Manažéri z rôznych častí sveta sú už odmalička vychovávaní dávať spätnú väzby rôznym, často drasticky odlišným spôsobom.
Erin Meyerová, hosťujúca profesorka na INSEAD, si spomína na vlastnú úzkosť a zahanbenie, keď na jednom z mítingov jeden holandský manažér pred všetkými verejne strhal správanie iného holandského manažéra – a potom ich našla spolu na pive ako najväčších kamarátov. Keď sa na to pýtala, dozvedela sa, že v Holandsku sa deti odjakživa vychovávajú k priamemu vyjadrovaniu a hoci to nie je príjemné, počúvať o vlastných nedostatkoch, chápu to ako príležitosť dozvedieť sa o sebe a zlepšiť sa. Ona a jej anglosaskí spoločníci sa však pri výstupe cítili trápne a nevedeli, kam s očami – pretože sú zvyknutí na iný typ komunikácie.
Napríklad Číňania sa učia, že nikdy nesmú otvorene kritizovať kolegu pred inými ľuďmi, kým Holanďania sa učia byť vždy absolútne otvorení a pomenovávať veci priamo. Američania sú naučení zaobaľovať negatívne správy do pozitívnych, kým Francúzi kritizujú vášnivo a len málokedy dávajú pozitívnu spätnú väzbu.
Keď sa chcete dozvedieť, ako narába pre vás neznáma kultúra s kritikou, začnite načúvať slovám, ktoré ľudia používajú. Priamejšie kultúry používajú tzv. zosilňovače, slová, ktoré predchádzajú kritike a zosilňujú ju, napr. „absolútne“, „totálne“ alebo „veľmi“: „absolútne nevhodné“, „totálne neprofesionálne“.
Menej priame kultúry zasa používajú tzv. tlmiče, ktoré kritiku zmierňujú – slová ako „keby sa dalo“, „tak nejak“, „možno“. Iným typom tlmiča sú vyjadrenia ako „ešte nie sme celkom hotoví“ s významom „ešte sme ani poriadne nezačali“. V tomto sú majstri Angličania a aj slovenská kultúra patrí k tým skôr náznakovým.
Nemci patria zas k priamym kultúram. V styku s Britmi môžu nebrať typické náznakové vety dostatočne vážne, čo jedného z manažérov takmer stálo miesto. Jeho nadriadený, Brit, mu pri spôsobe riešenia úlohy navrhol, že „by mal o tom ešte popremýšľať“. A nemecký manažér? „Nuž, prijal som jeho návrh. Popremýšľal som o tom ešte raz a rozhodol som sa svoj postup nezmeniť. Netušil som, že to značilo „okamžite zmeň svoje správanie, lebo inak…“ a keď ma šéf zavolal na koberec a obvinil z insubordinácie, skoro som spadol z nôh!“
Takže podľa toho, s akou kultúrou máme do činenia, mali by sme sa naučiť pri počúvaní vypúšťať všetky tlmiče a brať len samotnú správu, prípadne sa neurážať na tvrdé vyjadrenia, ale zisťovať najprv mieru zlosti u hovoriaceho.
Druhá lekcia je naučiť sa podávať spätnú väzbu spôsobom, ktorý vyhovuje kultúre počúvajúceho. Pokiaľ potrebujeme kritizovať, chceme, aby nás dotyčný vypočul a nespadol do emócií, ale aby ju racionálne ju zvážil a zariadil sa podľa nej. To však znamená podávať ju spôsobom, aký uňho narazí na najmenší možný odpor. Napríklad keď hovoríme s Britom a patríme k „ráznej“ kultúre, tak aspoň vsunúť magickú formulku „podľa môjho názoru“ alebo „ak by sa dalo“, aby sme ráznosť svojej kritiky aspoň trochu relativizovali.
793 total views, 3 views today
