Zdanlivo neotrasiteľné sebavedomie výrazných osobností Silicon Valley ako Mark Zuckerberg, Elon Musk a Steve Jobs pomohlo vytvoriť mýtus, že keď chcete byť úspešní, nesmiete pochybovať o sebe a svojej veci.
Lenže za týmto imidžom všetci máme svoje osobné starosti a obavy.
Po svete behá len veľmi málo biznis-lídrov, ktorí o sebe môžu povedať, že nikdy neotáľali s rozhodnutím či nikdy nepremeškali príležitosť len preto, že mali strach z neúspechu… hlavne v počiatkoch svojej kariéry.
Dôležitou súčasťou úspechu je mať tú správnu sebadôveru, ktorá nám umožňuje podstupovať kalkulované riziká, ale neumožňuje nám správať sa bezhlavo. Práve za toto druhé vďačíme správnej dávke sebapochybností – vedie nás k tomu, že premýšľame, ako by sa veci dali robiť lepšie, ako by sme mohli byť my lepší a či by sme si nedokázali niečo prevziať aj od konkurencie alebo našich kolegov. Vďaka správnej dávke pochybností rastieme.
Na druhej strane, často máme obavu nielen z reálnych vecí, ale aj z reakcie prostredia na nás. Sme sociálne tvory a pohybujeme sa v spoločenstve iných ľudí. Sme odkázaní na to, aby nás akceptovali a boli ochotní s nami vychádzať a spolupracovať. Čím vyššie v manažmente ideme, tým silnejšie sme odkázaní na kooperáciu a ochotu iných.
A tu sa dostavuje strach z toho, že urobíme nesprávne rozhodnutie a ohrozíme tým existenciu nielen našu, ale aj celého nášho tímu. To môže poškodiť našu reputáciu a kariéru, ale tiež ochotu ostatných zveriť nám zaujímavé úlohy a spolupracovať s nami.
Takže pre riadiacich pracovníkov je veľmi dôležité nájsť si spôsob, ako sa vysporiadať so svojím strachom.
Čo je strach?
Strach je pocit, ktorým reagujeme na prehnané očakávania, ktoré kladieme na seba alebo na nejakú udalosť. Veľmi často sa za ním skrýva potreba dokonalosti: dokonalej bezpečnosti, dokonalej účinnosti, dokonalého výsledku. A tieto prehnané očakávania vznikajú vtedy, keď si berieme príklad z nedosiahnuteľných vzorov, alebo sme boli v detstve vedení k vynikaniu a dosahovaniu nadpriemerných výsledkov. Vtedy očakávania, ktoré na seba kladieme, v istom bode narazia na strop našich schopností – a my miesto toho, aby sme akceptovali svoje obmedzenia a podávali výkony s tým, čo máme, sa začíname báť, že nás iní budú považovať za babrákov.
Prehnané očakávania
Takže prvý krok v boji so strachom je zľaviť z našich prehnaných očakávaní. V Harvarde na to vytvorili pre obchodníkov a vyjednávačov nástroj s názvom BATNA: Best Alternative To a Negotiated Agreement (najlepšia alternatíva v prípade, že nedosiahneme želaný výsledok). Miesto toho, aby ste od seba očakávali, že za každú cenu dosiahnete to, čo ste si stanovili ako cieľ, zmierite sa s tým, ako by vyzeral najlepší možný výsledok pri zlyhaní – a mentálne sa nastavíte dosiahnuť aspoň ten. Uberá to z hrôzy pôvodného cieľa i možného zlyhania – a veľmi často potom príde k tomu, že uvoľnenejší človek dosiahne oveľa viac, než čo považuje sa svoj vnútorný limit – BATNA!
Dobrá príprava
Druhá vec je naše vnútorné nutkanie kontrolovať situácie. Najväčší stres v nás spúšťa pocit, že sa nám veci vymkýnajú spod kontroly, hovorí neuropsychológ David Lewis. Pre tento typ stresu je najlepšia dobrá príprava: mať v zálohe plán B pre prípad, že sa niečo pokazí (napríklad máte prezentovať a pokazí sa projektor; prípadne máte celý obsah pripravený ako konkrétne ukážky na fóliách a v ten deň ráno vám odnesú spätný projektor na iné miesto, pretože ho potrebuje niekto “dôležitejší” – a to hovorím z vlastnej skúsenosti z rokov deväťdesiatych, kedy technika bola ešte na inom stave rozvoja 😉 ), ale obvykle to znamená len to, že ste dokonale oboznámení s problematikou, čo vám dodáva pocit, že vás tak ľahko nič nezaskočí.
Samozrejme, aj tu je ešte otázke, čo všetko si interpretujete ako “dobrú” prípravu… ale rozhodujúce je, nakoľko fundovane sa cítite pri tom, keď robíte rozhodnutie alebo prezentujete svoj názor. Nepotrebujete byť naslovovzatí odborníci – stačí, keď máte pocit, že máte čo povedať.
Pravda je totiž taká, že okolie od vás neočakáva svetové rekordy! Bude prijímať to, čo ste ochotní a schopní poskytnúť – a potom sa bude pohybovať vo vašom mentálnom svete. Stačí, keď tento mentálny svet dáva zmysel – oni sa na ten zmysel naladia a pokiaľ s vami nemajú otvorené účty, budú budovať na ňom, nie proti nemu.
Návrat k racionalite
Ďalšia “rýchla pomoc” spočíva v poznaní reči tela. Každý človek má svoju “emocionálnu” a “racionálnu” polovičku tela. Spája sa to s tým, že máme dve polovice mozgu a každá zodpovedá za iný spôsob myslenia a spracovania dát. Pravá polovička mozgu riadi ľavú polovicu tela a je zameraná emotívne. A čo je strach? Emócia. Takže keď cítite, že sa začína dostavovať vnútorné chvenie, presuňte svoje ťažisko na pravú nohu, ktorá je kontrolovaná ľavou, racionálnou hemisférou. Tým hemisféru aktivujete a oslabujete vplyv pravej, emocionálnej hemisféry.
Spomaľte dýchanie
Veľmi dobre nám pomáhajú aj rôzne techniky dýchania. Albert Ellis nazýva tento prístup “paliatívne riešenie” – umožňuje rýchlu úľavu, hoci nerieši príčiny strachu. Na jednej strane presmerovávajú našu pozornosť z veci, čo nás stresuje, na samotné dýchanie (a ľudský mozog nie je schopný štiepiť svoju pozornosť a “multitaskovať”, ako dokladajú najnovšie výskumy, takže čím viac sa venuje dýchaniu, tým menej špekuluje nad možnými ohrozeniami), na druhej strane majú aj priamy fyziologický dopad – nervozita vedie k rýchlemu dýchaniu a rýchle dýchanie vedie k zvýšeniu nervozity.
Keď sa vo vás pohne nervozita, sústreďte sa na svoje dýchanie a spomaľte ho. Dýchajte zhlboka. Venujte si aspoň 5 minút na uvoľnené dýchanie. Uľaví sa vám.
Podelenie sa o problém
Jedna z vecí, ktorú manažéri často zanedbávajú, je využitie potenciálu iných na riešenie problémov. Ako keby “byť manažér” značilo, že všetko viete lepšie, na všetko máte nadradený názor a na všetko poznáte odpoveď.
V biznise nás preto strach často izoluje od iných, ktorí by mohli prispieť k jeho zníženiu. Ak využijeme ich kapacity na to, aby sme ošetrili problém, z ktorého máme strach, tak nielenže naša obava poklesne, ale aj výsledok bude bezpečnejší.
Prostredie, kde je povolené robiť chyby
Vytvárajte okolo seba kultúru, v ktorej je dovolené pochybiť a poučiť sa z toho. Nepostihujte každú maličkú chybičku! Potom aj vy vnútorne budete uvoľnenejší, keď budete pred sebou mať riskantné rozhodovanie. Potrebujete prostredie, kde sa môžete spoľahnúť na neposudzovačnosť iných a kde sa iní môžu spoľahnúť na to, že ani vy nebudete súdiť ich. Bez takéhoto prostredia je celá kultúra spolupráce len pekná predstava a nič viac.
Keď vy predvediete svojmu tímu, že je ľudské mať obavy a ak obavy sú, že je rozumné okamžite im čeliť, budete ich povzbudzovať k tomu, aby sa správali rovnako. O to menej vecí sa začne zametať pod koberec a vybuchovať na poslednú chvíľu… Vždy, keď ste konfrontovaní so strachom alebo obavami (vlastnými alebo cudzími), presmerujte svoju pozornosť späť na zmysel situácie. Tým si zabezpečíte, že aj keby niečo zlyhalo, nebude zlyhanie – a tým aj vaše previnenie – až také drastické.
Drsná cesta zbavenia sa strachu
Sú však aj strachy, ktorým musíte čeliť – a sú veľmi reálne. Napríklad taký strach z lietania, keď potrebujete týždenne sedieť v lietadle a pohybovať sa medzi rôznymi destináciami. Tu najlepšie pomôže čosi, čomu sa hovorí “in-vivo desenzibilizácia” – teda vedome a cielene sa vystavíte situácii, z ktorej máte strach – a zistíte, že nič hrozné sa nestane… Po pár takýchto zážitkoch sa váš strach obvykle zníži na úroveň, na ktorej ho už dokážete ovládnuť ďalším nástrojom – vnútorným monológom.
Zmeňte to, čo si hovoríte
Podľa Alberta Ellisa problémom nie je samotný náš strach z niečoho, ale naša interpretácia toho niečoho, čo by mohlo nastať, ako “absolútne zlého” a “neakceptivateľného” a “príšerného”. Ak sa nám podarí zmeniť to, čo si v hlave o danej situácii hovoríme, aj náš strach sa zníži – alebo zmizne celkom. Jednoducho nahradíme svoj kontraproduktívny, strach vyvolávajúci vnútorný monológ racionálnym vnútorným monológom. Teda miesto “ak pri tomto rozhodovaní urobím chybu, bude to absolútne neodpustiteľné, vyhodia ma a všetci budú vidieť, aký babrák som” si povieme radšej “ak pri tomto rozhodnutí urobím chybu, bude to veľmi mrzuté a zopár ľudí naštvem, ale ani oni nie sú dokonalí a tiež robia chyby, takže ak sa poponáhľam zjednať nápravu, nebudú mi to dlho zazlievať”. Vnímate, k čomu došlo? Jednak sme sa zbavili všetkých hrôz, ktoré si obvykle s pochybením vykresľujeme, ale súčasne už máme náčrt aj pre “cestu von z problému” – a to rýchle nápravné opatrenia!
Záverom…
Ak máte obavy, nehanbite sa za ne. Znamenajú totiž len jedno jediné – že ste omylná ľudská bytosť, ale veľmi vám záleží na tom, aby ste fungovali dobre. Dobre – nie bezchybne. Bezchybný je len ten, čo nikdy nič neurobí. Vždy je lepšie mať pochybnosti než nebotyčnú sebadôveru, ktorá vedie k uneseniu sebou samým a k bolestivým nesprávnym odhadom.
Ako to povedal niekdajší šéf Intelu Andy Grove: “Úspech plodí sebaužasnutosť. Sebaužasnutosť plodí zlyhania. Len paranoici prežívajú.” 🙂
Použité zdroje: Albert Ellis: Feeling Better, Getting Better, Staying Better; články Jacka Torrancea, Stephena Jonesa a Adama Galea.
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
1,251 total views, 1 views today
