Napoleon Hill kedysi povedal: “Človek sa môže stať majstrom svojho vlastného osudu, pretože má schopnosť ovplyvňovať svoje podvedomie.”
Naše podvedomie je vskutku zábavná záležitosť. Na jednej strane nám praje len to najlepšie. Na druhej strane, jeho definíciu “len to najlepšie” niekedy možno kvalifikovať ako “sebasabotáž”.
Je to tým, že náš mozog má to isté poslanie už od dôb, kedy naši predkovia bojovali so šabľozubými tigrami a krčili sa v jaskyniach, aby sa vzájomne zahriali – poslanie udržať nás v čo najväčšom bezpečí, aj keby to znamenalo, že nám zatrhne všetko nové, inovátorské, potenciálne riskantné, čo by však v konečnom dôsledku mohlo viesť k nášmu úspechu…
Nášmu podvedomiu neprekáža, ak celý život strávime výlučne v našej zóne komfortu, robíme len absolútne bezpečné a predvídateľné veci a nikdy si netrúfneme na nič nezvyklé: neprijmeme novú, nečakanú prácu v exotickom prostredí, nevrazíme peniaze do niečoho, čo nemáme trikrát preverené a zabezpečené, či nerozkýveme sa, aby sme 4x v týždni popracovali na tele, za ktoré sa v lete na pláži nebudeme hanbiť. Pre naše žičlivé, starostlivé podvedomie totiž všetky tieto aktivity predstavujú potenciálne ohrozenie našej bezpečnosti. Tak, ako nás kedysi ohrozoval šabľozubý, dnes nás ohrozuje možný neúspech, strata spoločenskej “tváre” alebo “vytŕčanie” z prostredia.
A to podvedomie nemieni dopustiť. Preto sa snaží ochrániť nás pred možným zlým pocitom zo zlyhania tým, že nasadí špecifické správania:
1. Bráni nám spochybňovať naše doterajšie presvedčenia
Ak ste na Facebooku a pozeráte si svoj zoznam správ, všimli ste si, že takmer všetky sú odrazom záujmov a presvedčení vás a ľudí, s ktorými ste spojení (a ktorých poctivo “lajkujete”)?
Facebook má algoritmus, ktorý vám ukazuje taký obsah, čo sa vám bude pravdepodobne páčiť. Vaše podvedomie robí vlastne to isté s vaším celým životom: priťahuje vás k ľuďom, názorom a miestam, ktoré sú v súlade s vaším vlastným systémom presvedčení.
Podvedomie blokuje a odfiltruje čokoľvek, čo považuje za ohrozenie nášho “bezpečného” svetonázoru.
A v čom je teda problém? V tom, že podvedomie blokuje a odfiltruje čokoľvek, čo považuje za ohrozenie nášho pohodlného svetonázoru – a tým nám bráni odhaľovať iné pohľady na vec a iné kontexty pre všetko, čo je pre nás dôležité. Udržiava nás v “bubline reality”, ktorú sme si okolo seba utvorili.
To by mohlo byť aj celkom príjemné, keby sa tá “bublina reality” nebola vytvárala vo veku, kedy sme boli závislí na rodičoch a mienke okolia a boli by sme urobili všetko len preto, aby nás tí druhí mali radi a ochraňovali… Viete si predstaviť, aké nerozumné presvedčenia sme v detských rokoch popreberali od prostredia? A dnes ich používame ako svoje vlastné – a ani nevieme, prečo veríme v to, v čo veríme?
Potrebujete sa cielene donútiť vystúpiť z vlastnej zóny komfortu – obklopiť sa ľuďmi s rozdielnym vnímaním sveta.
Ja tomuto pôsobeniu podvedomia hovorievam “veľký brat” – vševidiace oko, ktoré nás sleduje a dáva pozor, aby sme nevybočili z absolútne bezpečného teritória a zbytočne sa nezranili (ani emocionálne). Motivačný kouč T. Harv Eker to prirovnáva k námorníkovi stredovekej plachetnice, ktorý sedí na stožiari a jeho jedinou úlohou je vyzerať možné ohrozenia pred loďou a informovať o nich kapitána. Keby sme načúvali počas plavby len jemu, tak máme pocit, že celý svet pozostáva z ohrozujúcich situácií, a netrúfneme si na nič. A presne túto úlohu pre nás zohráva podvedomie, ak sme čo len trošku úzkostlivejšia povaha (teda máme veľmi nízko prah bolesti).
Čo s tým? Potrebujete sa cielene donútiť vystúpiť z vlastnej zóny komfortu: obklopiť sa ľuďmi s rozdielnym vnímaním sveta, s odlišnými osobnostnými črtami, odlišnými záujmami a odlišnou osobnou históriou. Sústavné (a nepohodlné) trenie, ktoré tým vznikne, vám pomôže korigovať a vyvíjať svoje názory a tým sa stávať múdrejší, všestrannejší a – odolnejší.
2. Robí nás lenivými
Táto lenivosť sa prejavuje rôzne: odsúvaním vecí na neskôr, robením unáhlených záverov, nedoťahovaním vecí do konca, rozbiehaním množstva aktivít súbežne, bezmyšlienkovým chlievikovaním ľudí a situácií podľa stereotypov a podobne.
Tým, že veci robíme automaticky a nepremýšľame o nich, nezlepšujeme ich.
Existuje veľa spôsobov, ako si náš mozog šetrí svoju “mysliacu kapacitu” – a máloktorý z nich je v náš prospech. Mozog nastoľuje rutiny a autopilota a riadi tak naše konanie bez toho, aby sme sa nad ním zamýšľali. Avšak tým, že veci robíme automaticky a nepremýšľame o nich, nezlepšujeme ich – nestávame sa produktívnejšími, neučíme sa nové zručnosti, neučíme sa rozumieť iným ľuďom… a nezískavame pocit hrdosti na to, čo všetko sme už napriek príkoriam zvládli.
Žijeme v repetitívnom, predvídateľnom, bezpečnom a nezáživnom svete, kde nemáme veľký význam.
Čo s tým? Tiež potrebujete silou vôle nastoliť okamihy, kedy prelomíte zabehané rutiny. Napríklad aj keď v tom nevidíte veľký zmysel, prečítate si novú knižku – a odmeníte sa za to. Potrebujete naučiť podvedomie, že aj nezvyklé a nové chodníčky sa môžu spájať s potešením.
Alebo si zavediete celkom novú rutinu, ktorá vám pomôže vyhnúť sa odsúvaniu vecí na neskôr. Dôležité je, aby to neboli jednorazové akcie, ale opakované rutiny. Opakovaním niečoho nového dookola budujete nové neurónové prepojenia v mozgu a utužujete nové správanie. Kedysi sa hovorilo, že s každým novým správaním treba vydržať 21 dní, aby sa nám dostalo “do špiku”; najnovšie výskumy britských vedcov ukazujú, že to trvá až 66 dní – ale dá sa to. Po tejto dobe sa z nového správania vytvorí nová rutina, automatizmus, ktorá vám vytvorí možnosť voliť si, akým spôsobom sa chcete v danej chvíli zachovať.
3. Bude obviňovať každého a všetko – s výnimkou vás
Jedna z najťažších vecí na svete je priznať si, že sa mýlime. Ale prečo je to také ťažké?
Pretože obvykle svetu nastavujeme starostlivo udržiavanú “výkladnú skriňu”, v ktorej sme to najdokonalejšie, čo len dokážeme byť. A priznať si chybu znamená priznať si nedokonalosť. Zraniteľnosť. Priznať si, že ani s naším “veľkým bratom”, ktorý na nás dohliada, nie sme celkom v bezpečí.
Čiže akoby sme hovorili našej mysli, že sa na ňu nemôžeme spoľahnúť.
Naša západná kultúra sa, žiaľ, ešte stále opiera o mýtus dokonalosti. Vychádza z toho, že existuje nejaký “žiarivý vzor”, ku ktorému sa potrebujeme pripodobovať. Neuznáva naše individuálne zvláštnosti – neuznáva to, čo nás robí obdivuhodnými a potrebnými ľuďmi. Celé naše školstvo a systém, ktorý nás sprevádza do dospelosti, je postavený na “zrovnaní” všetkých: verklíkovanie tej istej látky, ohodnocovanie tým istým metrom nezávisle od toho, či daná vec leží v oblasti našich talentov alebo nie, porovnávanie ľudí navzájom – toto všetko sú prejavy, že niekde existuje externý vzor, “dokonalé ja”, ku ktorému sa potrebujeme priblížiť.
Ak našu silnú stránku nasadíme v nevhodnej situácii, vyrobíme problém.
Od miery “dokonalosti” závisí aj náš spoločenský status, naše možnosti a celá naša budúcnosť. Takže sa neslobodno čudovať, že ľudia majú tendenciu presúvať vinu za zlyhanie na iných ľudí alebo na externé okolnosti, len aby nepoškodili sami seba… Podvedomie sa nás snaží ochrániť, a tak nám znemožňuje uvidieť náš podiel na zlej situácii – podiel, ktorý je z veľkej časti zapríčinený mylnými predstavami a presvedčeniami, ktoré so sebou nosíme (bod 1).
Ak by sme sa vo všetkých vlastnostiach pohybovali presne v strede, sme nevýrazný, neveľmi schopný a nezaujímavý jedinec.
Čo s tým? Nezostáva nám nič iné, len si pripomínať, že nepotrebujeme byť dokonalí – pretože sa nepotrebujeme s nikým porovnávať. Každý z nás je individualita s vlastnými silnými a slabými stránkami. Tak silné, ako aj slabé stránky sú len póly na nejakej vlastnosti, ktorú máme. Ak by sme sa vo všetkých vlastnostiach pohybovali presne v strede, sme nevýrazný, neveľmi schopný a nezaujímavý jedinec. Ak sme niekde vyosení, znamená to, že môžeme “hviezdiť”. Ak však našu silnú stránku nasadíme v nevhodnej situácii, vyrobíme chybu. To, čo je pred nami ako úloha, je zistiť, kedy sú naše silné stránky prospešné a v akých situáciách ich radšej nenasadzovať.
4. Zamestnáva nás robením za každú cenu
Motivačný kouč Brian Tracy stále dookola pripomína ľuďom, že tajomstvom maximálnej produktivity je začať deň tou najťažšou úlohou s najväčším dopadom. Podvedomie sa snaží o presný opak – vedie nás k odsúvaniu nepríjemných úloh na inokedy a zamestnáva nás dokonalým plnením drobných, ľahkých a hodne bezvýznamných vecí.
Keď z niečoho máme strach, máme tendenciu to vytesniť tým, že sa zahĺbime do vecí, ktoré v nás strach nevyvolávajú.
Keď z niečoho máme strach, máme tendenciu to vytesniť tým, že sa zahĺbime do vecí, ktoré v nás strach nevyvolávajú. Je to psychická obrana voči nepríjemnému pocitu (lebo práve sem strach patrí) a vlastnej zraniteľnosti, ktorú si s ním spájame.
Naopak, robenie vecí, ktoré nás neohrozujú, v nás vyvoláva zdanie, že máme všetko “pod kontrolou”. Teraz je už asi zjavné, prečo toľko ľudí nedokáže prioritizovať a prečo toľko ľudí radšej zostáva v “neuspokojivom starom”, len aby nemuselo skúšať niečo nové, čo by so sebou mohlo priniesť i neúspech a nepríjemný pocit vlastnej neschopnosti a bezmocnosti!
Čo s tým? Nestresujte sa tým, že vytesníte vedomie o ťažkej a veľkej úlohe na hranicu vášho vnímania. Iba čo vás bude odtiaľ strašiť. Ak je to niečo, na čo si netrúfate, nájdite si v tom drobnú vecičku, na ktorú si trúfate a ktorú by ste mohli urobiť hneď. A urobte ju. Posielate tým podvedomiu signál “zatiaľ mi nič nehrozí” – a ak sa dokonca odmeníte za tento drobný výsledok niečím, čo vám spôsobí radosť, začínate práve meniť nálepku hrôzy, ktorú podvedomie celej úlohe dalo, na nálepku “mám z toho potešenie, teda ma to neohrozuje“.
Spracované s využitím článku Natalie Ledwellovej 4 innocent mistakes your brain makes to keep you safe but that actually sabotage your life.
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
4,612 total views, 3 views today
