Keď sme sa s Andreou Rebejovou, HR manažérkou spoločnosti IAC Group (Slovakia) s.r.o. Lozorno stretli prvýkrát, prekvapila nás svojím logickým, štruktúrovaným a cieľavedomým prístupom, ktorý tak dobre funguje v každej výrobnej spoločnosti. Súčasne sme si všimli aj jej hlboké ľudské porozumenie pre ľudí a jej vnútorný ťah stále na sebe pracovať a zlepšovať sa. Pre svojho CEO je skutočným spolu-podnikateľom, podporou pri dosahovaní podnikových cieľov, a maximálne na to nasadzuje nástroje zo svojej oblasti – systémy a procesy HR. Navyše má pritom aj ďalší rozmer – v roli „bezpečáka” nielen dohliada a školí, ale zabezpečuje si tak trvalý kontakt s výrobnou halou.
Požiadali sme ju o rozhovor pre Manažéra, ktorý o jej zaujímavom profile veľa vypovedá.
Ako ste sa dostali tam, kde ste dnes?
Narodila som sa v Humennom. Vyštudovala som Technickú univerzitu, Fakultu výrobných technológií. Po škole som bola 4 roky zodpovedná za BOZP, PO a ŽP v automotive výrobných spoločnostiach, potom ma nečakane osud zavial do HR a dnes už 15. rok riadim personálne oddelenia vo výrobných spoločnostiach.
Ale hlboko vnútri ešte stále som technický typ človeka. Idem do haly, mám rada halu. Ten bezpečák vo mne sa ani dnes nezaprie – aj teraz, na poslednej dovolenke v Egypte, som si napríklad skontrolovala hasiace prístroje a únikové cesty a urobila som si fotodokumentáciu 😉 . Moje technické pozadie mi dnes, samozrejme, poskytuje aj isté výhody – napríklad sa mi ľahšie pohovorujú kandidáti na technické pozície. Akosi viac po tej technickej, strojárskej časti chápem, čo môj kandidát bude robiť, a mám na základe toho presnejšie úsudky o jeho potenciáli a úspešnosti.
Môj prechod do oblasti HR nebol až taký náhly. Keď som pracovala ako Safety špecialista vo Valeo Slovakia, bola súm súčasťou HR oddelenia. Na poradách som mala vždy krátky priestor povedať niečo o BOZP a potom sa riešili otázky personálneho oddelenia. Tam som mala možnosť si aj načuchnúť k personalitike a tá práca sa mi videla zaujímavá a oslovovala ma. Aj by ma to bolo bavilo, aj som vnútorne bola príliš bezpečák. Ale potom jedného dňa moja personálna manažérka prišla s tým, že istá personálna agentúra hľadá HR manažéra pre podnik „na zelenej lúke“ a ona vo mne vidí potenciál a či to nechcem skúsiť… Tak mi dala chrobáka do hlavy a potom to už išlo nesmierne rýchlo.
Pohovory boli štandardné – rozhovor so švédskym riaditeľom a dvojdňové testovanie s psychológmi v angličtine, ktoré bolo skutočne náročné. Nakoniec z niekoľkých kandidátov vybrali mňa. Prekvapilo ma to a tak som sa počas vstupného školenia spýtala svojho nového švédskeho šéfa, že prečo práve mňa… Vtedy mi povedal niečo, na čo asi nikdy nezabudnem: „Teóriu personalistiky sa vieš naučiť. Ale to, čo je v tebe ľudské – to má málokto… a preto som si vybral teba.“
A takto začala moja HR kariéra. Nulové HR znalosti, žiadna – ale vyslovene žiadna – HR teória… ale našťastie vysoko funkčná intuícia. Teóriu som si dopĺňala popri tom, ako som veci robila. Výborne ma naštartovali moje prvé 3 mesiace vo firme. Bola to práca na výrobnej linke vo Švédsku; training on the job. Vtedy som ešte netušila, na čo presne to bude dobré, ale dnes som za to vďačná a vrelo to odporúčam každému začínajúcemu manažérovi! Veľa sme sa rozprávali: koučing, riadenie, HR procesy, kontrola, prijatie zodpovednosti i ochutnanie moci, ale hlavne nové nápady premieňané na realitu s tým, že vo všetkom som sa s ním mohla poradiť. Vtedy som pochopila, že HR vo výrobnom svete je pre mňa ako stvorené – rybička sa dostala do svojho rybníka 🙂 .
Zato vrátiť sa z krásneho a sociálne nastaveného švédskeho štátneho systému na Slovensko nebolo vôbec ľahké. Automotive je ako skok do vody – a ja tieto skoky milujem… Poobzerať sa, zistiť ktorým smerom treba plávať, nádych …a skok, vynorenie sa a plávanie. Vidieť niekoľko mesiacov dopredu, rozbiehať projekty, meniť a posúvať vpred procesy, motivovať ľudí, počúvať ich, premýšľať, ako by to mohlo fungovať v zmenených podmienkach lepšie, orientovať sa v dnešnom Priemysle 4.0, mať prehľad o situácii na trhu nielen na Slovensku, ale aj mimo EÚ – o tomto je môj život v automotive.
Ale niekde vnútri sa vo mne ešte stále bijú duša HRistu a duša bezpečáka. Keď som mala odpracované približne rovnaké obdobie v jednom i druhom a pýtali sa ma, ktorým smerom by som sa rozhodla pokračovať, nebola to jednoduchá odpoveď… Našťastie, osud rozhodol miesto mňa a posúval ma stále viac do HR. Ale v oboch oblastiach sa ešte aj dnes cítim úplne komfortne a obe zamerania milujem.
Ktoré hodnoty sú v biznise pre Vás dôležité?
Každý si svoje hodnoty z rodinného prostredia nesie do biznisu a potom je dôležité, ako sa tie hodnoty zrovnali s nastavenými firemnými hodnotami. Pokiaľ to tak nie je, človek nie je vo firme šťastný. Pre mňa sú veľmi dôležité zodpovednosť, lojalita a profesionalita (odbornosť).
Napríklad keď niekomu zadám úlohu, očakávam, že k nej pristúpi zodpovedne: pripraví si dáta, opiera sa o analýzy, pripraví mi rozbory a návrhy a potom si k tomu spoločne sadneme a ja sa môžem oprieť o jeho zodpovednú prípravu.
Nemám rada, keď ľudia prichádzajú s nápadmi, ktoré nemajú premyslené, pretože takéto nápady mi berú zbytočne čas. Je to iné, ak sa nevie pohnúť – vtedy veci spoločne rozanalyzujeme, ale nie som tu na to, aby som navrhovala možnosti riešenia pre nedomyslené, hoci aj úžasné nápady.
Keď som obklopená zodpovednými ľuďmi, hodne sa mi uvoľňujú ruky na iné práce. V prvých rokoch som veľmi nedelegovala, kontrolovala som všetko a každého, ale takto som sa iba stala úzkym hrdlom celého systému. Každý máme len svojich 24 hodín denne a ak nedôverujem svojim ľuďom, tak ako som ich vyberala?! Postupne som veľkú časť zodpovednosti začala preklápať na tých, ktorých som už poznala dobre, a môžem sa viac venovať rozvoju tých, ktorých ešte tak dobre nepoznám.
V mojich očiach je personalistika a lojalita nerozlučná dvojka. Jednak je to lojalita voči firme i lojalita voči nadriadenému. V personalistike je veľa dôverných vecí, o ktorých viete riaditeľ a vy vopred, ale nemôžete dovoliť, aby tieto informácie presiakli do zvyšku firmy a menili prístup a postoje pracovníkov. Takisto moji pracovníci musia vedieť, ktoré informácie z porád sa dajú diskutovať a ktoré sú dôverné. Na mítingoch si aj otvorene povieme, že to, o čom sa tu dnes bavíme, neopustí steny tejto miestnosti. Vtedy sa môžem spoľahnúť, že o veciach môžem hovoriť úplne otvorene a že aj oni mi dajú otvorenú spätnú väzbu.
Tá posledná hodnota, profesionalita, nie je nevyhnutná. Na začiatku nepotrebujem mať hotového človeka – „profesionála“. Stačí mi, keď je to tak, ako to povedal kedysi môj švédsky šéf – keď vidím jeho potenciál. Tá profesionalita sa dá ľahko dobudovať. Viem si ho vychovať sama, existujú vzdelávania. Len ten ľudský záujem o tento typ práce v ňom už musí byť, inak celé „vychovávanie“ nepovedie k výsledkom.
Profesionalita napríklad pre mňa znamená, že človek pozná predpisy a regulácie svojej oblasti, ale v HR to znamená navyše aj vystupovať smerom k ľuďom príjemne – a to aj vtedy, keď som nahnevaný alebo nemám svoj deň. Je to schopnosť zotrvať v role nezávisle od toho, ako sa momentálne ako človek cítim.
Som vďačná, ak sa stretnem s kreatívnymi ľuďmi, ktorí majú schopnosť objavovať a nachádzať nové veci alebo vidieť tie staré novým spôsobom. Dôležité je pre mňa ocenenie – vedieť oceniť iných, ale aj seba, a spolupatričnosť – potrebujeme mať okolo seba ľudí, ktorí v nás veria, vedia nás oceniť, dôverujeme im a vieme sa spolu aj zasmiať.
Kto vás ovplyvnil a formoval do toho, čo ste dnes?
Hlavne moji láskaví rodičia. Vyrastala som v milujúcej rodine, kde sme si vážili jeden druhého a rodičia ma učili byť dobrým človekom. Navyše investovali do môjho vzdelania aj nemalé peniaze… Od malička som chodila s otcom do jeho práce (keďže ako chorľavé dieťa som nechodila tak často do škôlky) a tam som sedela s tetou recepčnou a čakala, kedy otec skončí poradu. Veľakrát mi bolo dlho, tak som „lozila“ z kancelárie do kancelárie a vnímala celú tú firemnú atmosféru.
Ďalším dôležitým človekom v mojom živote bol a aj stále je môj brat. Hoci je o 7 rokov mladší, máme medzi sebou tak krásne súrodenecké puto, že prajem každému, aby to zažíval každý deň ako ja. Cítim k nemu lásku a hlavne vďaku, keď prevzal sčasti rolu otca po tragickej dopravnej nehode nášho otca.
Nemôžem opomenúť ani partnera, pretože bez toho rodinného zázemia, ktoré mi vytvoril, by som nebola dnes tam, kde som. On tiež pracuje s ľuďmi a zažíva v práci podobné situácie ako ja. Veľa z toho, čo sa uňho i u mňa v práci deje, je dôverné a tak sa o tom nebavievame, ale niekedy si preberáme veci ako hádky či konflikty, ktorým sa na pracovisku nevyhnete a potom zbytočne bolia. Tu vám veľa dá pohľad toho druhého. Takto som sa naučila i neposudzovať; vypočuť človeka, vyjadriť porozumenie a ak by bolo treba niečo urobiť inak, radšej sa k tej téme vrátiť o pár dní, nie vtedy, keď je človek v emócii.
Aký vplyv na svet by ste si priali mať?
Chcela by som vidieť rodiny… rodiny v svojich domoch či bytoch… ktoré dovolenkujú v záhradách… a to všetko aj vďaka tomu, že som im dala priestor zamestnať sa, že som ich možno aj niekam posunula a oni vďaka tomu mali lepší príjem a kariérny rast a majú možnosť dovoliť si to, čo dnes majú! Sú šťastní a život si zorganizovali tak, že si môžu dovoliť to, čo chcú, a sú spokojní v svojom živote. Toto by som si priala jedného dňa vidieť za sebou.
Na svete je veľa ľudí, ktorí aj majú potenciál, ale prostredie im z nejakého dôvodu neumožnilo rozvinúť sa. Ak to dokážem pre nich urobiť ja, som tam, kde som odjakživa chcela byť.
Čo Vás inšpiruje?
Múdri a šikovní ľudia, s rozhľadom. Inšpirujem sa ale aj sama – vždy si dám nejaký cieľ a idem za tým. Teraz som sa prihlásila na kurz francúzskych dezertov, ktoré nielen luxusne vyzerajú, ale aj božsky chutia, a už teraz sa teším, ako budem pripravovať tieto dezerty k sviatku svojej rodine, priateľom a kolegom na oddelení.
V práci napríklad nemám typické ženské HR oddelenie. Z 8 ľudí na HR a HSE mám aktuálne 6 pánov a 2 mzdárky. Sú to „moji chlapci“, „moje kočky“ a za nič na svete by som ich nemenila. Oni sú pre mňa hlavná inšpirácia, keď vidím, ako profesne rastú, ako sa zdokonaľujú, ako si vzájomne pomáhajú, aby všetko zvládli. A ja mám tu česť im pomáhať v ich profesionalite rásť.
Tak, ako sa oni učia odo mňa, aj ja sa veľakrát učím od nich. Niekedy ma pochytí taký ten „mamičkovský“ syndróm a bojím sa, aby mi nevyleteli z môjho HR hniezda. Na druhej strane, môj kolektív ma niekedy aj ochraňuje – keď mám vecí vyše hlavy, nedovolia, aby sa ku mne dostali ďalšie rušenia.
Čo sú práve teraz v biznise Vaše najväčšie výzvy?
Vraví sa, že kríza je v priebehu nasledujúcich dvanástich mesiacov nevyhnutná a na to sa musíme aj v automotive pripraviť . Vlastne už sme začali. Keď už raz vyleziete na Mount Everest, tak sa nedá ísť nikam, iba naspäť. A tam sme teraz. Riadenie nákladov vo firme sa často považuje za nevyhnutné zlo, ktoré niekedy vedie ku konfliktom medzi oddeleniami. Na druhej strane si uvedomujem jeho dôležitosť aj zo strany HR. Správne plánovanie personálnych nákladov, HR controlling, znižovanie nákladov, príprava budgetu na rok 2020 tak, aby firma bola finančne zdravá a chránila sa pred spomaľujúcou sa ekonomikou. Už vopred musíme zabezpečiť nahraditeľnosť každej pozície, aby bolo zaručené kvalitné vykonávanie každej činnosti spoločnosti. Byť dobrým manažérom a hospodárom sa cez noc nenaučíme.
Aká je najlepšia rada, ktorú ste kedy dostali?
„Zameraj sa na ľudí a čísla prídu. Zameraj sa na čísla a ľudia odídu.“ A to je v dnešnej dobe dennodenná realita. Väčšina majiteľov či biznismenov spája slovo úspech so schopnosťou zarobiť niekoľkonásobne viac financií ako je ich cieľ, resp. priemer. No úspech môže znamenať aj harmóniu v rôznych základných oblastiach života, mať šťastnú rodinu, zaujímavú prácu, dobré zdravie, úprimných priateľov a dostatok financií.
Na druhej strane: môžete mať vo firme akékoľvek peniaze alebo technológie, ale pokiaľ nebudete mať spokojných pracovníkov, tak peniaze i technológie budú nanič – demotivovaní ľudia budú vaše peniaze míňať miesto toho, aby s nimi rozumne narábali, na vašich technológiách sa budú hrajkať miesto toho, aby nimi dosahovali.
Čo bola najťažšia lekcia, ktorú ste sa v práci museli naučiť?
Že nie vždy má človek možnosť pracovať v zdravom pracovnom prostredí, kde sa cíti ako súčasť svojho „kmeňa“. Mala som aj šéfa, ktorý bol náramný autokrat a s ľuďmi narábal vyslovene bezohľadne – silou peňazí, moci a pozície. Keď sa dopálil, hádzal napríklad po ľuďoch veci. Dôveroval vám natoľko, že všade boli namontované odpočúvacie zariadenia. Vtedy sa musíte rozhodnúť, čo vás baví a čo vám dáva zmysel, pretože niet tých peňazí na svete, ktoré by vyvážili takéto prostredie!
Na stene v kancelárii mám citát: „Nenechaj sa vytočiť ľuďmi alebo problémami. Oboje nemá bez tvojej reakcie žiadnu moc.“ A ťažká lekcia je držať sa toho. Učím sa to každý deň.
Akú radu by ste dali iným manažérom?
Každý z nás môže vziať život do vlastných rúk a začať ho pretvárať k lepšiemu. Hoci zvyčajne nevieme v živote ovplyvniť všetko, čo sa okolo nás deje, môžeme vždy ešte ovplyvniť naše reakcie na to, čo sa udialo. Vôbec nie je dôležité, koľko peňazí máte na konte v banke, ale to, aké sú vaše znalosti a kým sa stávate. A zvyčajne platí, že čím viac snívame, tým viac dosiahneme. A ja som ten jasný príklad 😉 .
Na ktorý výsledok vo Vašej kariére ste najviac hrdá?
Najlepšia vizitka kvalitného lídra je, keď ho jeho ľudia prerastú. A niekoľkí moji bývalí podriadení sú teraz HR manažérmi v iných firmách. V nich som videla potenciál od začiatku.
Ale určite prvú hrdosť som cítila, keď som vybudovala zo strany HR firmu na zelenej lúke. Keď máte prijať za 3 mesiace 300 ľudí – a my sme to dali! Alebo keď pred pár týždňami prišiel za mnou kolega z iného oddelenia a povedal: „Ďakujem, že ste tu.“ Vtedy viem, že moja práca má zmysel.
Čo považujete za svoje najväčšie zlyhanie?
Venovala som priveľa času práci. Denne som bývavala v práci 12 hodín denne, cestu z práce som využívala na telefonáty s rodinou. Doma som už energiu nemala; bola som rada, že som. Tí, čo pracujú s ľuďmi, vedia, o čom je táto práca – psychicky náročná a vyčerpávajúca. Na začiatku svojej kariéry, keď boli niekedy hromadné prepúšťania, aj som veru plakala doma do vankúša.
Ešte jednu vec si veľmi prajem, ale zatiaľ sa mi celkom nedarí – obmedziť svoj čas na sociálnych sieťach. Viem, že tento čas dokážem využiť oveľa efektívnejšie, pretože ľudia okolo mňa ma potrebujú.
Čo bola Vaša prvá platená práca?
Počas letných mesiacov strednej školy som chodila k starým rodičom na prázdniny a tam ma babka brávala na roľnícke družstvo zarobiť si nejaké peniaze plnením vriec s obilím. To boli vôbec moje prvé zarobené peniaze – a boli poctivo „odmakané“! 🙂 Skutočná prvá výplata bola v spoločnosti Plastic Omnium ako HSE špecialista (bezpečnosť, požiarna ochrana a životné prostredie).
Ktorá biznis-kniha, čo ste čítali, Vám dala najviac?
Mám ich doma niekoľko desiatok…
Fantastická kniha pre niekoho, kto začína so sebarozvojom, je kniha od Briana Tracyho Vytvorte si svoju vlastnú budúcnosť. Kniha kníh; obsahuje všetko potrebné z 12 najdôležitejších oblastí života. Určite ju považujem za jednu z top kníh osobnostného a profesného rozvoja a ako nevyhnutnosť pre ďalší rast a rozvoj. Autor ide do hĺbky a odhaľuje aj málo známe súvislosti úspechu. Tiež sa delí o svoje životné lekcie a veľmi príjemne tým inšpiruje čitateľa.
Ďalšiu takú výbornú knižku mi asi pred pol rokom odporúčal istý úspešný slovenský psychológ. Kniha je od Timothy Ferrissa: Čtyřhodinový pracovní týden. Je svojim spôsobom jedinečná, spracovaním a hlavne vecnými radami a know-how. Kniha sa odlišuje hlavne vecnými, konkrétnymi radami namiesto obvyklého „motivačného“ balastu. Naučila ma vnímať hodnotu času, začala som viac a viac delegovať.
Ďalšia kniha je od Roberta Kiyosakiho a volá sa Bohatý otec, chudobný otec. Je pre mňa zaujímavá ani nie tak odborným obsahom, ako skôr ukážkou pohľadu na svet očami podnikateľa, samostatného a nezávislého človeka. Vhodné pre váhajúcich ľudí alebo určite ako motivácia do podnikania. Aj keď príbeh knihy nie je pravdivý, donúti človeka predstavovať si, aké by bolo obchodovať na burze, mať pasívny príjem, prenajímať nehnuteľnosti a podobne.
Odporúčam ako prvého čítať Kyosakiho, potom Briana Tracyho a nakoniec Ferrisa.
Mala som povedať jednu knihu, že? 😉
Ktorého manažéra alebo podnikateľa obdivujete najviac?
Nedávno sa mi dostala do rúk v kníhkupectve (kniha mi sama spadla do rúk ako tie povestné 3 oriešky 😉 ) tenká 100-stranová kniha Dialógy od Štefana Kassaya a Jána Košturiaka. Veľmi ma oslovila. Pre tých, čo nepoznáte Štefana Kassaya, stačí povedať jediné slovo: Horalky. Horalky zo Serede. Chodia s nami všade, na túry, výlety, do školy, práce, posielame ich v balíkoch známym do zahraničia. On je majiteľom firmy, dnes už predseda dozornej rady IDC Holding a. s. V roku 1992 medzi 17 uchádzačmi z celého sveta vyhral jeho projekt. Z lokálnej firmy sa stala firma celosvetová. Za jednu pracovnú zmenu dokážu vyrobiť 2 milióny Horaliek. Ročne ľudia zjedia na Slovensku okolo 50 miliónov Horaliek. A to boli a určite sú roky driny celého tímu, kde by bez vzdelania, usilovnosti, pracovitosti, zásadovosti, nekompromisnosti neboli tam, kde sú. Ale čo je pre mňa najdôležitejšie a prečo jeho a ľudí okolo neho obdivujem, je to, že fabriku mohol stokrát predať nadnárodným firmám a neurobil to. Horalka je pre nás ukážkou toho, že nemusíme všetko okolo seba meniť a inovovať. Že sú produkty, ktoré vydržia bez zmeny aj celé generácie (nemyslím tým technológiu) a okrem chuti a obalu majú v sebe množstvo emócií – od spomienok na výlety s rodičmi až po lásku k našej krajine…
Čo považujete za najväčšiu inováciu v poslednej dekáde?
Digitálnu transformáciu a Priemysel 4.0. Tie prinášajú zásadné požiadavky na zmeny vedomostí a zručnosti zamestnancov. Mylná je predstava, že keď človek ovláda mobilný telefón alebo pracuje s internetom, je „digitálne zručný“. Keď si uvedomím, aké požiadavky na pracovné miesto som uvádzala pred 10 rokmi a aké teraz, tak je to neskutočný rozdiel!
5,331 total views, 2 views today
