Ako si zachovať tvár uprostred zúriaceho hurikánu?

dňa

Všetci sme len ľudia, robíme chyby a niekedy sa správame tak, že to neskôr ľutujeme. Ak ste niekedy potrebovali na porade “skladať účty” za svoje aktivity či rozhodnutia, viete, že vaše argumenty často nezavážia toľko ako vaše vystupovanie… Čo teda robiť, ak vás niekto provokuje tak, aby ste vyzerali v očiach iných nepriaznivo?

Niektoré naše chyby idú vyslovene na náš účet, ale veľmi často ľutujeme práve naše reakcie na niečo, čo niekto iný povedal alebo urobil (alebo nepovedal a neurobil) s úmyslom vytočiť nás natoľko aby sme stratili tvár. Keď sa nám to stane, najčastejšie sa dopočujeme, že by sme mali mať svoje emócie pod kontrolou alebo “nebrať veci osobne”. Ale ako sa to rá dosiahnuť?

Otázka prvá: prečo strácame tvár?

Často o sebe hovoríme, že sme dobrí, zlí, šikovní, múdri, prispôsobivý a všeličo iné. Ale v podstate platí len jedno: ľudia – a ten zvyšok je len príbeh, ktorý o sebe rozprávajú oni alebo niekto iný.

Aký príbeh o sebe rozprávate vy? A prečo je dôležité, aký príbeh o sebe rozprávate?

Pretože príbeh, ktorý o sebe rozprávame, je “tvár”, ktorú si pestujeme a chceme si ju za každú cenu udržať.

Kto si nič nepestuje, nemôže o to prísť. Ak si pestujeme určitú “verejnú tvár” (fasádu, výkladnú skriňu), veľa z našej energie ide práve do jej udržania. O túto energiu je ochudobnené naše racionálne konanie. Ak máme v svojom okolí niekoho, kto má pôžitok z podrážania iných, aby z toho sám vyšiel lepšie a výhodnejšie ako oni, môžeme si byť istí jediným – skôr či neskôr zistí, kde si budujeme výkladnú skriňu, a všetky svoje aktivity zameria na to, aby ju strhol a “ukázal nás v našej nahote”.

(Je jedno, či tá “nahota” je reálna alebo len jeho predstava o nás; ak preňho predstavujeme ohrozenie alebo zdroj závisti, postará sa o to, aby naša “nahota” bola v očiach iných odpudivá – aj keď nebude možno práve naša.)

Takže rada prvá a najdôležitejšia znie: zbavme sa potreby mať “verejnú tvár”. Buďme sami sebou a spoliehajme sa na to, že naše talenty a silné stránky sú pre prostredie také príťažlivé a výpovedné, že naše občasné zlyhania nebudú rozhodujúce.

A pokiaľ tie zlyhania nie sú “občasné”, nuž… potom sme v nesprávnej práci alebo na nesprávnej pozícii. Alebo oboje. Prihlásme sa k tomuto poznaniu a poobzerajme sa po niečom, kde naše klady prevýšia naše nedostatky.

Ak budeme žiť bez potreby udržiavať svoju fasádu pred ostatnými, ani prípadné zlyhanie alebo zákerný útok niekoho iného nás nedokážu vyviesť z rovnováhy.

Rozpoznaj taktiku útočiaceho

Je veľmi dobré rozpoznať taktiku útočiaceho už v prvých okamihoch jeho útoku. Na to však bežné taktiky potrebujeme poznať – a niektorí patria k ľuďom, ktorí obvykle nehľadajú zlý úmysel za slovami… Takže poďme sa pozrieť na najpoužívanejšie taktiky, ako nás zatiahnuť do emocionálnej reakcie. Rick Brenner z Chaco Canyon Consulting zozbieral tieto príklady:

Skryté urážky

Ak reagujeme emotívne na otvorenú urážku, nikto sa nad tým nepozastaví – pre všetkých je to pochopiteľné a urobili by to aj oni. Ale niektoré komentáre sú na povrchu len faktické poznámky, kým pre niekoho, kto pozná širší kontext, môžu predstavovať výslovný útok. Ak na ne však zareagujeme ako na útok, okolie to považuje za prehnanú reakciu a nás za neznášanlivých ľudí alebo netýkavky.

K najčastejším skrytým útokom patria odvolávky na minulé nezhody alebo hmlisté poukazy na to, že v minulosti sme niečo pokazili alebo že sme v niečom zlyhali.

Subtílne útoky

Keď sú útoky a podpichnutia veľmi jemné, okolostojaci ich ako útok nezaregistrujú. Napríklad sa spolu s kolegom uchádzate o vedenie toho istého projektu, o ktorom ale ostatní veľa nevedia. Ak v reči kolega začne naznačovať, že si je istý, že si už vybrali jeho, bude to okolie vnímať ako informáciu, kým vo vašich očiach to bude spochybnenie vašej hodnoty. Ak však zareagujete, okolie zdvihne obočie, že prečo ste dnes takí netýkaví…

Slovné spúšťače

Môže sa stať, že sa s útočiacim poznáte už dlhšie a že dobre pozná slová a situácie, v ktorých máte tendenciu reagovať emotívne. Tieto môže použiť ako spúšťače, aby vo vás vyvolal nepatričnú reakciu. Vezmite si napríklad diskusiu na porade. Ak ste v minulosti mali úlohu, ktorá sa nepodarila a celý podnik to berie tak, ako že ste vtedy zlyhali, môže útočník využiť nejaký príklad z tej situácie ako ilustráciu podporujúcu stanovisko niekoho iného. Napríklad vám pracovníci nedávno odmietli prísť na zúfalo potrebnú mimoriadnu smenu a musel tam iný majster nahnať svojich ľudí. Na dnešnej porade sa diskutuje o pracovnej morálke a útočník odrazu šplechne: “No, ono to závisí aj od osobnosti majstra. Nie každý si poradí so svojím tímom, ak ich má odbojnejších…” Vo vás sa to okamžite hýbe a poniektorí kolegovia sa vševediaco uškrnú. V tomto okamihu musíte časť svojej energie využiť na to, aby ste neprejavili svoju emóciu a tvárili sa, že sa vás to netýka. Tým pádom budete menej schopní racionálne sa zapojiť do diskusie. A nastáva ešte jeden moment: len čo sa vo vás pohne emócia a nemôže sa okamžite odventilovať, na všetko ostatné už budete reagovať emotívne a je možné, že sa emócia bude hromadiť do tej miery, že na nejakej maličkosti nakoniec nepatrične vybuchnete.

Prerušovanie, skákanie do reči

Aj keď sa skákanie do reči vo všeobecnosti považuje za neslušné správanie, rôzni ľudia naň reagujú rôzne. Ak ste citlivejší a vyžadujete, aby sa dodržiavala istá miera slušnosti, viacnásobné skočenie do reči vás dokáže rozpáliť do biela. Vtedy máte tendenciu reagovať emotívne (napríklad aj prevracaním očí či namosúrenou grimasou) a priamym útokom na toho, kto vám skáče do reči. Zasa platí. len čo sa vo vás pohne emócia a nemôže sa odventilovať, začína sa akumulovať a vybuchne v tej najnevhodnejšej chvíli.

Zaskočenie až osobný Podraz

Keď sme zaskočení, reagujeme menej osvietenecky, než sa od nás očakáva. Jedna z bežných “zastrašovacích” techník je priblížiť sa k obeti zozadu a nečakane a na prvý pohľad priateľsky ju potľapkať po ramene alebo objať. Alebo útočník vrazí do vašej kancelárie nečakane – “naruší” tým vaše “teritórium”, a tresne vám na stôl rovno navrch vašich materiálov kopu vlastného papiera so slovami “tak pozri – čo s tým?” Toto sú zjavné metódy narušenia vášho osobného priestoru, ktorých úlohou je zahnať nás do defenzívy a vyvolať v nás pocit, že sme slabší a vystavení napospas.

Subtílnejšia metóda zaskočenia je priateľsky sa vopred dohodnúť, o čom sa nebude ani jeden z vás zmieňovať, a on to potom vybľafne na všetkých a obráti sa na vás: “pravda, Fero?” Alebo ste sa pred chvíľkou bavili o tom, ako nepoznáte riešenie nejakého problému, a on vás odrazu pred všetkými vyzve, aby ste povedali, ako by ste ho riešili.

Iná verzia podrazu je, ak napríklad vediete seminár v malej skupine a útočník sa postará o to, že časť účastníkov dostane iné handouty. On to vie zamaskovať ako náhodný omyl, ale vás to vyvedie z konceptu a máte problém sústrediť sa na vlastný výkon. To on zasa vie zneužiť tým, že vám bude klásť v priebehu seminára otázky, ktoré budú znova a znova upriamovať pozornosť ostatných na to, že materiály neboli v poriadku.

Podpichnutia a posmešky

Podpichnutia a posmešky sú provokácia cez poznámky, ktoré nás zráňajú. Najčastejšie sa tvária ako žart alebo humor a útočník sa pri nich usmieva alebo sprisahanecky žmurká, ale ide o priame útoky. Útočník očakáva, že ako obeť útoku neakceptujete humor, do ktorého je ihlička zaobalená, a zareagujete dotknuto, kým ostatní okolostojaci to budú brať ako priateľské doťahovanie. Ak zareagujete, budú vás považovať za netýkavku a útočník odškriepi svoj úmysel ublížiť vám tým, že sa začne brániť: “Ale veď to bol len vtip! Nedokážeš prijať humor?” Odrazu ste vy ten, kto útočí, a navyše všetci práve dostali implantovanú myšlienku, že ste netýkavka.

Keď sa naučíte rozpoznávať už počas prvých sekúnd, že ide o cielenú provokáciu, máte možnosť vybrať si a nezareagovať emotívne. Útočiaci vás chce vyprovokovať – tak mu urobíte tú radosť a necháte sa vyprovokovať, alebo to radšej zmeníte na hru “mňa nedostaneš – tak ukáž, čo ešte dokážeš?”

Navyše, ak si podnik pestuje citlivosť na tento typ správania, ani okolostojaci už nie sú nepripravení a budú skôr identifikovať ťah útočníka ako to, čo skutočne aj je – ako osobný útok. To na druhej strane odradí útočníka v budúcnosti svoj útok opakovať a atmosféra sa prečistí.

Aby taktika zabrala, musí platiť nerovnováha moci

Doteraz sme sa venovali vrcholu ľadovca – útočným taktikám, ako sa prejavujú na poradách, v diskusiách alebo pri spolupráci. Ale aby tieto taktiky zabrali, potrebuje z vás útočiaci vyrobiť najprv “obeť” – teda niekoho, komu skutočne ide o udržanie si imidžu. Potrebuje vás zlomiť, aby ste začali reagovať emotívne. A na toto “zlomenie” nepotrebuje mať svedkov; skôr naopak.

Predstava, že by sme mali niekoho úmyselne “lámať”, nedáva normálnym ľuďom zmysel. Ale mnohí manipulátori majú svoju vlastnú agendu: niekedy sú to vlastné osobnostné problémy, inokedy je to čisto politický cynizmus. Niekedy v ich predstave sa len mstia za niečo, čo ste kedysi vy im “spáchali”. Inokedy vás používajú ako zástupnú osobu pre niekoho zo svojho detstva, s kým si potrebujú vybaviť spory a už nemôžu alebo si netrúfajú urobiť to osobne. Alebo vás chcú celkom jednoducho vyštvať z podniku, pretože vás považujú za ohrozenie pre vlastnú kariéru. Prípadne si budujú kariéru tým, že na príkaz niekoho iného ničia tú vašu. V ich správaní nehľadajte logiku – tú má ich správanie len v ich vlastných očiach. Ich správanie je o nich, nie o vás. Keby bol problém u vás, tak sa vám dá povedať a vysvetliť a nikto nemusí siahať po manipulatívnych technikách! Akákoľvek manipulácia je dôkaz o slabosti toho druhého, pretože si myslí, že normálnymi prostriedkami svoj cieľ nedokáže dosiahnuť.

Manipulácia je vždy zameraná na dosiahnutie nerovnováhy moci – v prospech toho, kto manipuluje. Jej cieľom je dostať vás do závislej pozície, kedy musíte čakať na ťah toho druhého skôr, ako môžete niečo urobiť. To mu potom dáva možnosť rozohrávať s vami drámy. Sem napríklad patrí aj vyhrážanie sa výpoveďou, ak… Jeho cieľom je donútiť vás nahrbiť chrbát pred každou požiadavkou, ktorá v budúcnosti príde. Niekedy nemá útočník pozíciu, z ktorej by sa mohol priamo vyhrážať; vtedy môže siahať po naznačovaniu, že vie niečo o tom, čo vám hrozí. Všimnite si: zasa ide o nerovnováhu moci. On vie viac.

Najlepšia obrana, akú vtedy máme, je informovať sa o situácii tak, aby sme nerovnováhu moci vyrovnali. Ak niekto naznačuje, že nás vyhodia, máme možnosť ísť si to overiť priamo tam, kde sa o týchto veciach vie – na HR útvar. Nechajme si porozprávať, ako situácia vyzerá. Aké pravidlá platia a čo treba dodržať. Nabudúce, až nám útočník začne znova niečo naznačovať, môžeme mu podať poučené vysvetlenie. 😉

Povýšenecký, zhovievavý tón, ponižovanie a sabotovanie

Už sme spomínali, že útočník môže voči nám použiť nadradenecký, zhovievavý tón, môže nám skákať do reči, ponižovať nás alebo hocijakým iným spôsobom prejavovať nedostatok rešpektu. Spomínam si na podnik, kde operátorka mobovala svojho majstra tým, že zakaždým, keď šla okolo neho, šúchala po zemi topánkami. To sú také subtílne, ťažko uchopiteľné prejavy, že si ich iní asi ani nevšímajú. Ich cieľom je vyvolávať vo vás emocionálnu reakciu. Útočník dúfa, že začnete jeho správanie tematizovať a žiadať o zmenu prístupu, aby to mohol odškriepiť, presunúť úmysel zo seba na vás a obviniť vás buď z precitlivelosti, alebo dokonca z toho, že ste si naňho zasadli, hľadáte na ňom blchy a snažíte sa mu poškodiť dobré meno v očiach iných! Inými slovami: spraví zo seba obeť vašej zloby.

Keď sa budete sťažovať, veľmi často to bude pred ľuďmi, ktorí nepoznajú kontext a preto nevedia, čo útočník práve robí. Mala som napríklad kolegyňu, ktorá zakaždým, keď som potrebovala ticho na prácu (preklad), začala hlasne rozoberať svoje manželské problémy s ďalšou kolegyňou. Kým som sa sťažovala, považovali ma všetci za kverulanta. Keď ma však začal tlačiť termín odovzdania, začala som riešiť problém a nie to, ako veľmi mi kolegyňa robí zle – vzala som si svoje papiere a písací stroj a chodila som pracovať do jedálne. V čase obeda, kedy sa začali zbiehať v jedálni ľudia, som veci odložila a keď sa ma pýtali, pokrčila som plecami so slovami “potrebujem ticho”. Po týždni stretávania sa v jedálni sa odrazu začal nadriadený zaujímať o to, ako to, že nemôžem pracovať v kancelári… a bolo. Kým som sa sťažovala, všetci sa uškŕňali; keď som si vytvorila náhradný priestor, nemusela som povedať už nič. Predstava, že niekto nemôže v kancelárii pracovať kvôli rozhovorom iných viedla k zisťovaniu, prečo sa tie dve večne rozprávajú a či nemajú inú robotu… Akosi sa mi podarilo presunúť vinu na to pôvodné miesto.

Takže najlepšie je veci netematizovať a opustiť situáciu pri prvej príležitosti. Ja som vtedy po dokončení prekladu požiadala o premiestnenie do inej kancelárie, kde bola normálnejšia pracovná atmosféra. Presne s týmto zdôvodnením. Iste, chvíľku za vami pôjdu chýry o vašej precitlivelosti. Ale buďte sami sebou, bez potreby výkladnej skrine, a robte veci svojím spôsobom. Nepotrvá dlho a okolie si zvykne veriť skôr svojej skúsenosti s vami než chýrom, čo o vás kolujú.

Klamanie a falošné obvinenia

Útočník o vás môže začať šíriť chýry, že ste povedali niečo, čo ste nikdy nepovedali, alebo že ste urobili niečo, čo ste nikdy neurobili. Toto je tiež veľmi ťažký terén. Na Slovensku je totiž zaužívané, že väčšiu pravdu má ten, kto s obvinením prichádza prvý. Poradiu, v akom sa veci dozvedáme, prisudzujeme väčší dôraz ako vecným dôkazom.

Ak ste obeťou falošných obvinení, ste teda znevýhodnení. Prvýkrát vás zastihnú nepripravených. Môžete urobiť jediné – postarať sa, aby sa opakovať nemohli – napríklad tým, že všetko budete vedieť doložiť. Za žiadnych okolností na dezinformáciu nepoukazujte ako na zlý úmysel útočníka; miesto toho nabúrajte jeho dôveryhodnosť. “Ty vravíš, že som ti to neodovzdal včas? Ale veď som ti to dal v piatok ráno, dva dni pred termínom! Mám doniesť mail, v ktorom som ti to posielal? Mám ho preposlať tebe i šéfovi?” Ošetrujte situáciu, nie osobu, ktorá ju zorganizovala!

Niekedy útočník začne prekrúcať fakty. Napríklad vyhlási, že váš výkon je podpriemerný, a podloží to nejakým dôkazom. Môže ísť o celkom vymyslený dôkaz, ale v práci každého človeka sa nájdu aj chybičky a kto chce psa biť, palicu si nájde… Najčastejšie pôjde o prikrášlenú a skreslenú verziu skutočných udalostí. Preto bude pre nezúčastnených ľudí ťažké odhaliť skreslenia, pretože útočník, samozrejme, nemá v úmysle poskytovať úplný kontext.

V takomto prípade je veľmi dôležité nenechať sa zviesť k emotívnej reakcii. Útočník ráta s tým, že sa vás jeho manipulácia dotkne. Veď preto to robí! Chce vás vytočiť, aby ste začali reagovať emotívne v situácii, kedy ostatní pre túto emóciu nebudú mať pochopenie! Takže čo urobíte? Dáte mu čokoľvek, len nie to, čo potrebuje – nedáte mu svoju emóciu. Ak naráža na niečo, čo malo celkom iné korene, nemá význam začať tie korene rozoberať. Povedzte jednoducho: “Áno, toto bol prípad, kedy mi niečo celkom nevyšlo, ale našťastie je tu oveľa viac prípadov, kedy som odovzdal výsledky ešte lepšie, než sa očakávalo. Som tiež len človek a z času na čas robím chyby – našťastie nie často.” Možno ste priznali pochybenie, ale súčasne ste zaapelovali na to, že aj iní ľudia robia chyby. A ak útočník napriek tomu bude pokračovať a udierať do boľavého miesta, ešte vždy môžeme povedať: “A prečo teraz rozoberáme túto jednu vec, ktorá je už ukončená a nič sa na nej nedá zmeniť – a nevenujeme sa tomu, čomu by sme sa mali venovať a čo ešte môžeme ovplyvňovať?” Je zrejmé, kto z takejto situácie vyjde ako neracionálny hlupák…

Na záver malé vytriezvenie

Pokiaľ je distribúcia moci medzi útočníkom a obeťou veľká (teda útočník je nadriadený, člen manažmentu alebo priamy príbuzný generálneho riaditeľa), je nepravdepodobné, že sa obeť dožije spravodlivosti – a to ani keď má podnik na takéto prípady zavedené procesy. A aj samotné podnikové pravidlá postihujúce osobné útoky možno nasadiť len v prípadoch, ktoré sú zjavné a hmatateľné porušenie zásad, ktoré podnik vyznáva – čo býva zriedkavo tak. Pokiaľ teda neviete, ako postupovať ďalej, mali by ste sa obrátiť na kouča alebo poradcu, ktorý nemá nijaké spojenie s vaším zamestnávateľom, aby ste si zabezpečili objektívnosť a vyhli sa hroziacemu prenasledovaniu.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh.

98 total views, 1 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.