Nemôžete mať úspech bez toho, aby ste konali – a to hlavne, ak nekonáte vtedy, kedy by ste mali. To sa týka nielen cieľov pracovných, ale aj tých osobných.

Keď viete, že je na čase konať, a napriek tomu to odkladáte, pomôže, ak si ujasníte, prečo sa do veci nehrniete. Len čo viete, čo vás brzdí, budete vedieť aj to, ako s tým vykývať.

Existuje päť základných dôvodov, prečo ľudia nekonajú:

• keď nevedia, čo by mohli robiť
• keď danú vec vnímajú ako „ťažkú“
• keď nie sú vnútorne rozhodnutí, že chcú ísť do danej veci
• keď ide o niečo, do čoho sa im vôbec, ale nijako nechce
• keď majú strach a/alebo sa púšťajú do niečoho, čo ešte v živote nerobili.

Poďme na to postupne.

Keď nevieme, čo robiť

Keď nevieme, ako by mohol vyzerať najbližší krok, nemôžeme rozumne konať. Keď sa teda veci nehýbu vpred alebo keď si nie sme istí, čo by sme mali v danej situácii robiť, položme si otázku:

„Kto na tomto probléme pracuje?“

Nejde odbyt a neviete, prečo.
Kto pracuje na tomto probléme?

Neviete sa s niekým dokomunikovať a spomaľuje to veci.
Kto pracuje na tomto probléme?

Máte depresiu a nejako sa neviete dostať späť na nohy.
Kto pracuje na tomto probléme?

Máte tak nabitý čas, že trávite nad robotou dlhšie a dlhšie a stíhate urobiť čoraz menej.
Kto pracuje na tomto probléme?

Čoskoro zistíte, že takmer zakaždým, keď si položíte otázku „Kto pracuje na tomto probléme?“, odpoveď bude „Nikto.“ Inými slovami – problému sa nikto nevenuje na 100% a nehľadá preň riešenie. Miesto toho problém sunieme pred sebou a sťažujeme sa naň, ale neošetrujeme ho.

Ošetrovať nejaký problém znamená, že mu venujeme svoju absolútnu pozornosť. Súčasťou môže byť aj to, že sa porozprávame s ľuďmi, ktorí už podobný problém riešili, a necháme si od nich poradiť. Alebo možno postačí porozprávať sa o probléme s niekým a rozobrať ho, aby sme zistili, v čom spočíva jeho skutočná podstata.

Niektoré veci sa vyriešia samé. Väčšina sa sama nevyrieši Zostanú nám stáť v ceste a ak sa o ne nepostaráme, obvykle sa ešte zhoršia.

Keď je vec „príliš ťažká“

Niektorí ľudia odsúvajú veci, ktoré vnímajú ako „príliš ťažké“. Miesto toho, aby sa rozhýbali a preboxovali sa cez danú vec, odsunú ju na neskôr: „Toto sa mi vidí ťažké; to urobím neskôr.“ Lenže ani „neskôr“ to nebude o nič ľahšie…

Otázka za milión: čo pre vás znamená „príliš ťažký“? Je to niečo, čo si vyžaduje úsilie? Čas? Námahu a koncentráciu, aby ste to urobili dobre?

Skutočne „ťažké“ je, keď niekto príde o ruku, nohu či zrak a napriek tomu sa zúčastní na paraolympiáde. Alebo keď nasadne na loď a niekoľko mesiacov sa plaví po mori v nádeji, že na konci cesty nájde zem a bude sa tam môcť usídliť. To sú ťažké veci! Ale rozkývať sa a urobiť niekoľko telefonátov navyše? Sadnúť si a napísať správu, hoci sa vám do toho nechce?

Ak vás teda niečo “príliš ťažké” zastaví urobiť danú vec, vezmite to ako osobnú výzvu a cvičenie v tom, či a nakoľko sa dokážete prekonať. A ak sa vám do toho skutočne nechce, je rozumné veľkú vec si rozdeliť na reťaz drobností, ktoré sú možno nepríjemné, ale dajú sa pomerne rýchlo zhodiť zo stola – a potom urobte každý deň aspoň jednu z nich.

Keď nie sme totálne a absolútne rozhodnutí do toho ísť

Pre dosahovanie cieľov je kľúčové urobiť vedomé rozhodnutie, že do veci idete, a potom ho už nekorigovať – ani keď sa objavia prvé náznaky problémov. Takže ak sa nájdete v situácii, že by bolo treba konať a vy nekonáte, položte si otázku, aké rozhodnutie ste urobili. Chceli ste do veci ísť len za určitých podmienok (napr. že nebudete musieť obetovať svoj čas a pohodlie), alebo ste si povedali, že je vám jedno, koľko námahy vás to bude stáť – ale že idete do toho?

Niekedy isté veci považujeme za „podradné“ alebo „nedôležité“ a nechce sa nám míňať na ne svoj drahocenný čas a záujem, hoci je potrebné urobiť ich. Lenže potrebujete si uvedomiť jedno. nikdy vopred nevieme, ktorá maličkosť sa podstatným spôsobom podpíše na našom úspechu! Preto každú maličkosť treba robiť tak, ako keby s ňou stál a padal úspech celého nášho snaženia: keď vám niečo stojí za to, aby ste sa toho chytili, tak vám to stojí za to, aby ste do toho investovali svoje najlepšie. Robte každú vec tak, ako keby od nej závisel váš život. Urobte ju – a odložte ju bokom a už sa ňou v duchu nezapodievajte. Ak urobíte všetko takýmto spôsobom, úspech sa dostaviť musí. 🙂

Ak teda máte situáciu, v ktorej by ste mali konať, ale vy otáľate, položte si otázku: „Na škále od 1 do desať, nakoľko dôležitý pre mňa je môj cieľ?“ A ak je to čokoľvek menej ako 10, ženiete sa za nesprávnou vecou. Možno váš cieľ nebol pre vás až taký dôležitý, ako ste si pôvodne mysleli.

Ak však váš cieľ je jasná 10 a napriek tomu sa nedokážete rozkývať, treba si položiť celkom odlišnú otázku: „Ktoré moje presvedčenia alebo hodnota sabotujú dosiahnutie môjho cieľa?“ Pretože ak za niečím chceme ísť, ale v kútiku duše si myslíme, že na to nie sme dosť dobrí, odsabotujeme sami seba tým, že obrovsky začneme a postupne poľavujeme, až kým sa veci definitívne nezaseknú a my nebudeme môcť o sebe vyhlásiť „bolo to nad moje schopnosti“ alebo, čo je u nás rozšírenejšie, „Nemá Slovák šťastia.“ 😛

Keď sa nám do toho veľmi nechce

Do tejto kategórie môžeme hravo zaradiť daňové priznania. Nikomu sa do nich nechce – ale robiť ich musíme. Preto ich obvykle odkladáme na poslednú chvíľu. A aby sme si to pred sebou nejako ospravedlnili, nachádzame iné veci, ktoré sme chceli urobiť – a robíme miesto toho ne.

Najrozumnejšie bude napísať si zoznam vecí, do ktorých sa vám skutočne nijako nechce, alebo ktoré nerobíte radi. Potom si na tom zozname vyhľadajte všetko, čo viete, že aj tak neurobíte – a vyškrtnite to. Zbavte sa toho. Prestaňte plytvať energiou na znervózňovanie sa, že to ešte nerobíte… Iba čo sa tým začnete cítiť menej hodnotne a viac ako babrák. Vezmite ušetrenú energiu a investujte ju radšej do niečoho iného.

Predpokladajme, že ste si už urobili svoj zoznam vecí, ktoré odkladáte na neskôr, a vyčistili ste ho od tých vecí, ktoré nemienite urobiť vôbec. Teraz pre každú položku, ktorá na zozname zostala, napíšte niekoľko prínosov, pre ktoré stojí za to ju urobiť. Cieľom tohto kroku je, aby ste začali urobenie danej veci vnímať ako pozitívny výsledok. Keď si totiž o danej veci prečítate a uvidíte, čo dobré vám jej urobenie prinesie, možno sa vám do nej pustí ľahšie.

A ak je to niečo, čo nutne musí byť urobené, ale sa pre to nijako nedokážete nadchnúť a radšej to neurobíte, zvážte, či to nemôžete na niekoho delegovať (podriadený, kolega… alebo niekto externý za úplatu).

Keď sa bojíme alebo ideme do neznámej veci

Najväčší nepriateľ úspechu je strach.

Čo všetko by sme dokázali, keby sme nemali strach ani pochybnosti! V podstate by sme zvládli čokoľvek, čo je ľudsky zvládnuteľné.

Ale práve zo strachu alebo obavy z nepoznaného často podvedome odsúvame na neskôr veci, ktoré sme ešte nerobili. Je to vrodený psychologický obranný program, ktorý má mláďaťu zabrániť odvážiť sa príliš ďaleko od brlohu a byť poranený alebo zožratý.

Ale presne ten program, ktorého účelom je chrániť nás, nás súčasne väzní v rodnom brlohu – v tom hniezdočku, kde sme v bezpečí a nič sa nám nemôže stať. Vytvára v nás vnútorné napätie: napríklad keď sme prvýkrát šli do školy, na rande alebo keď sme prvýkrát sami sadli za volant. A ako dospelí sme ešte stále poznačení jeho zvyškami a najľahšie robíme veci, ktoré sa nám zdajú najbezpečnejšie – veci, na ktoré sme zvyknutí a cítime sa v nich dostatočne isto. Nové veci nás môžu vzrušovať a môžu v nás vybudiť dychtivosť – ale súčasne v nás budú vzbudzovať pochybnosti a obavy z toho, že niečo neuhráme tak, ako by sme si priali.

Spomeňte si na niečo v svojom živote, čo stále odsúvate na inokedy, pretože si nie ste istí, či to zvládnete. Môže to byť vystupovanie na verejnosti alebo disciplinovanie odbojného pracovníka.

Keď potrebujeme urobiť niečo, čo sme ešte v živote nerobili, snažíme sa tomu obvykle buď úplne vyhnúť, alebo to odsúvame na neskôr a neskôr. Výsledkom tohto postupu je, že niečo, čo by bolo treba urobiť teraz, presuniete až na koniec vecí na urobenie – a tým automaticky od seba odstrčíte naplnenie cieľa.

Tu pomôže vnútorný monológ (alebo afirmácie, ak používate radšej toto slovo):

• Pretože som sa rozhodol uspieť, konám okamžite – a to každý deň.
• Robím veci načas a dostatočne dobre.
• Robím všetko, čo treba, vtedy, keď to treba.
• Nepotrebujem nikoho na to, aby ma motivoval. Motivujem sa sám a som dobrý v tom, ako sa viem dokopať ku konaniu.
• Každodenne si čítam svoj cieľ. Mám jasnú predstavu o svojich cieľoch v každom okamihu môjho života.
• Viem, kam idem, i ako sa tam dostať. Viem, čo chcem, i ako to dosiahnuť.
• Viem, že môj úspech stojí a padá s tým, že budem konať v zmysle svojho cieľa – takže každý deň konám.
• Viem, že urobenie vecí znamená len urobiť malý krok v čase. Takže robím najbližší krok a neprestávam postupovať.
• Odmietam nechať sa brzdiť prekážkami. Ošetrím problém a idem ďalej.
• Nikdy sa nevzdávam, nikdy nepoľavujem. Rozhodol som sa zvíťaziť a rozhodol som sa ísť za svojím. Nezastanem!
• Viem veci robiť, pretože mám kontrolu nad svojimi cieľmi, nad svojím časom a nad každou činnosťou, ktorú robím.
• Práve teraz, v tomto okamihu, sa rozhodujem uspieť. Práve teraz, v tomto okamihu, sa rozhodujem urobiť všetko potrebné.

A ak patríte k tým, čo radi odsúvajú na neskôr, odporúčam vám napísať si tieto afirmácie na malé post-itové lístočky a rozvešať po vašom priestore – vo výške očí alebo tesne vedľa miesta, na ktoré pozeráte často. Vaše podvedomie vníma z prostredia viac než len to, na čo fokusujete pohľad… Takto ho budete bombardovať podprahovými správami, až sa jedného dňa nachytáte, že si ich podvedome opakujete bez toho, aby ste na ne čo len pomysleli…

Cvičenie: Ako si posilniť “dosahovací sval”

Vyberte si niečo, čo ste ešte nerobili – každý deň nejakú smiešnu vec. Nemusí byť dôležitá. Dôležité na nej je trúfnuť si. Budujete tým svoj „výkonný“ sval – keď vidíte novú situáciu a v poslednom čase ste sa vystavovali v kuse „novým situáciám“, už vám odrazu neprichodí „nová“, ale je to niečo „bežné“ – a teda obava z neznámeho sa nedostaví.

Keď zavrznete a neviete, čo ďalej

Keď sa zaseknete a zdanlivo nenapredujete, býva na vine obvykle človek – nie situácia, nie ciele, nie ašpirácie, ale človek. Možno sa nevedome zadržiavate v postupe. Možno sú na príčine nespracované zlé zážitky z minulosti alebo nejaký podvedomý program, čo vám stojí v ceste.

Ak k tomuto dôjde, zastavte sa. Dajte si pauzu. Pozrite sa na to, čo robíte, z iného uhla pohľadu. Spýtajte sa sami seba: „Čo naozaj chcem?“ A odpoveď vám ukáže, ako by mal vyzerať váš najbližší krok.

To najdôležitejšie, čo môžete urobiť, je brať seba a svoj cieľ smrteľne vážne. Ak to urobíte, budete sa snažiť, aby každý váš deň bol krokom vpred. Urobíte každé potrebné opatrenie, aby sa veci rozbehli. Urobíte ho vtedy, keď vznikne potreba – nie zajtra, nie najbližší týždeň, nie nabudúce… urobíte ho hneď a zaraz, pretože ide o všetko.

Článok je výťah z jednej z tém v rámci projektu Krok vpred.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

http://www.ibispartner.sk

 3,477 total views,  3 views today

0

0