Terorizovanie na pracovisku

Vďaka tweetu Kena Blancharda som sa dostala k článku Gusa Jaramilla o terorizovaní na pracovisku (bullying/mobbing alebo niekedy aj harrassment, hoci to druhé sa používa skôr vo význame “sexuálne harašenie”). Ako je treba dosahovať stále viac a viac s tým istým alebo dokonca nižším počtom ľudí, mravy na pracovisku sa pritvrdzujú a tak si myslím, že je načase zas raz oprášiť starú tému.

Pri prerábke firemnej stránky www.ibispartner.sk sme úplne zrušili Čitáreň, v ktorej okrem vybraných článkov z Manažéra bolo aj množstvo článkov, ktoré vyšli v našich niekdajších newsletteroch SuperTip a Prezentačné tipy. Keďže niektoré z nich obsahujú ešte aj dnes užitočné informácie a tipy, budeme ich každý piatok v tejto rubrike pravidelne zaraďovať do databázy starších článkov.

Dnešný článok je z blogu zo 4. februára 2013.

Podľa výskumov amerického Workplace Bullying Institute sa ukazuje, že asi 35% Američanov si psychoteror na pracovisku už vyskúšalo. Obete psychoteroru trpia rôznymi zdravotnými problémami – vysokou hladinou stresu, somatickými problémami, úzkosťou, ba dokonca aj PTSD (post-traumatickým syndrómom), pričom je pozoruhodné, že ich úroveň stresu bola často porovnateľná so symptómami PTSD zajatcov v zajateckých táboroch.

Na strane podniku vznikajú psychoterorom na pracovisku tiež povážlivé škody: klesá pracovná morálka a produktivita, zvyšuje sa fluktuácia, narastajú nemocami spôsobené náklady, znižuje sa kvalita a poškodzuje sa podnikový imidž.

Pritom je zaujímavé, že niekedy si ľudia ani neuvedomujú, že sú obeťami psychoteroru. Ono aj tých definícií psychoteroru je niekoľko, ale najčastejšie sa pod tým poníma urážanie, zastrašovanie, obťažovanie a sociálna izolácia niekoho alebo negatívne ovplyvňovanie výsledkov jeho práce. Aby však išlo o psychoteror, potrebujú byť tieto praktiky opakované a dlhodobé – teda keď manažérovi raz vypovedia nervy a navrieska na svojich podriadených, je to síce hrubé pochybenie a neakceptovateľné správanie, ale ešte nejde o psychoteror.

Psychoteror má rôzne podoby: zastrašovanie, vyhrážanie, fyzické útoky, verbálne útoky alebo dokonca skrytá sabotáž – napríklad nadriadený dá podriadenému nestihnuteľný termín len preto, aby sa na ňom mohol následne a pred všetkými vyvŕšiť.

Ja sama nepatrím k typickým “obetiam”, dokážem sa celkom efektívne brániť, ale keď som bola obeťou psychoteroru zo strany kolegýň, bola som celkom bezmocná. Veci, ktoré sa odohrávajú za vaším chrbtom, nedokážete ovplyvniť. Keď kolegyňa zdvihla telefonát určený mne a pozerajúc mi do očí vyhlásila do slúchadla “ale ona tu nie je, zasa niekde pobehuje”, nemáte ani len potuchy, komu treba ísť vysvetľovať…

Keď dochádza k psychoteroru, nie je to len jeden vadný jedinec, ale je to chyba celej organizácie.

Jaramillo píše, že to nie je len jeden vadný jedinec, ale keď dochádza k psychoteroru, je to chyba celej organizácie. V tomto bode s ním celkom nesúhlasím, pretože môj vlastný zážitok bol pre našu organizáciu taký dokonalý unikát, že organizácia sama nevedela, ako sa k tomu postaviť. Máte dve protichodné vyhlásenia a neviete nijako určiť, čo je pravda… Moje apelovanie na nadriadeného bolo márne. Neuveril mi. Pomohlo mi len to, že som urobila protiopatrenie a chodila som verejne pracovať do jedálne, kde som si postavila písací stroj a celý deň okrem obeda som tam ťukala. Keď sa ma pýtali, povedala som, že v kancelárii nemám pracovný pokoj a nemôžem tam pracovať. Až verejný tlak na nadriadeného ho donútil, aby mi dovolil premiestniť svoje pracovisko do inej kancelárie – a odrazu bol kľud.

Jaramillo uvádza pracovné kultúry, v ktorých je psychoteror mimoriadne rozšírený: armáda, polícia, požiarnici a komerčné vývarovne. Všetky tieto kultúry sú hierarchické, mocenské, a preto sa pozície v nich zneužívajú oveľa jednoduchšie. Ale moja vlastná skúsenosť s psychoterorom je z plochej hierarchie a potom aj z projektovej organizácie, takže zdá sa, že žiaden typ nie je celkom chránený pred vznikom psychoteroru.

To, čo pomôže, je predvídanie. Organizácie si potrebujú uvedomiť, že aj tento problém je na svete a že sa môže vyskytnúť aj u nich. Potrebujú si premyslieť, aké správanie by očakávali od obetí psychoteroru i od ich nadriadených, keby sa taká situácia vyskytla – a potrebujú preň vytvoriť vhodné postupy a inštancie.

Takisto veľkou pomocou môže byť pravidelné skúmanie a vyhodnocovanie vnútropodnikovej klímy – napríklad cez rôzne prieskumy spokojnosti zamestnancov. Keď sme v minulosti pre klientov podobné prieskumy robili, takmer vždy sme našli ohniská nespokojnosti, z ktorých sa pri neošetrení veľmi ľahko mohli stať (a v zopár prípadoch aj stali) ohniská psychoteroru.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh.

3,538 total views, 3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.