Nedávno som poprosila známu, či by nenapísala článok do Manažéra. Už chvíľu ju poznám, je to milá žena s obrovským šarmom a navyše sa o danú tematiku živo zaujíma. Jeden článok s podobným obsahom už napísala. Tak sa mi páčil, že som sa rozhodla dopriať niečo podobné aj našim čitateľom.
Téma nebola jednoduchá – skôr nezáživná a technická a preto som sa tešila, že v jej podaní nadobudne „ľudský“ rozmer. O to väčšie prekvapenie, keď som článok dostala na stôl. Múdrymi definíciami a strohými slovami skostnateného scholastika učene pojednával o čomsi, čo znelo ako vynález nepriateľa na znechutenie podnikavých duší.
Čo sa stalo? Odpoveď bola jednoduchá – strach z nezvyklého publika. Predtým sa písalo do podnikového časopisu a to sú vlastne „naši“, kým teraz to budú iste čítať odborníci, vedci, vzdelaní a všeschopní manažéri… Čo ak sa im nezapáči? Čo ak budú pohŕdať autorom? Čo ak…? Moja známa sa jednoducho zľakla. Prestala byť pre ňu dôležitou téma, dôležitou sa stala reakcia publika. Tomuto publiku sa necítila seberovná a tak použila štýl, ktorý ju mal pred ním chrániť – premúdrelý, poučovací. Zvýšila svoju dôležitosť „nafúknutím sa“.
V prírode je tento jav veľmi bežný. Ak sme slabší, máme dve možnosti – ako „zdochnutý chrobák“ otŕčame nožičky do nebies, alebo sa nadúvame, aby sme sa zdali väčší a mocnejší. V prírode je otázka sily pomerne jednoznačná. U človeka sa komplikuje – do hry vstupuje jeho sebavnímanie.
Väčšina ľudí si musí odvahu byť sám sebou cielene pestovať.
U človeka nie je podstatné, či je skutočne silnejší alebo slabší, ale či sám seba vidí ako silnejšieho alebo slabšieho. Podľa toho potom reaguje. Moja známa sa videla ako maličká a neskúsená, túto úlohu vnútorne prijala a snažila sa prispôsobiť obrazu „úspešného autora“, ako ho asi má jej cieľová skupina. Chcela zaimponovať práve v tej oblasti, kde sa cítila menejcenná… Čo tým však mohla dosiahnuť?
Pre marketing je to školský príklad. Na trh príde podnik a má úspech. Ostatné podniky ho začnú napodobňovať podľa princípu „aj ja“. Po chvíli sa už všetky navzájom podobajú. Až potom príde jeden, ktorý sa trošičku odlišuje – a spraví si z toho vývesný štít. A pretože zákazník už nie je schopný odlíšiť jeden podnik od druhého, zapamätá si práve ten jeden, ktorý sa odlišuje. Tento jav má aj svoj americký názov, volá sa unique selling proposition (USP). U nás tomu hovoríme konkurenčná výhoda, ale v preklade to značí asi toľko čo „jedinečná vlastnosť, ktorá je pre kupujúceho dôvodom na kúpu“. Teda pre čitateľa článku dôvod, aby si ho prečítal: jasnosť, zrozumiteľnosť, informatívnosť, vybudenie pocitu „to zvládnem aj sám“.
A ako to dopadlo s mojou známou? Sadli sme si na pár minút a ja som jej urobila celkom individuálny koučing. (Priznávam sa k istej profesionálnej deformácii 😉 .) Pýtala som sa jej, ako sa vidí v danej oblasti. Kde je jej najsilnejšia stránka. Teoretická fundovanosť? Mnohoročná prax? Alebo schopnosť ľahko a zrozumiteľne podať aj ťažké témy? A ak áno, neodlišuje sa od svojho okolia práve svojou milotou? A kam sa vytratila milota z článku?
O týždeň som mala na stole nový článok. Zložité procesy podala moja známa ako varenie, vec pochopiteľnú a zvládnuteľnú. Odložila masku „priemerného autora vedeckých traktátov“ a stala sa sebou samou – milou, rozumnou osôbkou s obrovskou dávkou nadšenia pre danú tému a so schopnosťou strhnúť ostatných. Prestala sa obávať reakcie tých, ktorým neudrie na správnu nôtu, a tešila sa na reakcie tých, čo ju budú brať takú, aká je. Tým sa oslobodila od nutkania „napasovať“ svoju osobu na očakávania druhých, prispôsobiť sa „sivému priemeru“. Vystrčila hlavu von z masy i s tým rizikom, že po nej dostane – a reakcie sa dostavili okamžite. Siahali od „ty podrazník, čo sa driapeš nahor“ až po „ani som nevedel, že v nej toho toľko je“. Jej rovnica vyšla. Ak si svoju odvahu bude pestovať, urobí zrejme rýchlu a zaslúženú kariéru.
Väčšina ľudí si však musí odvahu byť sám sebou cielene pestovať. Obvykle sa v záujme ľahšieho života a zaručeného súhlasu okolia vzdávame možnosti stať sa „niekým“. Pravdu povediac, žiadna nová myšlienka sa nezrodila v priemernosti a súzvuku duší. Živnou pôdou pre vývoj bol vždy nepokoj. Individualita. Profilovanie sa bez prihliadania na to, čo to urobí s našou obľúbenosťou.
A aby sme sa vrátili k americkej terminológii – who dares wins. Kto sa odváži, vyhráva. Len ten, kto skúša, má šancu niečo zmeniť. Len ten, kto má odvahu vystrčiť hlavu z davu, vidí ďalej ako ostatní. A vidieť ďalej značí rýchlejšie a správnejšie sa orientovať v zložitých situáciách – pre manažéra veľmi dôležitá vlastnosť.
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
7,117 total views, 4 views today
