Štúdia autorov Amandy Goodall z Cass Business School, Andrewa Oswalda z Warwick University a Benjamina Artza z University of Wisconsin skúma vzorku 28.000 náhodne vybraných európskych respondentov.

Respondenti hodnotili svojich nadriadených na stupnici piatich bodov, a to v siedmich kritériách: spätná väzba, rešpekt, uznanie a ocenenie, podpora individuálneho rozvoja, úspešná tímová práca, pomoc a podpora pri dosahovaní individuálnych cieľov a celková pomoc a podpora. Navyše sa robilo prepojenie medzi hodnotením týchto kritérií a celkovou spokojnosťou v práci, pričom sa zohľadňovali faktory ako mzda a “vrodený pocit spokojnosti jednotlivcov”.

Tak ako je to s tými “zlými” šéfmi?

Pocit, že manažment je plný “hrozných nadriadených”, môže byť dopadom toho, že častejšie sa hovorí o tých zlých šéfoch ako o tých dobrých, hovorí Goodallová pre Financial Times. Príčinou môže byť buď to, že urobili zlé rozhodnutia, alebo že urobili rozhodnutia, ktoré možno neboli zlé, ale my s nimi nesúhlasíme.

Tu sa však dostávame k pasci celej štúdie: zakladá sa na tom, ako manažérov vnímame, nie na ich skutočnej výkonnosti a dopade. Takže je dosť možné, že pracovníci nevedome horšie hodnotili šéfov, ktorých nemajú radi – a naopak.

Štúdia sa to snažila korigovať tým, že nasadila kategórie, a niektorí manažéri, ktorí z toho vyšli ako tí “zlí”, ešte stále mali vysoké skóre ohľadne rešpektu svojich ľudí, ale skórovali nízko, keď sa hodnotila ich schopnosť dokázať z ľudí vydolovať výsledky.

Ale aj takto vnímaním skreslené výsledky dokladajú jedno: pracovníci, ktorí sa cítia viac ocenení, sú aj angažovanejší a preto je menšia pravdepodobnosť, že by z podniku odišli – a to dokladá aj štúdia Goodallovej a jej tímu. Druhé potvrdené zistenie je, že vysoký plat, meno podniku či pracovný čas nedokážu vyvážiť dopady zlého manažmentu a zabezpečiť spokojnosť na pracovisku.