Čo je lepšie: byť odborne zdatný alebo obľúbený?

Na pracovisku lídri obvykle zdôrazňujú svoju silu alebo kompetentnosť, čo však môže od nich odpudiť kolegov i podriadených. Ak chcete skutočne efektívne viesť, potrebujete sa naučiť vyvažovať zdatnosť s ľudskosťou.

Už pred nejakými 500 rokmi rozmýšľal Niccolò Machiavelli o tom, či je lepšie byť milovaný alebo obávaný, a dospel k tomu, že „človek by si mal priať oboje, ale pretože je ťažké spojiť jedno aj druhé v jednom človeku, je oveľa bezpečnejšie byť obávaný ako byť milovaný“. Čiastočne mal pravdu – keď odhadujeme iných ľudí, hlavne vo vyššej pozícii, pozeráme predovšetkým na dve vlastnosti: nakoľko sú obľúbení (ich teplo, spoločenskosť a dôveryhodnosť) a nakoľko sú obávaní (ich sila, schopnosť, kompetentnosť). A aj keď panuje istá nejednota v označovaní týchto vlastností, výskumy sa zhodujú v tom, že ide o dve primárne dimenzie sociálneho posúdenia.

Prečo sú tieto dve črty také dôležité? Pretože odpovedajú na dve životne dôležité otázky:

  • „Aký úmysel má daná osoba smerom ku mne?“
  • „Je schopný(á) konať v súlade s týmto úmyslom?“

Než sa ľudia rozhodnú, čo si budú myslieť o tom, čo im hovoríte, rozhodujú sa, čo si myslia o vás.

Na základe odpovedí na tieto dve otázky si utvárame emocionálne reakcie a správanie voči človeku alebo skupine ľudí, ba dokonca aj voči podnikom či značkám. Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorých považujeme za kompetentných, ale chýba im ľudské teplo, vyvolávajú v ostatných závisť – pocit, ktorý zahŕňa tak rešpekt, ako aj nevraživosť, a preto je ošemetný. Keď niekoho rešpektujeme, chceme sa k nemu pridružiť a spolupracovať, ale nevraživosť v nás vyvoláva nutkanie danú osobu kritizovať a znižovať jej hodnotu.

Na druhej strane, ľudia považovaní za príjemných, ale nekompetentných, v nás vyvolávajú blahosklonnosť, ktorá je tiež zmesou emócií – súcit nás vedie k tomu, aby sme im pomáhali, ale nedostatok rešpektu nás núti nezapodievať sa nimi (napríklad ľudia tesne pred dôchodkom alebo človek, ktorý nezvláda najnovšie technológie).

Okrem týchto dvoch čŕt registrujeme u iných ešte množstvo iných čŕt, ale tieto dve sú z nich výrazne najvplyvnejšie a zodpovedajú za približne 90% našich hodnotení.

Takže čo je lepšie – byť príjemný alebo byť uznávaný? Väčšina dnešných lídrov má tendenciu zdôrazňovať svoju silu, kompetenciu a dosiahnuté úspechy. To je však presne ten nevhodný prístup. Lídri, ktorí vyžarujú silu skôr, ako si vytvorili základňu pre dôveru, môžu vybudiť v svojom okolí strach a so strachom sa spája množstvo neužitočných správaní. Strach dokáže zhoršiť mentálnu kapacitu ľudí, znižuje kreativitu a schopnosť riešiť problémy a vyvoláva v pracovníkoch neochotu opustiť zabehané pozície, prípadne ich ženie do vnútornej výpovede. Je to „horúca“ emócia s dlhodobými dopadmi. Vpáli sa do našej pamäte tak, ako sa chladnejšie emócie nikdy nevpália. Výskumy dokladajú, že ak manažér v svojich ľuďoch vyvolá silný odpor alebo nechuť, nepovažuje ho obvykle okolie za dobrého lídra.

Nadradenosť dôveryhodnosti sa prejavuje mnohými spôsobmi:

  • ľudia majú potrebu zlučovať sa, patriť niekam. Táto potreba patrí k našim primárnym potrebám. Je taká silná, že keď nás ignorujú alebo odmietajú, zažívame bolesť, ktorá sa dá prirovnať k silnej fyzickej bolesti.
  • „my“ proti „nim“. Tento jav poznáme z dynamiky skupín: preferencia skupiny, ku ktorej patríme, je taká silná, že ľudia v extrémnych situáciách uprednostnia členov svojej vlastnej skupiny. Pre lídrov to znamená, že ich pozícia ich automaticky priraďuje do kľúčových skupín v organizácii, ale len čo sa stanú súčasťou týchto skupín, stávajú sa „nimi“, kým ich ľudia zostávajú „my“ – a výsledkom je, že strácajú dôveru svojich ľudí.
  • túžba byť pochopený. Ľudia túžia po tom, aby si ich ostatní všímali a aby ich chápali a prijímali. Keď však dostávame moc nad inými, naša schopnosť vnímať ich ako jedincov klesá. Preto sa lídri potrebujú sústavne starať o to, aby poznali situáciu svojich podriadených.

Čoraz viac výskumov však potvrdzuje, že správny spôsob, ako viesť iných, je vybudovať si u nich najprv dôveru a až potom začať prejavovať svoju kompetenciu. Ľudské teplo je nosná vlna pre ovplyvňovanie. Navodzuje u partnerov dôveru, otvára komunikáciu a napomáha prijímaniu nových predstáv. Dokonca už malé neverbálne signály ako prikývnutie, úsmev alebo otvorené gesto dokážu ľuďom sprostredkovať, že ste radi v ich spoločnosti, že sa zaujímate o nich a o ich potreby.

Keď demonštrujeme najprv silu

Väčšina manažérov tvrdo pracuje na tom, aby predviedla svoju kompetentnosť. Chceme sa vidieť ako silní – a chceme, aby aj ostatní nás vnímali týmto spôsobom. Sami svoje motívy poznáme a preto necítime potrebu dokazovať, že sme dôveryhodní – a to aj napriek tomu, že dôveryhodnosť je prvá vec, ktorú posudzujeme u iných. Napríklad keď necháte manažérov, aby si vybrali tréning, vyberú si niečo z odbornej oblasti alebo z organizácie (napr. časový manažment). Ak ich však necháte vybrať tréning pre niekoho iného, väčšinou mu naordinujú tréning mäkkých zručností. V jednom z experimentov mali manažéri zas popísať príhodu, ktorá najviac ovplyvnila ich sebaobraz. Väčšina porozprávala nejaký príbeh zo svojho života a zdôrazňovali pritom vlastnú kompetentnosť a rozhodnosť („urobil som svoje pilotské skúšky na prvýkrát“). Keď však mali podobný príbeh porozprávať o niekom inom, volili skôr ľudské teplo a veľkorysosť („môj priateľ zadarmo učil susedovie dieťa matematiku“). Čiže kým u iných vnímame ako prvoradú ich ľudskú stránku, u seba zdôrazňujeme skôr tú kompetentnosť – a tým poskytujeme všetkým ostatným presne tú informáciu, ktorú ako prvú nepotrebujú.

Ak ako prvoradú zdôrazňujeme svoju kompetentnosť, robíme sami sebe zle – pokiaľ k nám ľudia nemajú dôveru, navonok zrazia opätky, pretože sme ich šéf, ale vnútorne nás nebudú veľmi akceptovať – nebudú sa snažiť napodobniť naše hodnoty, postoje, nasadenie a kultúru organizácie ako takej. Pracoviská, na ktorých chýba dôvera, si vytvárajú subkultúru „každý za seba a proti všetkým“ a ľudia bedlivo strážia svoje vlastné záujmy. Nebývajú ochotná pomáhať iným, pretože si nie sú istí, či aj im v budúcnosti niekto pomôže, keď budú potrebovať. Tým pádom sa zdroje využívajú neefektívne a spolupráca sa mení na alibizmus a ukazovanie prstom na iných.

Keď demonštrujeme najprv ľudskosť

Demonštrovanie ľudskosti lídrom pomáha viac ako demonštrovanie sily, pretože ľudskosť posudzujú ľudia ako prvú a vytvára základ pre akceptovanie našej kompetentnosti. Ak neveríte, že všetci prvorado ideme za ľudskosťou, tak si všimnite: kúpili by ste skôr niečo, čo je „sofistikované“, alebo skôr niečo, čo je užívateľsky „príjemné“? Už len vhodné použitie slov vie zmeniť náš postoj k danej veci!

Z pohľadu vedenia ľudí zvyšuje dôvera zdieľanie informácií, otvorenosť, pružnosť a kooperatívnosť. Takisto podporuje výmenu nápadov a akceptovanie cudzích nápadov, pretože umožňuje ľuďom bez výhrad počúvať a rozumieť, čím sa prispieva aj k zvýšeniu nápaditosti tímu a zlepšuje sa kvalita nápadov, s ktorými tím pracuje. Ale úplne najdôležitejší dopad dôvery je, že nám umožňuje meniť prístup a postoje ľudí, nielen ich správanie navonok.

„Šťastný bojovník“

Najlepší spôsob, ako si zvýšiť vplyv, je vyvážiť kompetentnosť (silu) s ľudskosťou, hoci to nie je jednoduché. Ak to však vezmeme za správny koniec, tak jedna vec dokonca dokáže podporovať a posilňovať tú druhú. Pocit osobnej sily nás robí otvorenejšími, menej ohroziteľnými a menej presadzovačnými v strese. Keď cítime sebadôveru a pokoj, vyžaruje z nás zas autentičnosť a ľudské teplo.

Poďme na okamih do sveta hormónov. Za našu schopnosť naväzovať sa na iných ľudí, pociťovať a vyžarovať ľudské teplo a správať sa altruisticky podľa vedcov zodpovedajú dva hormóny: oxytocín a arginín vazopresín. Za pocity sily a moci zas zodpovedajú iné dva hormóny: testosterón (asertivita, znížený pocit ohrozenia, ochota podstúpiť riziko) a kortizol (stres a reakcia naň). Úspešní lídri vo výskumoch boli odolnejší proti stresu, vnímali ho ako „stres“ až pri vysokých dávkach, a ich fyziológia to dokladala – mali výrazne nižšiu hladinu kortizolu ako bežná populácia. Navyše čím vyššie v pyramíde boli a čím viac podriadených mali, o to nižšia bola ich hladina kortizolu. Pravdepodobne za to môže ich zvýšený pocit kontroly nad situáciou – psychologický faktor, ktorý znižuje úroveň vnímaného stresu. Dokonca nezávisle od pohlavia mali tí najefektívnejší lídri jedinečný fyziologický profil s relatívne vysokou hladinou testosterónu a relatívne nízkou hladinou kortizolu.

Lídri s takýmto profilom čelia problémom bez toho, aby ich ťažili. Nie sú uvoľnení v prejave, ale emocionálne uvoľnení sú. Často sa označujú za „šťastných bojovníkov“ a dopad ich správania na ich okolie je nesmierny. „Šťastní bojovníci“ nás ubezpečujú, že nech už je problém hocijaký, podarí sa ho dostať pod kontrolu.

Tento typ ľudí aj počas kríz dokáže ovplyvňovať iných, niekedy dokonca aj v zvýšenej miere ako obvykle. Väčšina ľudí neznáša neistotu, ale vedia s ňou zaobchádzať lepšie, keď majú pri sebe lídra, o ktorom sú presvedčení, že im podrží chrbát a je pokojný, nekomplikovaný a odvážny. Takýmto ľuďom dôverujeme. Takýchto ľudí počúvame.

Existujú fyzické cvičenia, ktoré nám pomôžu zvýšiť si sebadôveru a dokonca zmeniť chémiu nášho tela tak, aby sa viac podobala na chémiu „šťastného bojovníka“. Sú to pózy, aké poznáme napríklad zo Supermana: mierne rozkročený, s narovnaným chrbtom a vztýčenou hlavou, brada trochu pritiahnutá k hrdlu, s rukami zapretými do bokov. Stačí, keď túto pózu zaujmeme na dve-tri minúty pred nejakou spoločenskou udalosťou, v ktorej potrebujeme vyzerať sebaisto – póza výrazne zvýši našu hladinu testosterónu a zníži úroveň kortizolu.

Podobné cvičenie vieme urobiť aj na zvýšenie vyžarovania ľudskosti a záujmu. Zasa dve-tri minúty pred situáciou sa vedome vcítime do toho, ako sa o nášho partnera zaujímame, ako nám má čo povedať a ako dychtíme po jeho spoločnosti. To nám potom pomôže počas stretnutia vysielať tie správne pozitívne neverbálne signály.

Ako vyžarovať ľudskosť

Ak chcete, aby vám kolegovia načúvali a súhlasili s vami, najprv súhlaste vy s nimi.

Sú dve metódy „hrania“ – jedna sa zakladá na tom, že čo najdokonalejšie napodobníme gestá, mimiku, tón, druhá sa zakladá na tom, že sa pred udalosťou dostaneme do správneho emocionálneho a mentálneho vyladenia. Tá prvá je jednoduchšia, ale ak nesprávne odhadneme, môže sa obrátiť proti nám, tá druhá spoľahlivejšia, ale vyžaduje si tréning.

Nájdi správnu mieru.

Keď chceme vyžarovať ľudské teplo, niekedy preženieme nadšenie v hlase, zvýšime hlasitosť a viac modulujeme, aby sme naznačili potešenie. V správnej situácii to zaberie, ale ak nemáme nič, nad čím by sme sa mohli nadchýnať, budeme pôsobiť neúprimne.

Oveľa spoľahlivejšie je, naopak, stíšiť hlas i nasadenie a hovoriť, ako keby sme utešovali dobrého priateľa. Tento tón signalizuje ostatným, že sa s nimi dávame na jednu úroveň, že im dôverujeme a berieme ich do nášho košiara.

Rovnako dobre zapôsobí aj osobná historka, pokiaľ sa týka toho, čo práve riešime; napríklad novému zamestnancovi môžeme porozprávať, ako sme sa cítili my, keď sme kedysi nastupovali do neznámej roboty a cítili sme sa cudzí a nechránení.

Daj im dôvod pre ich pocit.

Než sa ľudia rozhodnú, čo si budú myslieť o tom, čo im hovoríme, rozhodujú sa, čo si myslia o nás. Ukážme im, že zhruba zdieľame ten istý pohľad na veci, tie isté hodnoty, ten istý cieľ. Tým prejavujeme nielen pochopenie pre nich, ale v ich očiach aj zdravý sedliacky rozum – najvyššiu kvalifikáciu na to, aby nás počúvali. Ak chcete, aby vám kolegovia načúvali a súhlasili s vami, najprv súhlaste vy s nimi.

Napríklad ak vo vašej firme prebieha totálna reorganizácia a vaši ľudia sú nervózni a napätí, priamo oslovte ich pocity, kedykoľvek s nimi hovoríte: „Viem, že všetci sa cítime hodne neisto v tomto období, a je to nepríjemný pocit.“ Ľudia budú rešpektovať váš pokus hovoriť o veciach, o ktorých sa obvykle otvorene nehovorí, a budú ochotnejšie počúvať to, čo im chcete povedať.

Usmievaj sa – a úprimne.

Pri úprimnom úsmeve dochádza k dvojitému vplyvu – jednak vyžarujeme ľudskosť navonok a úprimný úsmev zosilňuje náš vlastný vnútorný pocit pohody. Aj výraz tváre pri úprimnom úsmeve je nákazlivý. Ľudia majú tendenciu zrkadliť neverbálne prejavy a emócie iných ľudí a tak keď vidíme niekoho, kto na nás sála skutočným teplom, neodoláme a začneme sa sami usmievať.

Úprimná ľudskosť sa nedá len tak „zahrať“. Aby z nás vyžarovala, musíme ju skutočne cítiť. Napríklad pri prirodzenom úsmeve sa zapájajú nielen ústa, ale aj oči, a v kútikoch sa tvoria takzvané stračie nôžky – čo pri hranom úsmeve nevieme dosiahnuť.

Ale ako teda vyrobiť úprimný úsmev? Jednoducho – spomeňte si na niečo príjemné, niečo, pri čom sa budete cítiť dobre, dokonca aj keby ste si mali uťahovať sami zo seba. Introverti si v spoločenských situáciách môžu vybrať jednu dôveryhodnú osobu, na ktorú sa sústredia – môže im to pomôcť vyvolať vnútorný pocit spriaznenosti.

Pri usmievaní je však jedna vec, ktorej sa musíme za každú cenu vyhnúť – úsmev so zdvihnutým obočím. Ten rozčúli každého, kto má viac ako päť rokov. Vysiela signál, že sa príliš snažíme, že chceme vyhovieť – a teda že sa cítime neistí.

Ako vyžarovať silu

Silu alebo kompetentnosť so sebou nesie už samotná pozícia, na ktorej sa líder nachádza, jeho renomé a jeho skutočná výkonnosť. Ale rovnako zaváži aj jeho vystupovanie, správanie a samotná prezencia.

Cíť, že máš všetko pod kontrolou.

Ľudskosť sa ťažšie predstiera, ale sebadôveru si zas ťažšie nasugerujeme. Veľa ľudí sa bežne cítieva, ako že sú na mieste, na ktoré celkom nemajú, a že im na to prídu. Ale sebaspochybňovanie celkom podkopáva našu schopnosť vyžarovať silu. Ak sami seba budeme vnímať ako babráka, budú nás tak vnímať aj ostatní. Ak chceme mať pocit, že máme veci pod kontrolou, potrebujeme dostať pod kontrolu sami seba – prebrať si svoje vnútorné pochybnosti a odstrániť ich.

Rovnako nám pomôže isté držanie tela:

Drž sa vzpriamene.

Dobré držanie tela neznamená vystrčenú hruď, ako to poznáme od vojska. Značí to len, že vyrovnáme chrbát a stojíme v svojej plnej výške, s plecami uvoľnenými a spustenými a panvou ľahko podsadenou, aby sme neprehlbovali esíčkovité prehnutie chrbtice. Čínske cvičenie žam-žungu má pre to obraz: Predstav si, že si figúrka na šnúrke a tá šnúrka je priviazaná o vrchol tvojej hlavy. Drž telo tak, ako keby celé viselo na tejto šnúrke. Hlavu nezakláňaj ani nepredkláňaj, len trochu pritiahni bradu k hrdlu.

Maximalizovanie fyzického priestoru, ktorý naše telo zaberá, dokáže podstatným spôsobom ovplyvniť, ako na nás naše publikum zareaguje.

Pohybuj sa účelne.

Keď sa pohybujeme, mali by sme to robiť cielene a ovládanie, nie len tak ledabolo „zametať“ okolie rukami a nohami. A keď skončíme pohyb, stojme nehybne. Mykanie sa, poťahovanie kravatou či lemom sukne alebo hranie sa s okuliarmi či perom vysielajú signál, že sa necítime dobre, že nemáme veci pod kontrolou. Pokojné státie signalizuje vnútornú vyrovnanosť. Ak to skombinujeme s dobrým držaním tela, začneme vyžarovať stabilitu a neochvejnosť.

Rovné držanie tela je mimoriadne dobrý nástroj na vyžarovanie sily, pretože sa to nebije s vyžarovaním ľudskosti tak, ako sa bijú ostatné signály sily – rázne, useknuté gestá, stiahnuté obočie či vystrčená brada.

Záver

Ak chcete efektívne viesť iných potrebujete dostať rovnováhu do vyžarovania ľudskosti a sily. Je ťažké oboje vyvážiť, ale keď sa to podarí, začnú sa vzájomne podporovať. Dôvera a uznanie od ostatných vyvolávajú dobrý pocit. Dobrý pocit v situácii vyvoláva predstavu kontroly. Vyžarovanie kontroly nad situáciou stupňuje dôveru ľudí vo vás a dôverujúci ľudia ochotnejšie počúvajú a ochotnejšie nasledujú.

Vyžarujete ľudskosť?

Keď stojíte...
Držte váhu tela na jednej z nôh, aby ste nepôsobili nepružne alebo napäto.
Nakloňte hlavu na stranu a ruky držte v otvorenom, uvítacom geste.
Nestojte so sklonenou hlavou a bradou pritiahnutou k hrudi.
Neodvracajte sa telom ani nohami od osoby, s ktorou hovoríte.
Neskrývajte ruky ani ich nedržte zatvorené.

Keď sedíte...
Predkloňte sa dopredu, aby ste signalizovali záujem.
Oprite sa rukami pohodlne o kolená, alebo ich položte na stôl – tak, aby ich partner videl.
Uvoľnite napätie v ramenách a šiji a udržiavajte očný kontakt.
Neodkláňajte sa telom od toho, s kým hovoríte.
Ruky skrížené na hrudi signalizujú uzavretosť a chlad.
Vyhnite sa tomu, aby ste mali nohy v „pohotovostnej“ polohe.

292 total views, 3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.