Martina Čulá patrí k ľuďom, s ktorými sa poznáme už od prvých rokov pôsobenia našej firmy ibis partner Slovakia a mnohokrát sme sa pracovne aj osobne stretávali v priebehu vyše dvadsiatky rokov. Stali sme sa svedkami jej premeny z lokálneho HR-manažéra na medzinárodne orientovaného skúseného HR profesionála so širokou sieťou kontaktov a takisto skvelým zoznamom jej výsledkov.
Už dlhší čas sme plánovali sprostredkovať rozhovor s ňou, ale pretože minulý rok bol pre ňu „premenový“, počkali sme si až do tejto jari a teraz sme sa s ňou stretli „na slovíčko“. 🙂
Ako ste sa dostali tam, kde ste dnes (stručný pohľad na kariéru)?
Ja som také to porevolučné dieťa, ktoré sa rozhodovalo, či pôjde v ústrety štúdiu í ešte„klasickou“ štátnou cestou, alebo riskne súkromnú školu. Zvolila som si City University vTrenčíne, ktorá mala v tom čase za sebou prvý rok existencie. Zo spätného pohľadu to bola zlomová križovatka môjho života – začala som vnímať okolie a prostredie inak, takou tou sebestačnou, podnikateľskou optikou.
Po skončení štúdia sa situácia opakovala – dostala som ponuku pracovať na štátnej univerzite, alebo prijať výzvu pracovať v personálnej agentúre. Znova som mohla voliť medzi tradíciou a niečím novým a nekonvenčným – a tak som siahla zase radšej po novom. Mojim rodičom sa veľmi nepozdávalo, že som vymenila istotu a honor pracovať na akademickej pôde za niečo neznáme, no záživnejšie, ale mňa na tej univerzite odradila „zošnurovanosť“ výberového procesu, ktorá mi pripomínala bývalé „kádrovanie“ a napovedala, v akom prostredí by som sa pohybovala. Radšej som sa pobrala do – vtedy ešte nie veľmi známej – personálnej agentúry Lugera, a do oblasti, ktorá ešte nebola až taká etablovaná… Navyše som vôbec netušila, čo bude nová práca obnášať, ale rýchlo som zistila, že v nej dokážem zúročiť svoje vedomosti a angličtinu. V tom čase sme pracovali pre veľmi zaujímavých klientov, napríklad Heineken, a tam som mala možnosť zažiť prvýkrát pani Táňu Orglerovú 🙂 , ktorá sa dostavila ako kandidátka (v tom čase pôsobila ešte v Yazaki Debnár) a jej profil som prepisovala „nejakému“ riaditeľovi do Heinekenu… Vtedy som ani len netušila, že sa naše cesty budú v budúcnosti prepletať!
V Lugere som po pol roku dostala na starosti projekt nového dánskeho investora, prichádzajúceho na Slovensko vyrábať kvalitnú obuv – Ecco. Oni si ma obzreli, „vyskúšali“ a podľa vlastných slov „headhuntovali headhuntera“ – ponúkli mi pracovať pre nich naplno. Dovtedy som pre nich robila pár mesiacov výberové pohovory, takže so mnou nadobudli istú skúsenosť. A potom na Rybárskej bašte v Príbovciach, kde sme oslavovali poklepanie základného kameňa firmy Ecco, si ma pri šatni odchytil riaditeľ Richard Bevan a spýtal sa ma, či by som nemala chuť pokračovať s nimi naďalej ako zamestnanec… A ja som naňho pozrela a povedala som, že vari aj YES. 🙂
V Ecco som sa dostala hneď pod vplyv expatriotov, hlavne vtedajšieho generálneho riaditeľa Billa Cowarda, avšak pri rozbehu podniku pôsobilo v Martine veľmi veľa expatov z rôznych krajín (Veľká Británia, Dánsko, Portugalsko, Brazília, India, Nový Zéland, Austrália a pod.). Všetky tie kulturálne odlišnosti a iný náhľad na svet posilnili to nasmerovanie, ktoré som si doniesla zo City University.
Navyše som mala šťastie, že som sa dostala do dánskej firmy s veľmi neformálnou kultúrou, a tou sa nám podarilo v začiatkoch nainfikovať všetkých zamestnancov. Pre mňa bolo napríklad bežné, že keď som prišla na finišovaciu linku rozobrať niečo so supervízorkou, tak som sa postavila k nej a počas debaty som skladala krabice na topánky, aby za ten čas kvôli môjmu vyrušeniu neprišli o svoj výkon… Keď k nám prišiel dodávateľ tréningu, vzala som ho a ukázala som mu výrobu, aby navnímal atmosféru, s ktorou bude pracovať (Ivan Burger tvrdil, že v iných firmách sa s tým bežne nestretával). U nás sa naozaj nestavalo na hierarchii a tituloch, ale sme boli súčasť jedného dobre fungujúceho tímu – a to mi odvtedy zostalo a nesiem si to ďalej ako svätý grál.
Ecco bol v mojom živote veľkým míľnikom: vďaka Ecco som v Martine našla „fest“ (= „veľmi“ po martinsky 😉 ) veľa priateľov a na dôvažok aj životného partnera, zlepšila som si spisovnú slovenčinu a naučila sa mäkčiť, aj kde netreba 😉 , zapísala som sa do kurzu Efektívny personálny manažér a tam som stretla aj vás (pozn. ibis partner) a potom som vás prizvala do firmy a pomohli ste nám vyskladať základné kamene personálnej a manažérskej práce..
Za kurz Efektívny personálny manažér som neskutočne vďačná. Vďaka nemu som pochopila, že som „inoprúdová“; väčšina skupiny, s ktorou som na kurz navštevovala, bola skôr konvenčná – asi to bolo dané tými tradičnými slovenskými firmami, z ktorých prichádzali. Tam som sa naučila, že HR práca sa dá vidieť z rôznych pohľadov. Hlavne som sa naučila viac dôverovať svojej intuícii. Mala som šťastie, že moja intuícia rástla spolu s firmou – nikdy sme nerobili také veľké zásahy, ktoré by sme nedokázali osobne odkomunikovať a urovnať. A keď sme sa púšťali do niečoho skutočne neznámeho, tak som si overovala svoje predstavy vždy vo väčšom tíme, prípadne som sa radila so seniornejšími manažérmi. Postupom času narástla aj moja osobná sieť známostí a tak začalo dobre fungovať zdieľanie skúseností s inými HR manažérmi.
A keď už o tom takto hovoríme, tak si spomínam na skvelú mentorku, ktorú som v tom období mala (hoci vtedy sme tomu tak ešte nehovorili 😉 ) – p. Valériu Segiňovú. Pôsobila ako personálna riaditeľka v Neografii Martin a Ecco malo u nich prenajaté tréningové stredisko a využívali sme aj služby ich podnikového lekára. Valika sa ma ujala, pomohla mi nájsť si podnájom a celkove mi radila, keď som to potrebovala. Vtedy fungovala ako moja náhradná mama a ešte aj dnes sa z času na čas stretávame v martinskom divadle.
Práca v Ecco bola pre mňa nesmiernou výzvou: za osem rokov pôsobenia vo firme sme postavili závod na zelenej lúke, z nuly sme sa vypracovali na vyše 1000 zamestnancov, pri tom sme odpohovorovali päťnásobok kandidátov, a všetky tie systémy, ktoré podnik potreboval pre fungovanie a prosperitu, sme si budovali od základov sami – nábory, systém práce, procesy… Keď som dostala túto príležitosť, mala som iba 24 rokov, takže viac odvahy ako skúseností. Robili sme všetko viac-menej autonómne a bez veľkých zásahov materskej spoločnosti, ale pri takomto režime vo vás rezonuje otázka, či ste robili optimálne, nakoľko ste kompatibilní s vonkajším prostredím a akú časť z toho, čo „tam vonku“ je, vlastne pokrývate…
Práve v čase, keď som sa vnútorne dostala do stavu akéhosi sebaskúmania, som dostala ponuku vrátiť sa do rodného regiónu a pracovať pre Emerson. Tak som sa po ôsmich rokoch z Turčianskej záhradky vrátila späť na Považie – no a po troch dňoch od môjho nástupu sa zrazu začali diať neočakávané veci! Divízia, do ktorej som nastúpila, sa mala tak ako ostatné divízie zlučovať v oblasti korporátnych funkcií a HR do akéhosi „Shared Service“, teda centra zdieľaných služieb!
Profesionálne to znamenalo, že som sa dostala do firmy v úplne inej fáze rastu a navyše celkom na počiatku nového konceptu. Rok som popri roli HR manažéra na divízii participovala na mapovaní procesov a dizajnovaní budúcej štruktúry, až som nakoniec dostala od materskej spoločnosti dôveru, že mi ponúkli vedenie tejto organizácie, kde som zotrvala ďaľších 9 rokov.
Retrospektívne sa mi javí, že sa moja pracovná kariéra odvíjala akýmsi ideálnym spôsobom – všetko ku mne prichádzalo v tej správnej fáze života. Napríklad, kým Ecco bolo čosi ako „škola života“, Emerson už bola „univerzita“. Z viac-menej autonómneho fungovania som sa dostala do prostredia s pomerne silným vplyvom matky, čo do procesov a líderstva, a dostala som možnosť pracovať s veľkými líderskými osobnosťami, ktoré na mne rozhodne zanechali stopy – Kati Teer, regionálna HR riaditeľka pre CEE región, či George Varmuza, generálny riaditeľ a regionálny riaditeľ pre CEE… Som nesmierne vďačná, že moje skúsenosti prišli presne v tomto poradí – že som najprv mala možnosť vtlačiť svoju pečať firme, ktorá vznikala z nuly, a nadobudnúť tak svoje základy, a potom som sa dostala do kontaktu s prostredím, od ktorého som sa mohla ďalej učiť nadstavbové veci a rozvíjať sa. Neviem, či by som sa dnes – s odstupom viac ako dvadsiatich rokov – ešte vrhla do nejakého greenfieldu… Aj to nadšenie, aj tá energia boli v počiatočnej fáze pre mňa optimálne a bola som pripravená sa množstvo vecí učiť a uplatňovať svoju tvorivosť a intuíciu. Dnes už mám na niektoré veci jasný názor a skôr ich aj inak vyhodnocujem a posudzujem a som nastavená viac odovzdávať a zlepšovať než geniálne improvizovať 🙂 .
Emerson bola pre mňa skúsenosť úplne iného rádu. Len v samotnom Campuse v Novom Meste nad Váhom bolo 7 divízií a Emerson celosvetovo mal približne 65 divízií, takže v diverzifikovanom prostredí Emersonu sa točilo veľa biznis tém, aj ľudí, bol tam neskutočný, celosvetový network a je to firma, kde je líderstvo aj v aplikačnej praxi na skutočne vysokej úrovni. Vo firme to bolo citeľné cez všetky interakcie s rôznymi zamestnancami na rôznych organizačných úrovniach a prevažne maticových štruktúrach. Týmto prístupom sme boli očkovaní cez rôzne líderské korporátne programy. Deklarovali sme, že vedúci zamestnanci aj vrcholoví manažéri si museli každých 5 rokov obnovovať „vodičák na zamestnancov“. V školiacich osnovách bolo odstupňované, s čím sa asi tak potýka líniový majster alebo vyšší manažér – ale hovorili rovnakým jazykom.
Potom došlo k zásadnej globálnej zmene a celosvetovému odpredaju divízie Network Power, ktorá predstavovala 80% Campusu,, čím zanikla potreba korporátneho Shared Services tímu na Slovensku, tak sme ho uzavreli a ukončili fungovanie. No a mne vybavenej všetkými tými vedomosťami sa naskytla možnosť zúročiť svoje skúsenosti v prospech slovenskej spoločnosti Kinex Bearings, s výrobnými závodmi v Bytči a Kysuckom Novom Meste, ktorá bola mesiac sfúzovaná do jedného právneho subjektu, t. j. opäť iná organizačná fáza. Kinex si od mojej prítomnosti sľuboval zaviesť prvky nadnárodnej organizácie do manažmentu a hneď po nástupe sme aj začali pracovať na tom, aby sme do firmy pritiahli manažérov z organizácií s medzinárodnou skúsenosťou, pretože takíto ľudia si prinášajú celkom odlišné zvyky a očakávania a sú oveľa ochotnejší a otvorenejší meniť zabehaný spôsob fungovania. Zároveň som pôsobila ako člen predstavenstva, čo pre mňa znamenalo tiež inú, novú agendu. Lenže nerátala som s tým, že mi tak veľmi budú chýbať prvky a možnosti nadnárodnej korporácie!
Kinex ma naučil, že veci, ktoré idú ľahko v kapitálovo dobre situovaných firmách, treba presadzovať inak vo firme, ktorá nemá k dispozícii potrebné zdroje. Celkové napredovanie bolo pomalšie a ja som nadobúdala pocit, ako keď sa človek z divokej vody dostane do stojatých vôd rybníka… a ja potrebujem vidieť, ako to odsýpa, ako sa ciele odškrtávajú! Potrebujem pocit, že sa každým dňom hýbeme ja i organizácia dopredu.
Práve v tom čase sa na mňa obrátili s atraktívnou ponukou ísť pracovať znova do zahraničnej firmy – tentokrát z oblasti automotive. Automotive som sa dovtedy tak trochu vyhýbala, obávala som sa vysokej dravosti branže a nadmieru vysokej investície osobnej energie, potrebnej na úspech v automotive, ale v stave, kedy som potrebovala znova cítiť, že to „odsýpa“, som ponuku akceptovala a už rok pôsobím v koncerne Hella. Na starosti mám bánovský a trenčiansky závod, to je jeden právny subjekt, no a od novembra 2019 som prebrala zodpovednosť za HR pre celé Slovensko (asi som ľahko čitateľná v tom, že pri práci rada striedam „klobúky“ na hlave a veľmi ma to motivuje a inšpiruje). Zatiaľ je to ešte také „neučesané“, ale už na tom s mojím HR-tímom pracujeme a začíname budovať synergie. Hella je sústredená hlavne v trenčianskom regióne, ale máme aj jeden just-in-time a just-in-sequence závod v Bratislave.
Takže z pohľadu kariéry je toto zasa jedinečná výzva a som rada, že som opustila vnútorné výhrady a rozšírila som svoju pracovnú paletu o nové odvetvie. 🙂
Myslím, že aj táto ponuka prišla, ako všetky tie predošlé, v „správnej“ fáze môjho života, kedy to dokážem zvládať práve vďaka nadobudnutým skúsenostiam. Celkove sa z času na čas zamýšľam, prečo som dostala tie príležitosti, ktoré som dostala… Či to bolo mojím konaním, alebo som bola jednoducho v správnom čase na správnom mieste.
Otázky “na telo”
Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?
Určite je to v prvom rade „obchodná etika“ – konať zodpovedne, čestne a poctivo aj ako firma, aj ako zamestnanec. Ja si to dosť spájam, pretože firma si môže zadefinovať svoje hodnoty, ale nositeľmi týchto hodnôt sú v konečnom dôsledku jednotliví zamestnanci a predovšetkým manažment. Keď som natrafila na situácie, kde nie je všetko čisté a etické, potrebovala som sa naučiť nebrať tie veci osobne. Nikdy som sa nesnažila situáciu rozlúsknuť sama, ale zrkadlo nastavím zakaždým, pretože v mojom vnímaní je HR aj čosi ako strážca dodržiavania podnikových hodnôt a má za povinnosť ich porušenia tematizovať. Strategické rozhodnutie, že čo s tým, prenechávam ale na kompetentnom manažérovi, ktorý môže o veci buď rozhodnúť, alebo ju dokáže vyriešiť.
Ďalšia dôležitá hodnota je tímová spolupráca, partnerstvo a schopnosť spoľahnúť sa na ľudí v tíme a kolegov z iných úsekov. Bez dôvery a spolupráce sa spoločná loď veľmi ťažko kormidluje jedným smerom.
Navyše patrím k ľuďom, ktorí vo všetkom hľadajú zmysel. Mám také osobné motto, že „zmyslom života je dať životu zmysel“ – a to nielen mne, ale aj svojmu okoliu. Do toho patrí aj byť platným rodinným členom, kolegom, priateľom… Vždy sa snažím byť nápomocná a ústretová a snažím sa pestovať vzťahy – tie sú pre mňa veľmi dôležité, pretože sa mi cez ne veľmi veľa cenného vracia bez toho, aby som to vôbec očakávala.
Objektívnosť a transparentnosť tiež radím medzi dôležité hodnoty, pretože som zvyčajne pracovala vo výrobných firmách s minimálne tisíckou zamestnancov, a vtedy potrebujete pestovať vnútornú spravodlivosť a pamätať na to, že čo je dobré pre jedného, je dobré pre všetkých.
Kto Vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?
Začína to mojím ocinom. Od neho som prebrala väčšinu svojich hodnôt a je až zarážajúce, ako sa dennodenne prichytávam, že ho zrkadlím.
Ďalší veľký vplyv mali na mňa Bill Coward, Kati Teer a George Varmuza, ktorých som už spomínala. Kati mi ukázala, ako úžasne sa dá tím ovplyvniť a priviesť k výsledkom tak, že si to ten tím možno ani neuvedomuje. Dokázala vynikajúco vyvažovať biznis a ľudskú stránku, na veci pozrieť z rôznych uhlov pohľadu a dokázala veci dosť nekompromisne podrobiť skúmaniu, vďaka čomu sa vždy prepracovala ku koreňovej príčine. Od nej som sa naučila, ako veci robiť v praxi nenásilnou formou, a dľa možnosti aj so štipkou humoru.
Bill bol môj sprievodca prvými manažérskymi krokmi. Pamätám si, že spočiatku som mala na všetko vlastný a vyhranený názor a často som mu musela prichodiť ako svojhlavá až „vzpurná“ 🙂 – napríklad Bill ako konzervatívny Brit trpel, keď som chodila s ultra-krátkymi fialovými a oranžovými vlasmi a vydýchol si, keď ma to prešlo a začala som vyzerať viac „biznis-like“ 😉 . On ma vlastne sformoval – ujal sa ma ako „mláďaťa“ a postupne ma vyprofiloval a sprofesionalizoval. Tie prvé farebné odtiene vlasov o tom veľmi nenasvedčovali, ale keď som si nechala narásť prirodzené vlasy, prišiel za mnou kolega Jozef so slovami: „Ty, Maťa, ani si nevieš predstaviť, akú radosť si tým Billovi urobila…“ 😀
Napríklad pri Billovi som sa naučila prijímať spätnú väzbu, keď za mnou prišiel s „hodnotením pracovného výkonu“. Dovtedy som o niečom takom od dôb žiackej knižky asi ani netušila… Bill prišiel, dal mi klasickú spätnú väzbu s použitím sendvičovej metódy – ale mne rezonovalo len to v strede! A keď mi v dovetku povedal, že mi zvýši plat, tak som vyhlásila, že ja to neberiem. Že ten plat chcem, až keď sa zlepším… 🙂 Taká zásadová som ja bola – aj na seba! 🙂 Ale treba mu nechať, že si ma všímal a po polroku sa ohlásil, že teda ako, či som si to nerozmyslela… To už som mala pocit, že som na sebe popracovala a tak si ten vyšší plat už zaslúžim, a ochotne som súhlasila – ale nie retroaktívne! 😀 Pre mňa bolo totiž najcennejšie, že si to Bill všimol a prišiel mi to povedať.
No a George Varmuza bol zas svetobežník. Ukázal mi veľký svet biznisu, vedel pomenovať všetko a mal neskutočný prehľad zo všetkých spoločenských oblastí. Bol jeden z najváženejších ľudí v Emersone celosvetovo. Spomínam si, keď sme sme spolu leteli do Zurrichu a lietadlo sa začalo v dôsledku silných turbulencií triasť. Celá znepokojená som sa otočila k nemu a on mi s úsmevom povedal: „Neboj sa, nič sa nestane – som tu predsa ja.“ 🙂 A ja som vedela, že je dobre! (Potom na letisku nám síce potreboval kúpiť čerešňovicu, aby sa nám prestali chvieť kolienka 😉 , ale po celý čas ste mali pocit, že vám drží chrbát. Je úžasné, keď človek na pozadí nemusí riešiť, či ho nadriadený podrží, pretože medzi vami panuje bezvýhradná dôvera!
Aký vplyv na svet by ste si priali mať? Akú brázdu chcete vyorať?
Bolo by dobré, keby tá moja brázda bola kontinuálna – bez veľkých hrboľov a odbočení. A aby ľudia, ktorých som v živote stretla, v tom, čo sme spolu robili, videli zmysel, naplnenie a pridanú hodnotu pre svoj život. Snažím sa vyvarovať nepodstatností a plytvaniu. Nechcem míňať čas na niečo, čo nakoniec aj tak nepadne na úrodnú pôdu… Napríklad mám veľký problém, keď v biznise niekto necháva priechod osobnej agende – a to sa samozrejme stáva, pretože ľudia sme rôzni, a možno už sa aj generačne vnímam niekde inde. Hodnotovo sa hlásim skôr ku generácii mojich rodičov a mávam často konzervatívnejší náhľad na veci a tak musím viac úsilia investovať do toho, aby som pochopila motívy mladších kolegov. Osobne vyznávam a oceňujem pokoru a primeranosť, a naopak, nerada čelím egu, manierom či ješitnosti.
Čo Vás inšpiruje?
Nuž, mňa inšpiruje v živote azda všetko, ale najväčšiu energiu mi dávajú interakcie s ľuďmi. Obvykle idem na doraz a potom si energiu dobíjam sama – napríklad prácou na záhradke. Možno je to akési kompenzácia za HR prácu, kde sa mi nedarí na konci každého dňa si všetky povinnosti odškrtnúť, takže potom idem domov a poplejem hriadku a hneď za sebou vidím finálny výsledok. Keby som toto nerobila, tak by som mohla trpieť pocit, že nedokončujem. Navyše to, čo robím v práci, je také menej viditeľné a často môže mať človek pocit, že výsledok sa objaví až o dlhú dobu – a záhradkárčenie je absolútne konkrétne a výsledok vidno okamžite. O nič menej ma inšpiruje a napĺňa interiérový dizajn a celoživotné vzdelávanie.
Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?
Neviem, či je to aktuálna situácia alebo celospoločenská vyhliadka do budúcnosti, ale pri tých súčasných vysokých nárokoch na výkon a n nákladovú štruktúru a cenovú konkurencieschopnosť vyvažovať váhy nárokov firiem a spokojnosti a angažovanosti zamestnancov. Mám pocit, že toto je taká možno dlhodobejšia HR-istická výzva, nachádzať rovnováhu medzi tými tvrdými nárokmi, ktorým organizácie čelia, a tým, že bez tých ľudí to nepôjde… Oni sú to, čo nás v tom stále sa zužujúcom akčnom rádiuse dokáže rozlíšiť. Podľa mňa to už nie je ani projekt, ale skôr misia podnikového HR.
Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?
Ocino vždy hovorieval: „Konaj tak, aby si sa za seba nemusela hanbiť.“ Značí to nezradiť morálne hodnoty, ale nenechať za sebou ani spálený most.
A v jeho živote sa mi to aj potvrdilo; bol vedúci informačnej sústavy podniku a mal na starosti materiálovú a mzdovú učtáreň, z titulu čoho poukazoval na problematické veci, čiže určite mal aj veľa konfliktných situácií, ktoré musel zvládnuť, ale na konci dňa si vždy vedel s tým druhým podať ruku. Bol to jeden ohromne dobrý človek!
Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?
Musela som sa naučiť vymaniť z pozície, že sama sebe verím najviac a vo všetkom, a naučiť sa spoliehať na ľudí okolo seba. Bol to dlhodobejší proces a nastúpil s tým, ako rástlo Ecco. Ak som chcela mať veci podľa svojej predstavy, musela som všetko robiť sama, ale vecí pribúdalo a mne nezostalo nič iné, len sa naučiť delegovať. A vtedy som objavila čaro toho, že keď človek vhodne oddeleguje ciele, tak tí ľudia popri ňom začnú rásť… a on rastie s nimi!
Potom som si to vzala aj na ostatné pracoviská a dúfam, že moji kolegovia mali presne ten istý pocit slobody, dôvery a rastu… Spätná väzba, ktorú som od nich dostávala, by o tom svedčila.
A mám ešte jeden nešvár: niekedy som možno až prehnane zásadová – ako som už spomenula pri Billovi, keď mi chcel zvýšiť plat… 😉 Ale na svoju obranu musím povedať, že to nie je perfekcionizmus, lež skôr etika – veci majú byť „na poriadku“. Myslím, že aj túto stopu na mne zanechal ocino
Akú radu by ste dali iným manažérom?
Vyzdvihla by som dôležitosť líderstva – vytvárať podmienky pre ľudí, aby boli schopní a uschopňovaní napĺňať svoje úlohy a ciele. Ja som vždy svojmu tímu prízvukovala, že som len taká dobrá, ako dobrí sú oni. Líder by mal svojmu tímu poslúžiť tým, že im vytvorí tie najlepšie možné podmienky a pustí ich z reťaze, prípadne im dodá odvahy a ukáže im, že je možné dosiahnuť to, čo dosiahnuť treba, sleduje ich pokrok a hlavne v počiatkoch nešetrí pochvalou za každý dosiahnutý míľnik. A kontinuálne sa usilovať byť nasledovaniahodným príkladom pre svoje okolie.
Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdá?
Najviac na to Ecco – že to tam stojí a dnes je to prosperujúca firma a tie základy dnes už 22 rokov pevne držia tú firmu. 🙂 Navyše vďaka Ecco som osobne stretla najväčšie obuvnícke ikony – p. Tomáša Baťu, p. Karla Toosbyho – zakladateľa a majiteľa Ecco a p. Jána Pivečku – baťovca a hrdého valašského šveca a blízkeho priateľa T. Baťu. Určite si cením aj nominácie do medzinárodných programov ako „Mladý HR talent“ za SR na kongrese európskej Asociácie pre HR manažment, „Program pre mladé potenciály“ v koncerne Ecco a „Európsky program pre lídrov“ v Emersone.
Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?
Je to možno zvláštne, ale ja si žiadne „zlyhanie“ so sebou nenesiem. Pre mňa sú to všetko len „situácie“. Niekedy sa mi nedarí dosiahnuť to, čo som si naplánovala – napríklad v interakcii so zamestnancom sa mi nepodarí ukľudniť ho, ale sa rozruší ešte viac a musíme sa k rozhovoru vrátiť… To by som najskôr považovala za zlyhanie.
Čo bola Vaša prvá platená práca?
🙂 No, ak nepočítame vedúcu v pionierskom tábore… tak potom tie pekné brigády počas štúdia na City University v Rischart Cafe v Mníchove. Predávala som zmrzlinu a robila zmrzlinové poháre, až kým naša šéfka neprišla za mnou s tým, že ma asi od tých zmrzlinových pohárov stiahne, lebo inak skrachujeme… ale aj tak ma ich nechala robiť, lebo boli krásne, len omnoho väčšie a nazdobenejšie ako v ponukovom lístku 🙂
Ktorá biznis-kniha, čo ste čítali, Vám dala najviac?
Mala som šťastie na radcov na knihy 🙂 , že, Hela… Ty si to už možno nepamätáš, ale mali sme také jedno spoločné obdobie, že som si na základe tvojho nadšenia a odporúčania zháňala knižky od Coveyho, Goldratta, Kouzesa/Posnera… ale nič z toho ma nedostalo tak, ako úplne prvá kniha, ktorú si mi odporučila a mám dojem, že si mi ju aj kúpila – Gung Ho! od Kena Blancharda a Sheldona Bowlesa. Je to už viac ako 20 rokov… Možno ma zaujala tým, že bola prvá a v angličtine, ale fascinovalo ma, ako ľudia dokážu obrátiť organizáciu – a do dnešného dňa si ešte tie tri princípy pamätám (duch veveričky, spôsob bobra, dar husi).
Odvtedy bolo veľa kníh, ale Gung Ho! mi zostala v pamäti i v srdci najviac.
Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?
Akosi automaticky mi príde na myseľ Táňa Orglerová. Mala som možnosť sledovať jej kariéru a mala som aj príležitosť s ňou spolupôsobiť v predstavenstve HRcommu. Táňa je trochu iný typ ako ja, takže sa s ňou plne neidentifikujem, ale nesmierne ju obdivujem ako zaujímavú a silnú osobnosť s neskutočným drajvom a doslova bezbolestnosťou. Zažila som ju, ako sa dokáže do vecí zahryznúť, a imponuje mi jej energia, ktorú do vecí vkladá, a jej vytrvalosť. Vážim si aj jej spektrum, pretože Táňa si prešla od HR pozícií v rôznych korporáciách, vrátane obchodno-podnikateľskej pozície v Hay Goup a raz mi spomínala, že by nemala bázeň zasadnúť aj na stoličku CEO… Ja som v tomto konzervatívnejšia a neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné ako HR. Na Táni mi skrátka imponuje, že je pripravená vystúpiť aj na inú biznis-rovinu.
Čo považujete za najväčšiu inováciu v poslednej dekáde?
Smartfón. Možnosť mať jednu krabičku a v tej máš všetko – informácie, internet, prístup k zvyšku sveta. Dnes už dokážeš fungovať od kadiaľkoľvek na diaľku.
3,614 total views, 1 views today
