Keď sa život akoby spikol proti nám

dňa

Poznáte to? Obdobia v živote, kedy sa pokazí ešte aj splachovač na záchode… Akoby všetko, čoho sa dotknete, skončilo nutne katastrofou, alebo akoby vám život hádzal polienka pod nohy. Ja tomu hovorím „príkoria“.

Tvorca príkorí: vnútorný monológ

Keď sa hocikedy v priebehu dňa zastavíte a začnete načúvať tomu, čo sa vo vás deje, narazíte na neutíchajúci vnútorný džavot – váš mozog sa vyjadruje ku všetkému a každému a komentuje, porovnáva a kritizuje. Náš mozog je rozprávač príbehov. Dostáva cez zmysly signály z prostredia, v súlade so svojimi (a teda aj našimi) presvedčeniami ich interpretuje a okamžite nám ich rozpráva ako príbeh o tom, čo sa práve deje.

Tento ustavičný džavot nazývam vnútorný monológ. Je to stav, kedy sa vo svojej hlave ja rozprávam so sebou o svete „tam vonku“ a môjmu postoju k nemu.

A tu hneď máme niekoľko zdrojov možných problémov:

  1. Moje interpretácie závisia od mojich presvedčení, ako by svet tam vonku mal vyzerať. Ale viem určite a nad rámec pochybností, že to je jediný správny spôsob, ako by mal vyzerať? Alebo by sa mi len hodilo, keby tak vyzeral?
  2. Na základe svojich interpretácií si k situáciám vytvorím postoj. Tu si spomínam na citát indického filozofa Osha, ktorý hovoril, že istotne si môžeme urobiť postoj k tomu, či je Mesiac dostatočne pekný a či Slnko dostatočne svieti – ale zaujímajú sa Mesiac a Slnko o náš postoj? Budú sa kvôli nášmu postoju správať inak? Alebo, ústami šéfovského humoru: „Isteže môžeš mať postoj – len neviem, na čo ti bude.”
  3. Postoj, ktorý k situácii zaujmem, mi bude ukazovať len tie jej prvky, na ktoré sa sústredím. Všetko ostatné nebudem vnímať – alebo to budem vnímať zoslabene, prípadne to prekrútim tak, aby to podporovalo môj postoj.

Takže náš vnútorný monológ nás udržiava vo svete, ktorý sme buď zvyknutí vnímať, alebo sa ho rozhodneme vnímať.

Vnútorný monológ má ešte dve zvláštnosti – aby upútal našu pozornosť a donútil nás konať, tak prekontrastňuje. Navyše skúma všetko vo vzťahu k nám, pretože hlavným hrdinom príbehov o svete, ktoré nám rozpráva, sme my sami. A tak keď sa poraníme, nielenže skúmame, čo teraz s tou ranou urobiť a aké strašné je, že sme sa poranili, ale súčasne sa rozbehne celá reťaz úvah na tému „prečo práve ja?“ A potom sa rozohrá v hlave kauzálny reťazec, vychádzajúci z predpokladov, že to, čo sa udialo, je strašné a nesprávne (=„prečo práve ja?“): čo teraz budem robiť; nebudem môcť chodiť do roboty, možno ma vyhodia; ak zostanú následky, budem všetkým na posmech; možno ma opustí partner; čo bude s mojimi financiami odteraz…

Živelný vnútorný monológ má tendenciu vziať akúkoľvek situáciu a prekontrastniť ju, až sa zdá nezdolateľná. Pritom len malá časť problému je situácia samotná; oveľa väčšiu časť problému tvorí to, čo si o tej situácii v hlave rozprávame a aké scenáre rozohrávame. A celý tento príbeh sme si vytvorili my sami; v reáli možno ešte neexistuje a ani existovať nebude… Mark Twain to kedysi priklincoval: „Prežil som množstvo katastrof, z ktorých 99% nikdy nenastalo.”

Ako ľudia sme naprogramovaní na príkoria

Neurobiológovia to nazývajú „prílišná koncentrácia mozgu na negativitu“. Je to produkt evolúcie. Pred tisíckami rokov, kedy podmienky boli podstatne drsnejšie ako dnes, nám táto koncentrácia na negativitu slúžila: keď sme ešte žili v kmeňoch a náhodou sme sa odtrhli od nášho kmeňa, zožral nás šabľozubý tiger, alebo sme umreli od hladu. Prežili a svoje gény odovzdali ďalej len tí, ktorých mozog bol sústredený na možné ohrozenia a dokázal ich spoľahlivo predvídať a vyhnúť sa im. Takto všetky ostatné generácie posilňovali orientáciu na vyhľadávanie možných problémov, až sa to zakódovalo do našej DNA. Ale dnešný svet obsahuje oveľa menej skutočne život ohrozujúcich rizík. Zato náš mozog jaskynného človeka ešte stále striehne, kde sa udeje niečo nečakané, a pretože jeho celá pozornosť sa sústreďuje na negatívne očakávania a na to, čo v živote nefunguje – a zabúda si všímať to, čo dnes už máme!

To zapríčiňuje, že sme stále v stave strehu a opatrnosti a náš organizmus produkuje stresové hormóny – a postupne nás nimi otravuje.

Kedysi, ako jaskynní ľudia, sme vyliezli z jaskyne, zašušťalo krovie a z neho vyskočil medveď. Celý náš organizmus sa prepol do módu „útek alebo útok“, zaplavil nás kortizol a noradrenalín, vzali sme nohy na plecia a zvýšenou fyzickou aktivitou sme stresové hormóny odbúrali – a medveďovi klapli zuby naprázdno. 🙂

V dnešnej realite sa u nás spúšťa tá istá stresová reakcia. Kolega sa na nás škaredo pozrie, náš na ohrozenie zameraný mozog okamžite spustí vnútorný monológ „ten proti mne niečo má, asi sa mu nepáčilo, že som mu včera nepomohol s jeho robotou, možno dnes pôjde nažalovať šéfovi, že som sa oneskoril,… “ – a už sme v stave „útek alebo útok“. Pretože však sme na pracovisku a nemáme kam utiecť a tresnúť kolegu šanónom tiež nie je najelegantnejšie riešenie, potlačíme svoju prirodzenú reakciu, zostaneme sedieť na stoličke a naša hladina stresových hormónov v organizme sa zvýši a neopadne. Stačia dva-tri takéto nepríjemné okamihy a začneme mať problém s tlakom, v noci nebudeme vedieť zaspať a pravdepodobne nás po čase začne bolievať žalúdok alebo hlava. To všetko preto, že sme stresové hormóny vypustili do organizmu, ale nespálili.

Pokiaľ necháme náš mozog, aby robil to, čo vie robiť najlepšie, tak sa nám automaticky postará o zoznam príkorí, chýb, nedostatkov a ústrkov. A pretože je zameraný na hľadanie negatívnych situácií, ak nijakú nenájde, tak ju pretočí tak dokonale, že z nej negatívnu situáciu vyrobí. A my sa potom pohybujeme v svete, kde je všetko proti nám.

Náš mozog má ešte jeden zlozvyk, ktorý súvisí s jeho prílišnou koncentráciou na ohrozenia/negativitu: málokedy je v tu-a-teraz. Väčšinou sa pohybuje v minulosti, rozoberá minulé príkoria a snaží sa zabrániť, aby znova nastali, alebo sa pohybuje v budúcnosti a rozoberá budúce možné príkoria, z ktorých 90% možno nikdy nenastane. Úlohou mozgu je zabezpečiť naše prežitie, nie starať sa, aby sme sa cítili dobre a optimálne.

Preto máme okolo seba „ksichtov“

Keď máte pocit, že ste obklopení samými hlupákmi alebo zlomyseľníkmi, tiež za to často môžete poďakovať práve svojmu mozgu a jeho produktu – vnútornému monológu. To je ten ustavičný džavot vo vašej hlave, ktorý vám komentuje, čo sa okolo vás deje a ako z toho vychádzate vy v porovnaní s ostatnými.

Keďže je mozog vysadený na vyhľadávanie nevyhovujúcich situácií, aj v kontakte s ľuďmi máme tendenciu zosilnene vnímať ich negatívne vlastnosti a prehliadať ich dobré vlastnosti.

Veľmi často, keď ide len o nesprávne pochopené informácie alebo nedorozumenie, náš prvý predpoklad bude: „posmieva sa mi” alebo „uráža ma” alebo „to mi robí schválne“. Náš mozog nás okamžite prepne do obranného stavu a naše stresové hormóny dokonajú svoje dielo skazy.

Ale kedy sa z príkorí stávajú príkoria?

Už sme to nahryzli. Pôvodná situácia je len situácia: okolnosti sa poskladali istým spôsobom, ktorý nám môže, ale nemusí vyhovovať. Kým ju berieme len ako fakt života, nevyvoláva v nás nijakú stresovú reakciu. Len čo k nej však zaujmeme postoj, začína byť „dobrá” alebo „zlá“. Práve sme jej prisúdili nejakú nálepku – a odteraz s ňou budeme narábať podľa nálepky.

Lenže nálepky majú jeden dopad – miesto racionálneho zvažovania v nás vyvolávajú emotívnu reakciu. Takže nakoniec sa nájdeme v stave, kedy emotívne reagujeme na niečo, s čím aj tak nepohneme. Naše telo je plné stresových hormónov, ale naša možnosť je len jediná – žiť s tou situáciou tak, ako sa poskladala, pretože už sa poskladala. Je to minulosť a na minulosti nedokážeme nič zmeniť.

Takže ak chceme zabrániť tomu, aby sme večne bojovali s nejakým príkorím, potrebujeme situácie prestať nálepkovať ako „príkoria“. Vžite sa do takého stavebného inžiniera, ktorý má naprojektovať cestu a má ju projektovať terénom, kde je jeden močiar, jedna rieka a jedna hora. Nezačne sa zavdušňovať nad tým, že prečo práve on a prečo je práve tam práve taká hora a močiar a rieka, ale sa triezvo pozrie, ako sú rozložené fakty – a začne hľadať schodnú cestu. Nezareaguje emotívne na fakty života, ale zapojí racionálny mozog a ošetrí situáciu tak, ako dokáže.

Ako si zabrániť reagovať emotívne?

Odpoveď je jednoduchá – prestaneme dávať veciam nálepky „dobrý“ či „zlý“. Hlavne toho „zlý“ sa zbavíme. Povieme si, že sme stavbár a máme v teréne prekážku – a čo s ňou? V našom prípade to bude: „Toto sa udialo,. Nevyhovuje to celkom môjmu cieľu/úmyslu – takže ako sa od tohto bodu viem dostať bližšie k svojmu cieľu?“ Prijmeme situáciu ako to, čo je – a hľadáme východisko. Minule som u profesora Srikumara Rao počula pekný príbeh o tom, ako robot hral šachovú partiu s Garrym Kasparovom. Dovtedy všetci ľudskí šachisti, len čo si sadli s Kasparovom za jeden stôl, cítili v jeho prítomnosti bázeň. Bol „najlepší šachista na svete“. To bol príbeh, ktorý si o ňom rozprávali… a mal len jediné východisko: s najlepším môžete len prehrať.

A potom prišiel akýsi počítač, ktorý si o Kasparovovi nič nehovoril, nepoznal jeho reputáciu a nevnímal ho ani ako osobu, a urobil ťah. Ak ten ťah nebol optimálny, neroztriasol sa a nezačal pochybovať o sebe, ale vyrátal si najbližší optimálny ťah. A to robil tak dlho, kým nevyhral. 🙂

Takže poučenie: neberme príkoria ako príkoria, pretože už samotné slovo v sebe obsahuje, že sa nám deje niečo zlé. Vezmime ich ako situácie, ktoré sa nezávisle od našej potreby poskladali – a povedzme si, čo mienime urobiť ako najbližší optimálny ťah.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. V súčasnosti vedie dlhodobý projekt sebarozvoja Rok pre seba a projekt osobnej úspešnosti Krok vpred.

 132 total views,  5 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.