Keď na nás útočia, prečo reagujeme protiútokom?

Šesť otázok pomáha odhaliť zdroj našej negatívnej emocionálnej reakcie, ktorý vo väčšine prípadov má korene nie v samotnej situácii, ale v spôsobe, akým si ju interpretujeme.

Keď sa snažíme zvýšiť si emočnú inteligenciu (EQ), potýkame sa s dvomi problémami: Predovšetkým s tým, že naše negatívne emocionálne reakcie sú len vrchol ľadovca – sú príznakom niečoho hlbšieho, čo sa odohráva “pod hladinou”, v podvedomí. A druhý problém je, že dovoliť týmto reakciám vyplávať na povrch, aby sme im porozumeli a dokázali s nimi niečo urobiť, je neľahké a hlavne – nepríjemné.

Keď na nejaký podnet reagujeme emotívne, máva to dve príčiny – niečo sa dotklo našich hodnôt, alebo sa niečo dotklo nášho “tieňa” – vlastností, ktoré sú pre nás také neakceptovateľné, že ich na sebe nevnímame a premietame ich na iných ľudí v našom okolí.

Toto “premietanie” (projekcia) má svoj význam. Ak sme niečo vytesnili tak hlboko, že už si toho nie sme vedomí, strácame možnosť s tým niečo urobiť. Aby sme však nestratili celkom možnosť vyvíjať sa a posúvať sa ďalej, zostáva daná téma pre nás “citlivá” a zosilnene si ju všímame na iných. Vlastne, my si na iných nevšímame samotnú tému, ale si interpretujeme ich správanie ako doklad toho, že tam tá téma je – sme na to citliví a tak si všetko prekrútime tak, aby sme sa tým boli nútení zapodievať.

No a útoky sú obvykle prejavom neistoty. To značí, keď nás niečo zasiahne v bolestivej oblasti, strácame pôdu pod nohami, dostávame sa do defenzívy a – ako hovorievala naša babička 😉 – najlepšia obrana je útok.

Keď teda potrebujeme na niekoho útočiť alebo mu dokazovať, ako priepastne sa mýli a ako absolútne nemá pravdu (všimnite si tie prídavné mená, koľko emocionality sa v nich skrýva), máme nepatrične emotívnu reakciu na podnet, pretože sa cítime ohrození: buď nám niekto útočí na hodnoty, na ktorých je vystavaný celý náš sebaobraz, alebo nám niekto pripomína hodnoty, ktoré náš sebaobraz odmieta. Náš sebaobraz je totiž niečo ako “výkladná skriňa”, ktorú ukazujeme svetu i sebe, a ak odrazu niekto začína pripomínať, že za dekoráciami sa skrýva ešte všeličo, čo si v tej výkladnej skrini mať neprajeme, tak vlastne náš sebaobraz ohrozuje – a reakcia na ohrozenie je útok.

Takže už je jasné, že ak nás niečo na iných alebo svete naokolo rozčuľuje do tej miery, že začíname útočiť, prvý pohľad bude nie na nich, ale na nás.

Aby sme tieto rozčuľujúce okamihy, ktoré nás nútia aj celkom nezmyselne útočiť na iných, obrátili na zdroj poučenia a osobného rastu, potrebujeme si začať klásť otázky, ktoré nám objasnia mechanizmus a dovedú nás k skrytým predsudkom, čo potrebujeme spracovať.

V nasledovnom text som si pre vysvetlenie požičala štruktúru sady otázok Johna Stokera z DialogueWORKS, Inc.:

1. Prečo útočím späť?

Je v ľudskej povahe, že keď na nás niekto zaútočí, inštinktívne cítime nutkanie brániť a chrániť sa. Protiútok nám však neumožňuje pochopiť, prečo ten druhý na nás útočí. Nezabudnime: to, ako sa správa alebo aký je, sa k nám nedostáva bezprostredne, ale najprv prechádza sadou našich vstupných filtrov a interpretácií – a až vďaka tým interpretáciám sme schopní zistiť, že na nás útočí… Ale útočí na nás skutočne? Alebo je len spoločensky neotesaný a ten útok do toho vkladáme my? Alebo povedal “dobrý deň”, ale pretože ho neznášame a pred chvíľkou na nás navrieskal šéf, berieme to útok na seba?

Ja to učievam ako “spoznajte kontext”. Ak máte nejaký pocit, pýtajte sa a overujte si. Ako presne sa daná osoba zachovala? Čo presne povedala? Čo presne urobila? Ako inak by sa dalo vysvetliť jej správanie?

Uvedomujte si, že všetko, čo práve vnímate, môže byť skreslené vašou interpretáciou udalosti. Snažte sa nájsť toľko rôznych vysvetlení (“kontextov”), koľkých ste schopní. A potom otázkami zisťujte, o ktorý práve ide.

2. Čo sa snažím ochraňovať? Čo sa bojím stratiť?

Keď si niečo odinterpretujeme ako útok na nás, prichádza s tým aj pocit, že sa snažia niečo nám vziať, o niečo nás pripraviť. Potrebujeme zistiť, o čo sa bojíme prísť – môže to byť pozícia, imidž, sebaobraz, priazeň okolia, dobré meno…

Ak sa o to bojíme, je to pre nás dôležité. Ale prečo je to pre nás dôležité? Kto by sme boli/neboli, ak by sme o to prišli? Ako by nás to zmenilo?

Za touto otázkou sa skrývajú presvedčenia a identifikácie, ktoré sme získali buď výchovou, alebo skúsenosťami (a pri skúsenostiach nezabúdajte, že nie priamymi skúsenosťami, ale našou interpretáciou danej skúsenosti 😉 ). Problém je, že väčšinu presvedčení a identifikácií sme nadobudli vo veku do 6 rokov, kedy sa náš mozog nachádza v theta stave a nemá vytvorené filtre na overovanie správnosti toho, čo vnímame. Hovorím tomu, že beháme po svete ako suchá špongia a nasávame nekriticky všetko, čo nám povedia, ale aj to, čo sme náhodne zachytili z konverzácie dospelých… To potom vytvára základ pre to, ako interpretujeme svet okolo seba a naše miesto v ňom. A nie všetko, čo sme takto nachytali, musí byť aj správne.

Je to vynikajúca šanca začať skúmať presvedčenia, ktoré sa za pocitom straty skrývajú. A rozhodnúť sa, či sú pre nás ešte stále platné a či si ich chceme ponechať, alebo nás obmedzujú a chceme sa ich zbaviť.

Niekedy už pri tejto otázke zistíme, že strata, ktorú si so správaním toho druhého spájame, je len v našej hlave.

3. Kedy sa necítim isto?

Táto otázka je zameraná na to, aby sme si povedali, kedy presne (alebo v kontakte s kým presne) sa necítime sebaisto. Keď si na ňu zodpovieme, potrebujeme urobiť ešte jeden krok – zdôvodniť si, prečo sa necítime sebaisto. Z predošlého kroku by sme už mali poznať svoje “horúce gombíky” (spúšťače emocionálnej reakcie), takže by nám nemala odpoveď padnúť ťažko: “Necítim sa isto, keď …, pretože …”

4. Ako som sa dostal do tohto cyklu?

Ako som už spomínala, niekedy sú naše pocity a emócie výsledkom našej interpretácie tejto a podobných situácií. Predstavte si napríklad, že ste mali prezentovať tému, čo vám nesadla, alebo ste ešte nemali veľa skúseností s prezentáciami. Výsledkom boli úškrny kolegov a posmešky (nielen) poza váš chrbát. To značí, že na situáciu “prezentujem” sa vám nabalilo množstvo negatívnych pocitov a presvedčení od “som nezáživný” cez “nedokážem sa vykoktať” až po “som babrák”.

Zasa: všimnite si intenzitu, s akou sa presvedčenie stupňuje. Tá závisí obvykle od nášho prahu bolesti. Situácia, ktorá jedného človeka znechutí, naveky odradí iného človeka – pretože si ju odinterpretoval odlišne.

Ak dokážete určiť, aká udalosť viedla k negativite, ktorú dnes so situáciou spájate, možno budete vedieť zmeniť interpretáciu pôvodnej situácie tak, že aspoň časť negativity odpadne. Možno ste vtedy boli mladí. Možno ste mali nedostatočné skúsenosti či schopnosti. Ale dnes už ste iní, odvtedy ste sa zmenili a menej vecí vás ohrozuje.

5. Na ktoré tŕne mi ľudia brnkajú?

Požičiam si pekné vysvetlenie z knihy The Untethered Soul Michaela A. Singera:

Predstavte si, že máte v paži tŕň, ktorý je priamo zapichnutý do nejakého nervu. Keď sa niečo tŕňa dotkne, spôsobuje vám to obrovskú bolesť. A pretože to tak bolí, predstavuje tŕň vážny problém. Je ťažké spať, pretože sa prevaľujete a tým sa ho dotýkate. Je ťažké priblížiť sa ľuďom, pretože by sa ho mohli dotknúť.  Ten tŕň vám obrovsky znepríjemňuje život. Nemôžete sa ísť ani prejsť do lesa, pretože konáre by sa mohli o ten tŕň otierať. Tento tŕň je sústavný zdroj rušenia a nepohody a ak to chcete vyriešiť, máte len dve možnosti.

Prvá možnosť je, že prijmete situáciu takú, aká je, a keďže ten tŕň je taký extrémne citlivý na dotyk, potrebujete zaistiť, že sa ho nič dotýkať nebude. Druhá možnosť je povedať si, že keďže dotyk na tŕni tak bolí, potrebujete ho vybrať von. To, čo si zvolíte, ovplyvní celý zvyšok vášho života. Toto je jedno z kľúčových štrukturálnych rozhodnutí, na ktorých je postavená celá vaša budúcnosť.

Pozrime sa na to bližšie. Rozhodnete sa pre prvú možnosť: postaráte sa, aby sa tŕňa nič nemohlo dotýkať. Potom nebolí. Ale pred vami stojí celoživotná úloha. Ak chcete ísť do lesa na prechádzku, musíte najprv vyklčovať porast popri cestičke, aby tam neboli vetvy, ktoré sa tŕňa môžu dotknúť. (A toto urobiť zakaždým, keď naprší a vetvy podrastú.) Pretože pri spánku sa prevaľujete z boka na bok a vtedy tŕň bolí, možno si vymyslíte nejaký chránič. Ak do toho skutočne vložíte hodne energie a váš chránič bude fungovať, pomyslíte si, že ste problém vyriešili. Poviete si: „Už sa mi spáva dobre. Potrebujem ísť do televízie a porozprávať iným, ako na to. Vlastne, mohol by som to predávať – každý, kto má podobné problémy, to vďačne kúpi.“

Takže teraz už máte celý svoj život vybudovaný okolo toho tŕňa – a ste na to hrdí. Poviete si: „Vyriešil som všetky moje problémy. Ten tŕň kedysi ovládal môj život. Teraz už neovláda nič.“

Nič? Omyl! Teraz už ovláda všetko. Ovplyvňuje všetky vaše rozhodnutia vrátane toho, kam pôjdete, s kým sa budete cítiť dobre a kto bude rád vo vašej spoločnosti. Ovplyvňuje, kde môžete pracovať, v akom dome môžete žiť a v akej posteli môžete spávať.

Nakoniec sa život, v ktorom sa chránite pred svojím problémom, stáva dokonalým odrazom samotného problému. Ak neodstránite korene problému, ale sa len budete chrániť pred problémom, ovládne problém váš život. Zostanete psychologicky fixovaní na svoj problém v takej miere, že sa už venujete jedinému – vyhýbate sa vášmu problému. Teraz sa už váš problém stal centrom vášho vesmíru. Okrem neho niet ničoho iného.

Je dôležité odhaliť, aké “tŕne” v sebe nosíme a spôsobujú nám nepatrične emotívne reagovanie na podnety. Naše tŕne v podstate nie sú nič iné než pocit vlastnej nedostatočnosti alebo nevyhovovania v nejakej oblasti (v porovnaní s očakávaniami, ktoré sami na seba máme a ktoré sme možno prebrali od rodiny, učiteľov alebo komunity). A prezrádzajú nám hodne o nás: ak napríklad máme pocit, že ľudia nerešpektujú to, čo povieme alebo urobíme, tak potom rešpekt je pre nás dôležitá téma/hodnota. A možno príliš citlivo vnímame každú udalosť cez prizmu toho, nakoľko nás niekto rešpektuje alebo nerešpektuje (a to aj vtedy, keď to vôbec nemal v úmysle, pretože všetko sústavne interpretujeme)..

Keď už svoj “tŕň” poznáme, môžeme sa rozhodnúť, či je situácia pre nás skutočne ohrozujúca a bolestivá, alebo je to len interpretácia – a máme šancu pozrieť sa na predpoklady, na ktorých je táto interpretácia postavená:

6. Aké negatívne presvedčenia o sebe mám?

To je presne to miesto, kde sedí náš pomyslený “třň”. Vezmime si, napríklad, že vo vlastných očiach nie sme veľmi spoľahliví. Pomenujme to: “Nie som spoľahlivý, pretože…” a teraz uvedieme všetky možné príčiny, z ktorých niektoré budú reálne a iné budú len zástierka. “Keď iní poukážu na moju nespoľahlivosť, môžem reagovať podráždene, pretože aj keď sa snažím byť spoľahlivejší, ich kritika ukazuje, že nie som, čo by som mohol byť.”

A už to máme: práve sme pochopili, prečo reagujeme podráždene na istú situáciu. Máme zdôvodnenie na to, prečo ideme do protiútoku, veľmi často tým, že začneme poukazovať na nedokonalosti toho druhého – pretože sami pred sebou sa cítime nedokonalí. Niekto nás nachytal na hruškách. Nahliadol do priestoru za našou výkladnou skriňou a zistil, že sme sa od niekoho kedysi naučili, že spoľahlivosť je dobrá vlastnosť, ale my ju nenapĺňame. A v tomto poznaní je zdroj našich často iracionálnych emotívnych reakcií.

Takže…

Ak chcete pochopiť svoje vlastné “horúce gombíky”, použite týchto šesť otázok na to, aby ste si objasnili, kde sú oblasti, v ktorých sa vnímate nedokonalo. Povedzme, že začnete prvou otázkou: “Prečo útočím na niekoho, keď mám pocit, že útočí na mňa?” Možno odpoveď bude “Útočím, pretože sa obávam, že to poškodí obraz, ktorý o sebe chcem u iných vytvárať.” Vezmite odpoveď a urobte z nej vysvetľovaciu vetu: “Bojím sa vyzerať v očiach ľudí tak-a-tak, pretože…” Keď si ju zodpoviete, získate prehľad o spúšťačoch vašej emotívnej reakcie. Môže byť jediný a môže ich byť pokojne aj niekoľko. Naše tŕne majú tendenciu budovať jeden na druhom a rozširovať sa do všetkých oblastí nášho života. Preto sa môže pokojne stať, že keď si ošetríte (odblokujete) presvedčenie v pracovnej oblasti, odrazu sa dá do pohybu aj vaše súkromie a začne sa dávať do poriadku (alebo aj nie, ak ste sa medzičasom obklopili ľuďmi, ktorí potrebujú, aby váš “tŕň” bol na mieste a skresľoval vaše vnímanie).

A keď už o “tŕni” vieme, vieme sa ho zbaviť? Iste. Niekedy pomôže už len samotné uvedomenie si. Nabudúce, až sa ho niečo dotkne, stačí povedať si “aha, môj tŕň sa hlási”, a nezúčastnene sledovať, ako sa správate, keď vás to pochytí. Zakaždým, keď sa prepracujete k tomuto sledovaniu, intenzita reakcie poklesne. Podvedomie doteraz bolo naučené, že za každú cenu potrebuje danú vec pred vami skrývať. Keď ju začnete nezúčastnene pozorovať, začne sa vytrácať aj nutkanie podvedomia niečo robiť. Hovorím tomu vyjsť na balkón a z balkóna ako nezúčastnený divák sledovať seba ako herca v danej situácii – ako hráte a aké možnosti reakcií máte a nevyužívate. Zasa si pomôžem radou z knihy The Untethered Soul:

Aby ste sa zbavili vnútorných tŕňov, prestaňte sa s nimi jednoducho hrať. Čím viac sa ich dotýkate, tým viac ich dráždite. A keďže večne robíte niečo len na to, aby ste sa im vyhli, nemajú nikdy šancu prirodzenou cestou sa vyriešiť. Môžete rušeniu dovoliť, nech sa aktivuje, a potom ho vysedieť. Pustiť k vode, uvoľniť, nechať pominúť. Problém je, že buď sa úplne vyhýbate situáciám, v ktorých by sa mohli tŕne aktivovať, alebo ich potláčate v mene vlastnej ochrany. Ak sa od týchto energií chcete oslobodiť, potrebujete ich nechať prejsť cez vás ako voda cez sitko miesto toho, aby ste ich v sebe zadržiavali skrývaním.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 746 total views,  1 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.