Ako prekonať strach, ktorý blokuje našu kreativitu?

Ľudia sa väčšinou rodia ako kreatívne bytosti. Ako deti sa pohybujeme v svete snov a predstavivosti, ale ako dospievame, následkom socializácie a vzdelania začíname fantáziu potláčať – pretože sa naučíme, že svet nás posudzuje a preto potrebujeme byť opatrní a analytickí.

A podľa toho, v akej miere sa prispôsobíme, začíname sa deliť na kreatívnych a nekreatívnych.

Napriek tomu, že nás naša „západná“, racionálno-analytická výchova zbavuje kreativity, pre úspech ju zúfalo potrebujeme, či už v biznise alebo v hocijakej inej oblasti. Podľa nedávneho prieskumu IBM je to dnes najžiadanejšia črta lídrov na celom svete.

Ľudia často dúfajú, že sa prihlásia do kurzu kreativity a keď ho absolvujú, odrazu budú úplne kreatívni. Takt o však nefunguje; každý dokáže byť kreatívny len do výšky svojho talentu, nie ďalej. Kreativite sa teda nemožno „naučiť“. Čo však vedia kurzy kreativity dosiahnuť je, že nám pomôžu znova v sebe objaviť patričnú dávku kreatívnej sebadôvery – že sa budeme cítiť v pohode pri prinášaní nových nápadov a naučíme sa zaobchádzať s neúspechom, ktorý kreatívne myšlienky so sebou môžu priniesť. Môžeme si vytvoriť stratégie, ako prekonať a ovládnuť štyri hlavné strachy, ktoré brzdia našu vrodenú tvorivosť:

  • strach z nepríjemných situácií
  • strach z toho, že nás budú posudzovať a odsudzovať
  • strach z prvého kroku
  • strach zo straty kontroly.

Prekonať tieto strachy nie je až taký nadľudský počin. Napríklad známy psychológ Albert Bandura zo Stanfordskej univerzity pomáhal ľuďom prekonať celoživotnú fóbiu z hadov tým, že ich previedol sériou postupne náročnejších krokov: najprv sa pozerali na hada cez priehľadné zrkadlo a keď to zvládali, tak potom cez otvorené dvere, neskôr pozorovali niekoho iného dotýkať sa hada, potom sa hada dotýkali sami v pracovných kožených rukaviciach a nakoniec, po pár hodinách, aj holými rukami. Spätne títo ľudia mali potom v živote menej obáv a napätia aj v iných nezvyklých a desivých situáciách, viac sa snažili, boli odolnejší voči príkoriam a rýchlejšie sa zotavili z neúspechu, pretože v sebe objavili sebadôveru v to, že keď sa do niečoho pustia, tak to dokážu ustáť.

Celý systém sa opiera o to, že veľký problém rozbijete na menšie, znesiteľné kroky a postupne budujete dôveru tým, že jednotlivé kroky úspešne absolvujete. Spočiatku je to nepríjemný proces, ale zlý pocit čoskoro vyprchá a zostáva len obnovená sebadôvera a nové schopnosti.

Strach z nepríjemných a neobvyklých situácií

V biznise začína kreatívne myslenie tým, že sa dokážete vžiť do svojich zákazníkov – interných i externých. To však nedokážete od svojho stola. Iste, sedieť si v kancelárii je príjemné. Je to také ubezpečujúce: informácie prichádzajú z predvídateľných zdrojov, protirečivé údaje sa vytriedia a odignorujú. Mimo kancelárie je prostredie oveľa chaotickejšie: sme konfrontovaní s neočakávanými zisteniami, neistotou, neurčitosťou, neracionálnymi ľuďmi, čo nám hovoria veci, ktoré nechceme počuť. Ale práve v takomto prostredí dochádza k prelomovým myšlienkam.

Ak zostaneme sedieť v kancelárii, budeme robiť veci po starom a opakovať myslenie, ktoré sme používali doteraz. Budeme mať ten istý pohľad na veci a budeme si svoj názor potvrdzovať, alebo budeme potrebovať šéfa alebo kolegov, aby nám povedali, ako veci riešiť.

Najschodnejšia cesta je teda zdvihnúť sa a vyjsť zo svojej zóny komfortu. Caroline O‘Connor a Sarah Stein Greenberg navrhujú pre začiatok tieto aktivity:

  • čítať si online fóra bez potreby vyjadrovať sa – naučíme sa, čo hýbe inými ľuďmi, napr. našimi zákazníkmi
  • zdvihnúť telefón a zavolať na vlastnú zákaznícku linku – zistíme, aké skúsenosti s našou firmou má náhodný zákazník
  • špehujme – vezmime si knižku na čítanie alebo si dajme na uši slúchadlá a poseďme si na profesionálnej konferencii alebo v jedálni, ak máme interného zákazníka, len pozorujme a snažme sa odhadnúť, čo sa okolo nás deje, ako reagujú ľudia na existujúcu situáciu, pozorujme ich reč tela a interpretujme si ju
  • urobme neformálne interview – keď už sme si privykli na neobvyklé, „trápne“ situácie, napíšme si zopár otvorených otázok o našom produkte, choďme na miesta, kde môžeme nájsť našich zákazníkov, vyhliadnime si nejakého prístupnejšie pôsobiaceho a spýtajme sa ho.

Strach z toho, že nás budú súdiť

Ak kresliaca, tancujúca a spievajúca škôlka predstavuje nespútanú kreativitu v jej čistej podobe, tak neohrabaný tínedžer predstavuje priamy protiklad: niekoho, kto pripisuje obrovskú dôležitosť tomu, čo si o ňom budú myslieť. Stačí pár rokov na to, aby si človek vytvoril taký obrovský strach z posudzovania, ale ten strach s nami potom zostáva počas celého zvyšku života až do staroby, pričom nás často obmedzuje v našich prejavoch i v našej kariére. Väčšina ľudí akceptuje, že keď sa učíme lyžovať, ostatní uvidia, ako padáme, až kým sa to nenaučíme. Ale naše pracovné ego nemôžeme takto vystaviť posudzovaniu – a preto sami seba brzdíme a zahadzujeme potenciálne kreatívne nápady zo strachu, že by nás šéf alebo kolegovia videli zlyhať. Držíme sa „bezpečných“ nápadov a riešení, sťahujeme sa a nechávame iných, aby riskovali. Ale ak sami seba ustavične cenzurujeme, nemôžeme byť kreatívni!

Ak sa nám podarí odolať pokušeniu posudzovať seba samých, tak už sme napoly vyhrali. Môžeme počúvať svoju intuíciu a experimentovať s nápadmi a postupnými úspechmi prekonávame náš strach.

Miesto toho, aby sme nápady priebežne zahadzovali, ako k nám prichádzajú, môžeme začať nosiť so sebou notes, do ktorého ich budeme zapisovať.

Môžeme si denne vyhradiť v kalendári určitý čas na to, aby sme len premýšľali alebo sa prechádzali a snívali s otvorenými očami.

Takisto keď niekomu poskytujeme spätnú väzbu, skúsme zmeniť jazyk. Miesto toho, aby sme mu na hlavu povedali naše hodnotenie typu „to nebude fungovať“, skúsme ho formulovať ako „a ja by som si prial…“ alebo „a mne by sa páčilo…“ Ak začneme pozitívami a potom hovoríme v prvej osobe, vysielame tým signál, že ide len o náš názor a že chceme pomôcť, vďaka čomu nás budú skôr počúvať.

Výbornou pomôckou sú riadené brainstormingy, kde sa aj manažéri môžu odviazať a pri šikovnom moderátorovi čoskoro začnú prichádzať aj s hodne netradičnými nápadmi. Takto napríklad letecká spoločnosť Air New Zealand na brainstormingu vymyslela tucet nekonvenčných riešení pohodlia pasažierov počas dlhých letov, z ktorých niektoré boli na prvý pohľad nepraktické, ale nakoniec sa ujali – napríklad sedadlo, ktoré sa dalo počas dlhého letu prestavením zmeniť na ležadlo, tzv. skycouch. Pomohlo tomu, že pri riadených brainstormingoch sa v prvej fáze len zbierajú hocijaké, aj šialené nápady, účastníci ich nesmú začať posudzovať a až keď sa kreatívny potenciál skupiny vyčerpá, začína posúdenie z hľadiska praktičnosti a premena „uletených“ nápadov na realizovateľné projekty.

Strach z prvých krokov

Aj keď sa rozhodneme prihlásiť k svojim tvorivým nápadom, konať podľa nich je kapitola sama o sebe. Kreatívne nápady sú najťažšie na začiatku. Spisovateľ sedí pred čistým hárkom papiera, učiteľ čelí začiatku školského roka, pracovník prvému dňu na novom projekte. Všetko to sprevádza strach vybočiť zo zabehaných koľají a pustiť sa do nepredvídateľného terénu, kde nesieme plné riziko. Na prekonanie neochoty pohnúť sa nestačia len dobré nápady. Musíme prestať plánovať a miesto toho urobiť prvý krok – a najlepší spôsob je prestať sa sústreďovať na ten veľký konečný cieľ a nájsť si drobnosť, ktorú možno urobiť a odložiť hneď a zaraz.

V biznise nám k tomuto prvému, drobnému kroku môžu pomôcť otázky ako: „Čo by bol finančne najmenej náročný experiment?“ alebo „Čo by nás najrýchlejšie a lacno posunulo k celkovému cieľu?“

Niekedy pomôže dať si celkom nerealistický termín a dodržať ho za každú cenu – aj keby nápad alebo práca nemali byť kvalitné. Aspoň naštartujú myslenie a prerobiť sa dajú dodatočne.

Dôležité je nezastať a nedovoliť strachu, aby sa hromadil, ale urobiť maličký ťah hociktorým smerom a pozrieť sa, či nás nedostane trocha bližšie k cieľu.

Strach zo straty kontroly

Sebadôvera neznačí, že sme presvedčení, že naše nápady sú dobré. Znamená aj, že zostaneme dostatočne otvorení a prístupní pre nápady iných, že ich budeme aspoň zvažovať, v lepšom prípade že ich dokážeme zapracovať do nášho vlastného nápadu. Znamená, že ak sa nejaký nápad ukáže ako nerealizovateľný, nebudeme mať problém vzdať sa ho.

Podstatou je vzdať sa heroizmu, kedy máme pocit, že všetko musí byť podľa nás a všetko musíme urobiť sami. To môže byť problém, ak vedieme tím už dlhšiu dobu a v podstate sme to my, kto robí závažné rozhodnutia a drží opraty v ruke. Ale nie je to neriešiteľné:

Môžeme začať tým, že prestaneme viesť pravidelné porady a zavedieme si „putovné vodcovstvo“, kedy každú poradu bude viesť niekto iný a my budeme len člen tímu.

Ak máme záležitosť, ktorá pre nás nie je každodenná, skúsme si vytipovať ľudí, ktorých názoru by sme dôverovali, a stretnime sa s nimi.

Keď máme nápad, prejednajme ho s viacerými odborníkmi s tým, že sa budeme maximum z ich pripomienok snažiť zapracovať. Dôležité je predsa, aby sme dosiahli cieľ, nie aby sme išli výlučne podľa svojho.

Ak nápad potrebujeme odovzdať tímu, ktorý na ňom bude samostatne pracovať, tak sa s nimi dohodnime, že niekedy prídeme na ich stretnutia, aby sme videli, ako naše „dieťa“ rastie. Ak sme svoje úlohy už urobili a konzultovali sme ho vopred s inými, nebudeme cítiť také silné nutkanie mať veci presne po svojom.

A ak sa bojíme, že v novom teritóriu stratíme kontrolu nad vývojom vecí, je možné vytvoriť si systém pravidelných stretnutí a diskusií. Dokonca aj keď na našom nápade pracujeme sami, pomocou sociálnych technológií môžeme zostať v kontakte s prostredím, ktorému dôverujeme, a upevniť svoju kontrolu nad nepredvídateľným vývojom tým, že veci priebežne diskutujeme a spoliehame sa, že viac očí viac vidí.

Podľa Toma a Davida Kelleyovcov.

 858 total views,  5 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.