Ako sa učiť nové veci rýchlejšie a ochotnejšie ako konkurencia?

Dnešné organizácie sú v sústavnom toku premien. Odvetvia sa menia, objavujú sa nové modely riadenia, nové technológie, mení sa správanie spotrebiteľov. Tieto sústavné zmeny sú mimoriadne namáhavé hlavne pre riadiacich pracovníkov, pretože si od nich vyžadujú, aby rýchlo porozumeli premenám v tom, ako ich podniky musia vyrábať a predávať, a aby rýchlo a adekvátne zareagovali. Zo schopnosti učiť sa nové rýchlejšie ako ostatní sa pomaly stáva jediná dlhodobo udržateľná konkurenčná výhoda.

Pod učením nemáme na mysli to klasické v učebni, ani to pohodové spoza obrazovky alebo z kresla. Učenlivosť ako taká spočíva nie v šrotení dát, ale v schopnosti odolávať vlastnej neochote púšťať sa do nových vecí, v schopnosti dotlačiť sa k tomu, aby človek získaval nové a nové zručnosti a popritom vykonával svoju prácu, hovorí Erika Andersenová z Proteus International v článku Learning to Learn pre marcové vydanie HBR. Oboje si vyžaduje ochotu experimentovať a stávať sa znova a znova začiatočníkom – nepríjemný pocit pre väčšinu ľudí a dosť nezvyklý pre tých, čo sa vypracovali vďaka vlastnej expertíze a teraz sa majú znova stať „nikým“.

Erika Andersenová: “Učenlivosť ako taká spočíva nie v šrotení dát, ale v schopnosti odolávať vlastnej neochote púšťať sa do nových vecí, v schopnosti dotlačiť sa k tomu, aby človek získaval nové a nové zručnosti a popritom vykonával svoju prácu.”

Erika Andersenová na základe vlastnej praxe hovorí, že za schopnosťou stále sa učiť niečo nové stoja štyri základné atribúty:

  • dychtivosť (aspiration)
  • sebavnímanie (self-awareness)
  • zvedavosť (curiosity)
  • zraniteľnosť (vulnerability).

Ľudia s týmito vlastnosťami skutočne vnútorne chcú zvládnuť niečo nové, majú veľmi jasnú predstavu o tom, kto sú a ako fungujú, sústavne o veci špekulujú a kladú vhodné otázky a počítajú s tým, že na ceste k novej zručnosti budú spočiatku robiť chyby.

Nie všetci ľudia majú všetky atribúty rovnako dobre vyvinuté. Našťastie, existujú jednoduché metódy, ktoré nám pomôžu zlepšiť náš prístup tam, kde to potrebujeme.

Dychtivosť

Pri dychtivosti, vnútornej motivácii niečo robiť, sa väčšinou správame čierno-bielo a hovoríme, že ju buď máme, alebo ju nemáme: buď sa chceme učiť, alebo sa učiť nechceme; buď sme motivovaní, alebo motivovaní nie sme. Je úplne bežné, že ak nová vec predstavuje veľký zásah do našich zabehaných, fungujúcich rutín, necítime sa motivovaní čokoľvek meniť. Našu úroveň motivácie dokážeme však vedome zvýšiť.

Keď nás zasiahnu zmeny, našou prvou reakciou je najčastejšie odmietanie až odpor. Povieme si: „Načo meniť? Mne to predsa fungovalo… a výsledok je aj tak neistý!“ Toto je obvyklá reakcia na zmenu – sústreďujeme sa na jej negatívne aspekty, čím naša úroveň motivácie klesá. Nechceme.

Naopak, keď niečo chceme, tak sa obvykle sústreďujeme na pozitívne aspekty nového – ako dobre sa potom budeme cítiť, čo tým získame; už si predstavujeme obdobie, kedy sme to zvládli. Výskumy ukazujú, že ak sa potrebujeme namotivovať urobiť niečo, do čoho sa nám nechce, tak nám veľmi pomôže presunúť našu pozornosť z negatívneho na pozitívne, čo nám to prinesie. Ak sa napríklad učíme novú zručnosť a v duchu sa už vidíme, ako ju ovládame, používame a profitujeme z toho, učíme sa ju oveľa rýchlejšie a ochotnejšie.

Sebavnímanie

V posledných rokoch riadiaci pracovníci zosilnene pracujú na sebavnímaní. Chápu, že na to, aby sa zlepšovali, potrebujú spätnú väzbu a potrebujú si ju vyžadovať. Potrebujú spoznať, ako ich vnímajú iní, aby vedeli patrične upraviť svoje správanie. Keď však ide o potrebu učiť sa nové veci, ešte stále žalostne zlyhávame – obvykle sa vnímame ako dostatočne rozhľadení a novinky nepotrebujeme.

Spoľahlivý odhad našich potrieb začína v našej hlave. Potrebujeme si uvedomiť, že sme vyrastali v istom prostredí s istými hodnotami, že ako dieťa sme počúvali isté úsudky o svete naokolo i o nás samých, že sme mali rôzne zážitky úspechov i neúspechov – a že všetko toto v nás vybudovalo istú predpojatosť, zvyk pozerať sa na veci len z jedného zorného uhla – toho nášho. Lenže ten je ovplyvnený a vždy ukáže to, čo predpokladáme, že uvidíme.

Keď už svoje vlastné úsudky vieme brať ako potenciálne skreslené, sme oveľa prístupnejší aj k tomu, vypočuť si názory a postrehy iných a začíname sa snažiť o vyššiu objektivitu. Trik spočíva v tom, že začneme sledovať spôsob, akým hovoríme v duchu sami k sebe a o sebe – náš vnútorný monológ – a potom začneme skúmať, nakoľko sú jeho výpovede skutočne platné a opodstatnené.

Erika Andersenová: „Povedzme, že vám nadriadený povedal, že váš tím nie je dostatočne výkonný a že by ste mali pridať v odhaľovaní a rozvoji talentovaných pracovníkov. Vaša počiatočná reakcia môže byť napríklad Čo? Mýli sa! Môj tím je dostatočne výkonný. Väčšina ľudí na kritiku reaguje takto. Ale len čo zistíte, že si to myslíte, spýtajte sa sami seba: Je to skutočne tak? Aké fakty to podporujú?“ A pretože mávame vrodenú tendenciu hľadať prednostne fakty, ktoré dokladajú naše vlastné stanovisko, je lepšie posunúť otázku ešte ďalej a spýtať sa sám seba: Viem nájsť nejaké fakty, ktoré by podporovali názor môjho nadriadeného (a teda šli proti môjmu presvedčeniu)? A možno zistíme, že tesne pred prezentáciami ešte musíme po svojich pracovníkoch kontrolovať dáta, ktoré nám dodali, alebo ich interpretácie, prípadne že za nich musíme doťahovať niektoré veci, aby boli urobené načas alebo v potrebnej kvalite.

Keď si zvykneme takto sledovať a spochybňovať vyhlásenia nášho vnútorného monológu, vnútorný monológ sa časom zmení a začne nám modelovať veci z viacerých uhlov pohľadu, pričom nebude uprednostňovať jeden pred druhým len preto, že je to náš obľúbený sebaklam.

Zvedavosť

Zvedavosť je taká „detská“ vlastnosť. Ako deti sa ešte len učíme, ako funguje svet okolo nás, a preto sme otvorení a prístupní skúmaniu, skúšaniu, učeniu sa formou pokus- omyl – nový pokus. Zvedavosť stojí za tým, že si trúfneme na veci, ktoré nepoznáme, a vydržíme tak dlho, až to zvládneme – drobný neúspech nás neodradí.

Ak sme už túto detskú zvedavosť stratili, zasa vieme využiť vnútorný monológ na to, aby sme ju obnovili. Je to všetko o tom, čo si pri nových výzvach hovoríme – čo keby sme si miesto To je nudné! začali hovoriť Čo na tom asi tak zaujíma tých ostatných? alebo Ako to vlastne funguje?

Všímajme si, ako si vnútorne komentujeme niečo, čo nás zaujalo. Používame slovká ako…? či prečo…? Vďaka týmto slovám sa v nás prebúdza zvedavosť a pomáha nám fokusovať sa na to, čím sa vnútorne zaoberáme. Všetka naša energia sa vždy uberá tým smerom, ktorý jej vytýči naša pozornosť; na čo zameriame pozornosť, tam pôjde všetka naša energia. Spôsob, akým ju zameriame (negatívny/pozitívny) určí, aká energia sa tam upriami – či energia odporu alebo energia sebadôvery.

Vždy, keď sa potkneme o oblasť alebo informáciu, ktorá nás skôr odpudzuje ako vyvoláva náš záujem, dve otázky pomôžu:

  • Prečo sa tým ostatní tak nadchýnajú?
  • Ako by práve táto vec dokázala uľahčiť mi prácu?

Tieto dve otázky v každom prípade naštartujú našu zvedavosť aspoň natoľko, aby sme inak nezaujímavej téme venovali aspoň základnú pozornosť.

Zraniteľnosť

Toto je najošemetnejší atribút. Keď sa už raz vypracujeme do pozície, že sme v niečom skutočne dobrí, nechce sa nám cúvnuť späť do pozície, kedy sme niečo nezvládali. Nechce sa nám znova sa celé mesiace cítiť ako hlupák, nezvládať veci a musieť sa iných vypytovať, nechce sa nám cítiť znova tú neistotu ako kedysi. Ak sa však naučíme vnímať počiatočné problémy ako „len prvé kroky“, veľmi sa nám uľaví a podporí to našu ochotu učiť sa nové veci.

Kľúčom je znova náš vnútorný monológ. Keď sa nám v počiatočných štádiách nedarí, často skĺzneme do monológu typu Toto neznášam! Ja som taký babrák… Nikdy sa to nenaučím! Toto je zasa upieranie pozornosti na negatívne stránky procesu učenia sa – a už vieme, že energia nasleduje pozornosť, takže budeme vo všetkom vnímať prevažne to negatívne.

Preto sa potrebujeme vo vnútornom monológu prepnúť na komentáre typu Aha, no toto som zas nezvládol, ale veď je to prvýkrát a na prvýkrát to nie je až také zlé… Nabudúce to bude už lepšie. Veď doteraz som sa naučil inakšie veci a všetky som zvládol; zvládnem aj túto. Dokonca výskumníci Robert Wood a Albert Bandura zistili, že keď ľudia idú do učenia s očakávaním, že spočiatku budú robiť chyby a na nich sa budú učiť, tak je ich proces učenia rýchlejší, spontánnejší a vedie k vyššej výkonnosti.

A nezabudnime, že každý sa učí inak

Je veľa rôznych pohľadov na to, ako sa ľudia učia. Niektorí potrebujú veci vidieť a čítať, iní potrebujú o veciach počúvať. Ďalší potrebujú pozorovať niekoho iného, ako pracuje, a potom idú a skúšajú to sami. Ešte iní sa učia najlepšie vtedy, keď potrebujú vyriešiť nejaký problém.

Mali by sme zistiť, aký typ učenia je pre nás najfunkčnejší, a keď už začneme novú vec skúmať, mali by sme začať práve ním, aby sme dosiahli rýchly pokrok a viditeľný výsledok a namotivovali sa pokračovať. Ak sme napríklad „akčný typ“, tak si to chvíľku skúšame, kým sa nám nezačne dariť, a až potom ideme prehlbovať svoje zručnosti štúdiom zdrojov a rozhovormi s inými odborníkmi, ktorí danú vec už ovládajú.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 472 total views,  1 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.