Meno Eva Babitzová nie je čitateľom neznáme: manažérka, novinárka, obchodná riaditeľka, šéfka promotion – ale hlavne dlhoročná generálna riaditeľka Rádia Expres a človek, ktorý nepozná prehry, len dočasné prekážky a predefinovanie pôvodných východísk.
Som človek, ktorý väčšinu svojho života strávil na manažérskych pozíciách v oblastí médií, reklamy, marketingovej komunikácie. Vyštudovala som fyziku. Keď som doštudovala, hľadala som si prácu v aplikovanej fyzike a zároveň v rádiu – no a vyšlo to rádio. To ma už potom nasmerovalo tam, kde som strávila prevažnú časť svojho života – do médií.
Ako ste sa dostali k fyzike?
Bolo to jednoduché – vonku zúril socializmus a ja som nevedela celkom presne, čo by som chcela robiť. Ako dieťa som chodila na matematické a fyzikálne olympiády, tak som si vybrala školu, ktorá mi prišla ľahká. Chcela som robiť aplikovanú fyziku, teda niekde v praxi. Uchádzala som sa o miesto na Ústave klinickej onkológie, kde práve hľadali človeka, ktorý by robil počítačové modely ožarovania mozgu, čo bola vtedy veľmi pokroková technológia. Presne na to som mala kvalifikáciu, pretože som vyštudovala fyzikálnu elektroniku a optiku, takže miesto ako stvorené pre mňa… Ale osud chcel inak. Pani primárka mi vysvetlila, že ona ženu nechce. Priamo mi povedala: „Ja vás pošlem na zaškolenie do Západného Nemecka a vy mi potom odídete na materskú – a čo ja budem robiť?“ Aj som jej vysvetľovala, že presne toto tak skoro nehrozí, ale nakoniec sa predsa len rozhodla pre niekoho iného. Zaujímavé je, že potom sledovala moju kariéru v rozhlase a po pár rokoch mi odkázala, že ľutuje, že ma vtedy nezobrala. Bola to taká milá satisfakcia; niekedy premýšľam, ako by vyzeral môj život, keby ma vtedy prijala.
To je taká zvláštna voľba – fyzika alebo rádio…
Ani nie. Celých päť rokov, počas toho ako som študovala fyziku, som zároveň robila v internátnom rozhlasovom štúdiu za mikrofónom. Bolo len prirodzené, že som si prácu hľadala buď v jednej alebo v druhej oblasti.
Fyzikov som si predstavovala vždy ako mĺkvych vedátorov…
Tento stereotyp rozhodne nenapĺňam – už na základnej škole som chodila na recitačné súťaže a keď som mala nejakých 18 rokov, tak som sadla za mikrofón v študentskom rádiu. V lete 1989 som potom nastúpila do Slovenského rozhlasu a o pár mesiacov zažila milicionárov v garážach pyramídy – v novembri 1989. V Rozhlase som najskôr vysielala v mládežníckej redakcii, neskôr v Popoludní s rozhlasom. Zároveň s tým prišla relácia o filme na Rock FM a spolupráca s Rudom Biermannom – od neho prišla ponuka ísť robiť riaditeľku novootvoreného Charlie Centra. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Mala som 25 rokov a odrazu som šéfovala 37 ľuďom, z ktorých každý jeden bol starší odo mňa. Nebolo to ľahké, musela som si získať ich rešpekt. Podarilo sa to tým, že som ukázala môj rešpekt k nim – zaujímala som sa podrobne o ich prácu, ich problémy a snažila sa ich riešiť. Chvíľku trvalo, ale potom sa to rozbehlo. Moja výhoda bola angličtina (v tých časoch) a to, že som naozaj veľmi veľa pracovala.
Väčšie ťažkosti som mala so staršími pánmi – obchodnými partnermi: mnohokrát nedokázali pochopiť, ako môže taký mladý žabec a žena riaditeľovať. Niekedy mi to aj dali pocítiť – a niektorí veľmi výrazne. Napríklad jeden z bratislavských športových klubov u nás robil veľký event aj s televíznym prenosom a všetko bežalo hladko, kým som to dohadovala s výkonnými ľuďmi. Potom však ich najvyšší funkcionár, pán v dôchodkovom veku, pocítil potrebu predviesť sa a počas rozhovoru mi párkrát zopakoval, že nevie pochopiť, ako môže byť riaditeľka niekto v „takom mladom” veku. Keď to hovoril už tretíkrát, tak som to nevydržala a odpovedala som, že to je úplne v poriadku, pretože ja na druhej strane zas neviem pochopiť, prečo človek v jeho veku ešte stále pracuje. V tej chvíli všetci jeho kolegovia zdúpneli, ale on sa upratal a potom sme už komunikovali normálne. Stačilo len nedať sa – aj napriek veku a sukni. 🙂
Kam ste sa profesionálne vydali potom?
V 1992 roku z niekdajšej Smeny odišla redakcia a založili denník SME. Čoskoro ma presvedčili ísť robiť k nim šéfku marketingu. Bola som tam jeden a pol roka a rozbehla marketing. Na prvý pohľad to bol veľký odskok od fyziky a rádia, ale zas si treba uvedomiť, že v tom čase sa tieto veci ešte len rozbiehali a ani sme poriadne nerozumeli slovu „marketing“. Ako primárne mediálny človek som sa po Charlie Centre vlastne vrátila do oblasti, z ktorej som pôvodne vyšla, a pokračovala som s novou aktivitou. Bola som prvý človek, ktorý v periodickej tlači začal pracovať s výskumami – zistila som, že v Metodicko-výskumnom kabinete Slovenského rozhlasu merajú aj denníky. Konkurenti používali len čísla, ktoré zisťovali v tlačiarňach.
Ako ste sa potom vrátili k novinárčine?
Neskôr som šla robiť do menšej firmy, ktorá sa starala o televíznu hru Koleso šťastia, potom prišla materská dovolenka a späť som sa už nevrátila. Lepšie mi vyhovovalo byť trochu v práci a aj trochu s dieťaťom, tak som šla robiť znova novinárku. V týždenníku Trend som mala na starosti stranu o reklame a o médiách. Popri tom som fungovala aj ako riaditeľka Rady pre reklamu, pretože už sa začala riešiť v médiách i etika a samoregulácia – a potom prišiel čas, kedy sa zakladalo Rádio Expres.
A to bol významný krok vo Vašej kariére…
Rádio Expres udržalo moju nepokojnú dušu najdlhšie, dlhšie, ako som čakala. Začínala som tam ako človek zodpovedný za obchod a marketing. Šesť rokov som robila obchodno-marketingovú riaditeľku a keď Vašo Mika dostal ponuku ísť do Markízy, vymenovali ma americkí vlastníci za generálnu riaditeľku – a tam som bola ďalších deväť rokov.
Prechod z marketingovo-obchodnej na generálnu riaditeľku vlastne ani nebol až taký veľký skok. Bola som totiž súčasťou tímu troch ľudí, čo sme rádio viedli spolu. To, čo bola po ich odchode pre mňa najväčšia výzva, bolo postaviť program – lenže na to sme mali poradcov a mali sme aj celkom presné know-how a vedeli sme, čo robíme, takže to nebola až taká veľká výzva.
Nezačalo to iskriť, keď sa z kolegyne odrazu stala šéfka?
Nie. Mali sme veľmi jasne podelené kompetencie – každý vedel, za čo je zodpovedný. No a mali sme sa radi – boli sme zohratá partia a dobre sme spolu vychádzali. Iskrenie možno občas bolo, ale súčasne to bolo veľmi príjemné obdobie, na ktoré rada spomínam… plné zábavy a úspechu.
A ten najväčší úspech?
Celé Rádio Expres bol vlastne úspech v priamom prenose. Prišli sme na trh, kde nám všetci hovorili, že už je tam plno a že sa nám nijako nepodarí presadiť sa. Poslucháčov mali vtedy medzi seba rozdelené vtedy silné rádiá: Rock FM, Twist a Fun Rádio a všetci mali pocit, že to tak bude naveky. Vtedy prišlo na trh Rádio Expres, po nejakých dvoch rokoch aj vďaka zahraničným poradcom začalo stúpať a potom to už bol príbeh kontinuálneho úspechu. Vedeli sme, čo robíme, a robili sme to sústredene. Do troch rokov sme boli jednotka na trhu: najprv sme porazili ostatných konkurentov, potom sme ako prvé rádio po 80 rokoch kraľovania zosadili z trónu Slovenský rozhlas – a tak to šlo ďalej.
Zmenili vás tie sústavné úspechy vnútorne?
Samozrejme. Vzrástlo mi ego. To zažije asi každý manažér – úspech je niečo, čo vás zmení. Otázne je, nakoľko a či aj v tej ľudskej rovine. Dúfam, že v ľudskej rovine ma to veľmi nezmenilo, ale ako manažér postupne strácate opatrnosť, strácate pokoru. Máte pocit, že na čo siahnete, to sa musí vydariť. Vo svete firiem a manažmentu sme skutočne zažívali dlhé roky úspechov. Boli sme jednotka na trhu a keď sa porovnali trhové jednotky po celej Európe, patrili sme k tým najsilnejším. To sa premietlo aj do príjmov a do nášho podielu na reklamnom trhu na Slovensku. Bola som v správnych radách viacerých nadácií, darilo sa všetko okolo.
Ocitli ste sa na vrchole. Čo prišlo potom?
Moje precitnutie nastalo, až keď som odišla do politiky. Už som bola deväť rokov na tom istom mieste – takže nastal čas na niečo nové. Toto má zjavne spoločné veľa ľudí z mojej generácie. Začínali sme tesne po revolúcii, odžili sme si celú zmenu režimu, zmenu ekonomiky a zmenu firiem a tí úspešnejší z nás si zažili celý ten rast, top manažérske pozície a vývoj firiem od začiatku cez všetky jeho možné fázy. Riadili sme veci, dostali sme sa do zahraničia, uplatnili sme sa. Akoby sme žili „zrýchlene“ – okolo štyridsiatky sme toho už mali veľa za sebou. Mali sme pocit, že to môžeme svojej krajine nejako vrátiť a že by sme mohli svoje skúsenosti z biznisu uplatniť tak, aby sa na Slovensku konečne niečo pohlo dopredu. Vďaka častému kontaktu so zahraničím sme vnímali, ako zle je spravovaná táto krajina.
A kde nastal problém?
Obávam sa, že mnohí moji rovesníci vošli do politiky podobne ako ja, s naivnou predstavou, že by sme správu krajiny mohli trošku sprofesionalizovať. A v tom bola tá naivita – v reálnej politike nejde vôbec o správu krajiny, je to jeden veľmi dobre rozbehnutý, sofistikovaný a špinavý biznis sám osebe, ako sa ukazuje aj na súdoch s Kočnerom. Aj keď sa človek pohybuje v spravodajstve a blízko politiky a nerobí si ilúzie, ešte stále som si myslela, že aspoň z tretiny ide aj o správu krajiny. A potom som pochopila, že tá hra sa hrá úplne inak a inde. A aj u voličov je to inak. Hľadajú vodcu a nie správcu, nie tím, ktorý by mohol realizovať zmeny – no a ja som všeličo, ale rozhodne nie Jánošík.
Čo to s Vami urobilo, že ste prišli s ideálom – a ideál narazil na hluché uši?
Nuž, bola to prehra par excellence… a súčasne možno to najlepšie, čo sa mi mohlo po 15 rokoch úspechov stať! Kampaň trvala dva roky a robila som ju s plným nasadením. Bolo to bolestné, ťažké a únavné – ale s odstupom času som rada, že sa to stalo. Keď takto prehráte, je to šok. Potrebujete sa zastaviť a popremýšľať nad sebou. Dozvedela som sa veľa vecí o sebe ako človeku. A keď tým prejdete, dostaví sa určitý druh pokory, ktorú ste nemali predtým – zistíte, že po všetkých tých víťazstvách a trofejach dokážete aj strašne prehrať. A že na tom až toľko nezáleží.
Bola to vaša životná križovatka?
Áno. A nie som sama – ako som v svojej generácii vypozorovala, mnohým ľuďom prichádza vo veku medzi 40 a 50 takéto obdobie v rôznych podobách. Niekto vyhorí a už ďalej nevládze, iný sa pustí do niečoho, čo nevyjde, prípadne tých, čo sa nedokážu zastaviť, položí choroba. To je akýsi prechod. Donúti vás zastaviť sa, ísť do seba a začať hľadať tie veci, ktoré sú dôležité. Výsledkom býva celkom nová cesta. Ja som sa o sebe dozvedela dobré aj zlé. Dobré bolo to, že som vytrvalá, statočná a že mám aj celkom odvahu. To horšie bolo dobre nafúknuté manažérske ego, vďaka ktorému som si príliš dôverovala… a ktoré moja prehra vrátila na zem. Začala som hľadať, čo ma bude baviť, vrátila som sa k svojim novinárskym koreňom a robila som rôzne projekty a konzultácie a v tejto chvíli už rozbieham firmu, na ktorú sa nesmierne teším – komunikačnú agentúru Promo Punkers, zameriavajúcu sa na promotion, na veľké súťaže, hry a podobné.
Bude to reklamná agentúra?
Nie celkom, chceme byť obľúbeným dodávateľom reklamným agentúram. Oblasť promotion, v zmysle veľkých hier a eventov pre klientov je v mnohom ešte v začiatkoch – tak ako bola reklama kedysi. Robí sa ich veľa, s nadšením a často úplne zle. Promotion majú svoje pravidlá, čo funguje, čo nie a ako sa to robí. My sme partia ľudí, ktorá má 15 ročné skúsenosti – poslucháči Expresu si vybavia hľadanie sekáča, miliónovú bankovku alebo auto zavesené na žeriave. Veľmi sa na to teším a verím, že nájdeme dostatok odvážnych klientov.
Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?
Možno to bude znieť smiešne – ale staromódna poctivosť. Celkovo mám rada staromódne slová, ktoré sa dnes už moc nepoužívajú – poctivosť, česť. Poctivosť pre mňa znamená robiť veci poriadne, neoklamať to. Keď sa niečím zapodievam, tak tomu venujem všetky moje sily a pozornosť. Nesľubujem nič, čo neviem dodať. Nefalšujem výsledky, nevymýšľam si. V médiách sa často tvárime na niečo, čo nie je – ja som presvedčená, že toto sa vždy vypomstí.
Čo sa týka firmy, tak vybudovať firmu, kde je ľuďom dobre a kde budú šťastní – lebo len vtedy môžu fungovať. A mám rada profesionalitu – aby veci boli urobené perfektne. Podľa môjho presvedčenia je manažment o tom, že ľuďom vytvoríte také prostredie, v ktorom sa im dobre robí; keď ho majú, tak radi robia a robia čo najlepšie.
A čo vy – ste perfkecionista?
Myslím, že nie, pretože perfekcionizmus strašne zdržiava. Niekedy posledných 5% k dokonalosti trvá aspoň toľko, ako tých prvých 95% – a tie by pritom stačili. Čiže nie som perfekcionista, ale skôr maximalistka – chcem to mať najlepšie, ako sa dá.
Kto vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?
Z profesionálneho hľadiska moji šéfovia. Odjakživa som mala veľké šťastie na šéfov – od každého som sa čosi naučila a tie veci si pamätám a robím dodnes.
A osobnostne… Neviem. Každý sme svojím spôsobom akýmsi odtlačkom svojich rodičov, cesty, ktorú sme prešli a ľudí, ktorých sme na nej stretli.
Aký vplyv na svet by ste si priali mať?
Chcela by som urobiť svet o trošku lepším – aby bol otvorenejší, slobodnejší a spravodlivejší k ženám. Moja skúsenosť je, že žijeme v mužskom svete. Ešte stále. Chcela by som, aby sme otvorili priestor ženám. Chcela by som, aby moja dcéra v práci už nezažívala to, čo kedysi ja, aby nepočula vážne mienenú úvahu v zmysle „na to, že si baba, máš vskutku pekný plat“. Aby si jej už nikto nedovolil povedať „ja by som pod ženou nikdy nechcel robiť“.
A tak som sa rozhodla, že ju ani nebudem pripravovať na to, že svet takýmto spôsobom reaguje. Chcem, aby o tom netušila, aby tomu nerozumela a aby to odmietala. Nechcem ju pripravovať na svet, aký bol, chcem, aby nám ona pripravila svet, aký bude.
Čo Vás inšpiruje?
Strašne veľa vecí… Odjakživa ma zaujímalo, ako svet funguje. Fyzika bola východiskom, ale odjakživa som bola hľadačom aj duchovných princípov. Chcela som vedieť, aký toto všetko má zmysel. Pre mňa je to vzrušujúce a úžasne motivujúce.
Obrovskou inšpiráciou sú pre mňa aj ľudia a ich príbehy. Rada sa s nimi stretávam a hovorím s nimi.
A tretí obrovský zdroj inšpirácie je pre mňa cestovanie do vzdialených krajín. Nemyslím výhradne „exotických“; zázrak môžete nájsť rovnako dobre doma na záhrade ako na ostrove na druhej strane planéty. To, čo je pre mňa dôležité, je autentickosť prostredia, kam idem. Keď sa máte možnosť baviť s domácimi ľuďmi, zistíte, že sme všetci úplne rovnakí. Mama dvoch detí v Indonézii mala presne tie isté problémy ako my doma – čo dať svojim deťom ako odmenu za dobré vysvedčenie – či im kúpiť nové tašky a peračníky, keď ich spolužiakom rodičia kupujú iPhony. Presne rovnaké starosti ako polovica mamičiek v Bratislave.
Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?
Najväčšia výzva je rozhodne úspešne rozbehnúť novú agentúru Promo Punkers. Už ju postupne prezentujem ľuďom z biznisu, veľmi sa im páči. Mám tím, s ktorým sa cítim veľmi dobre a s ktorým som už dávno spolupracovala. Veľmi sa na to teším.
A napodiv, mne situácia okolo COVID-19 veľmi pomohla. Korona zmenila svet a ešte ho zmení oveľa viac, ako sme si pôvodne mysleli. Napríklad novú firmu už budujem v „ľahkej“ konštrukcii – rozbieham to so sieťou spolupracovníkov, konzultantov a freelancerov, ktorí nesedia v spoločných kanceláriách. Nepotrebujem mať veľké sídlo v Bratislave. Nepotrebujem mať neviemkoľko stredného manažmentu. A viem si predstaviť, že keby som bola s takouto firmou vstúpila na trh pred troma rokmi, zdalo by sa to klientom čudné a menej dôveryhodné. Dnes už to považujú za normálne a progresívne.
Korona umožnila to, že takto ľahko konštruované firmy už sú akceptované – to, že nemáme sídlo v prestížnom biznis-centre neznamená, že nemáme 15 rokov kvalitných skúseností.
A veľmi mi nahráva aj to, že v súčasnosti sa klientom dosť ťažko rozhoduje a plánuje dlhodobá komunikácia, lebo nikto nevie, čo bude o tri mesiace, ale na druhej strane marketing potrebujú. A tak je pre nich dobrým východiskom krátkodobá promotion na dva až päť týždňov, ktorá sa dá okamžite vyhodnotiť, a nemusia sa zaväzovať k dlhodobým spoluprácam.
Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?
Tá bola od jedného z mojich prvých šéfov, Ruda Biermanna, ktorému som sa raz sťažovala, že mám strašne veľa roboty a objektívne nestíham. Pozrel na mňa a vyhlásil: „Evička, ak potrebujem vykopať 100-metrový kanál zo severu na juh a ty mi vykopeš 400-metrový z východu na západ, je mi to figu platné.“ A odvtedy si pripomínam, že sa mám sústrediť na to, čo treba urobiť, aby sa dosiahol výsledok – a že nikoho nezaujíma, že veľa robím. Nie je to žiadna hodnota, samé osebe.
Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?
Ešte sa stále učím – a stále mi to nejde – trpezlivosti. Už som pochopila, že niektoré veci na to, aby boli dobré, potrebujú čas. Už som pochopila, že mojím stresovaním nič neurýchlim, len sama sebe pokazím vnútorný pocit.
Akú radu by ste dali iným manažérom?
„Vráťte sa k podstate a robte veci poriadne.“
Ak chcete, aby vás práca bavila, ak chcete dosiahnuť akýkoľvek výsledok, ak to má mať celé zmysel, tak potrebujete veci urobiť poriadne. Nemá zmysel snažiť sa klusom preskočiť fázy a dospieť k výsledkom geniálnymi skratkami, pretože také výsledky sú málokedy udržateľné.
Hlavne vo veľkých korporátoch je to až desivo rozšírené: veci sa robia „tak nejak“, len aby boli, lebo šéf to chce, lebo takto sme to robili vždy. Nejde sa po podstate, nejde sa po zmysle – tie sa stratili v procese. Kazí to ľudí, kazí to trh, kazí to ekonomiku. Je vysoko pravdepodobné, že po korone budú tieto firmy na hlavu porazené firmami, ktoré sú autentické, ktoré sa sústredia na obsah a nie formu. Tieto firmy budú dosahovať úplne iné výsledky ako korporáty, ktoré sa už utopili v sebe samých, ktoré majú obrovské stredné manažmenty, kde sa míňa strašne veľa energie na procesy vo firme samotnej a klienti sa akoby dostávajú úplne na okraj záujmu popri všetkom tom reportingu a deklarovaní sily, veľkosti a rastu.
Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdá?
Na ten tím, ktorý bol v Rádiu Expres, keď som odchádzala. Podarilo sa nám ho vybudovať po všetkých stránkach: ľudskej, odbornej, kamarátskej. Do toho vchádzalo všetko: výber ľudí, rešpekt k nim i spôsob riešenia problémov, ak sa nejaké vyskytli.
Nevyhadzovali ste ľudí?
Nestávalo sa to často, ale áno. Keď musíte niekoho vyhodiť, tak to nie je trest pre toho, koho vyhadzujete, ale riešenie problému ľudí, ktorí zostávajú.
Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?
Zvonka by zlyhaním mohla byť moja prehra v politike, ale nemám to tak. Znútra… no, neviem. Hanbím sa za niekoľko výstupov či scén, ktoré sa mi podarilo v zápale boja či manažovania urobiť. Keď veci nie sú, ako majú byť, alebo keď ľudia opakujú dookola tú istú chybu, dokážem byť niekedy výbušnejšia, než by bolo možno treba. Viem si spomenúť na niekoľko konkrétnych situácií, za ktoré sa dodnes hanbím. Svoje som síce dosiahla, ale dalo sa to elegantnejšie a ohľaduplnejšie.
Čo bola Vaša prvá platená práca?
Technické služby mesta Čadca. Hrabala som trávu za tými, čo kosili trávniky na sídlisku. To som mala 15. Pamätám, ako rodičia s pobavením sledovali, ako každý deň vstávam na šiestu.
Ktorá biznis-kniha, čo ste čítali, Vám dala najviac?
Nie som až taký fanúšik biznis-literatúry, ale najviac podnetov na premýšľanie mi dali asi Talebove knihy.
Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?
Tých úspešných. Veľmi mi imponuje úspech u ľudí a obdivujem ľudí, ktorí ho dosiahli – v najrôznejších oblastiach. Amazon, ESET, je toho veľa. Každý úspech je obdivuhodný, aj keď spôsob, akým sa daný človek dokázal presadiť, je rovnako dôležitý.
Čo považujete za najväčšiu inováciu v poslednej dekáde?
Je to umelá inteligencia a všetky jej dopady, ktoré si dnes možno ešte nevieme dobre predstaviť.
Momentálne ma najviac baví premýšľať nad tým, aké všetky dôsledky bude mať pandémia korony – ako sa zmení ekonomika, ako sa zmenia ekonomické väzby, ako sa bude správať globálny svet, ako budeme žiť v lokálnej realite. Ako budeme mať k sebe bližšie a zároveň vytvoríme pracovné siete po celom svete. Často rozmýšľam aj nad tými subtílnejšími vecami než ekonomika, zisky a výsledky. Napríklad ma zaujíma, na čo prídu firmy, ktoré už majú zamestnancov niekoľko mesiacov doma. Pred koronou si firmy vôbec nevedeli predstaviť, že by ich ľudia nepracovali od rána do večera v centrále – a odrazu nastalo presne to. Možno si pripustíme, že netreba pracovať deväť hodín denne. Veľmi ma zaujíma, ako sa to bude ďalej skladať. Je možné, že sa zbavíme mnohého formalizmu – tak, ako keď sme niekedy v polovici apríla všetci stáli doma v teplákoch a zrazu nikto neriešil, že kde má v skrini ten kostým, lodičky či oblek.
Myslím, že takto podobne to bude aj vo firmách po korone; aj firmy išli „do teplákov“ a už sa to asi celkom nevráti. Myslím si, že nás čaká množstvo zmien – a ja som na ne zvedavá.
6,802 total views, 3 views today
