Martin Čambor: „Nerieš veci iba tohto roku; rieš veci v kontexte nasledujúcich rokov.“

Víťazom HR Gold 2011 v kategórii Osobnosť roka sa stal Martin Čambor, riaditeľ divízie ľudských zdrojov Slovenskej sporiteľne a. s.

Je to už jeho druhé ocenenie HR Gold – prvé bolo v kategórii Projekt roka v roku 2008. Keďže vtedy sme si “vystrieľali” naše tradičné otázky, išli sme sa s ním tentokrát porozprávať, čo človeka ako on drží stále motivovaného, fit a úspešného.

Vy ste taká aktívna osobnosť. Máte nejakú filozofiu alebo metódu, ako sa udržiavate stále v dobrej výkonnosti?

Tá moja životná filozofia je veľmi jednoduchá: čo bolo dobré dnes, nebude stačiť zajtra. Každé ráno sa s tým zobúdzam a pýtam sa sám seba, či tie veci, ktoré som robil doteraz, sú dostatočne dobré, či sa nedajú robiť lepšie, či sa nedajú robiť jednoduchšie… To je to, čo ma stále udržiava v relatívne dobrej výkonnosti.

A nie je to trochu deprimujúce, stále hľadať niečo, čo na sebe potrebujem vylepšovať?

Ja by som povedal, že s pribúdajúcimi rokmi nám rastie konkurencia. Udržať sa v dobrej výkonnosti znamená aj byť schopný udržať sa v nových trendoch, udržať krok s mladšou generáciou. Táto generácia má iné možnosti a vyšla z iného prostredia, než z akého sme vyšli my. Pre mňa je to sústavná výzva – ísť ešte o kúsok ďalej, pozrieť sa, ako budem fungovať za chvíľku, pretože to, čo je dnes, už za chvíľku stačiť nebude. A toto nutkanie ma posúva dopredu.

Spomenuli ste nové prostredie, v ktorom mladá generácia je doma a naša generácia nie až tak. Čo z tohto prostredia je pre vás najväčšia výzva?

Našťastie, zatiaľ ma ešte nezaskočilo nič také, kde by som si musel povedať, že „treba pridať“… Je to vďaka tomu môjmu vnútornému nastaveniu pozerať neustále dopredu. Neriešiť veci tohto roku, riešiť veci v kontexte budúcich rokov a pripraviť sa na to, čo sa môže nastať.

Napríklad z hľadiska môjho pôsobenia v oblasti ľudských zdrojov sa veľmi živo zamýšľam nad tým, ako sa budeme vysporiadavať s dostatkom či nedostatkom pracovnej sily, aké bude mať iné návyky či potreby a či vôbec bude treba sa združovať v nejakom takom type spoločností, tak ako to funguje dnes. A tak to rozoberám a snažím sa nájsť nejaké spoločné vzorce, na základe ktorých by som si vedel poskladať, ako asi ďalej budeme fungovať, ale aby som pri tom súčasne nestratil zmysel pre realitu. Ono totiž je veľmi jednoduché špekulovať a obávať sa čohosi, čo možno vôbec nenastane, ale ja mám radšej nohy pevne na zemi a hovorím si, že je dobré byť pripravený, ale neriešiť veci skôr, než sa skutočne vyskytnú. Nemienim prestavovať celý podnik len preto, že si myslím, že niečo nastane. Byť pripravený je dobré, nepanikáriť je ešte lepšie.

Ako sa motivujete, keď máte niekedy zlý deň alebo sa nedarí? Teda… mávate zlé dni?

No, sú dni, kedy veci nejdú tak, ako by sa žiadalo. Ja napríklad potrebujem, aby mi celý deň dával nejakú logiku. Preto pre mňa „zlý deň“ je taký, kedy som konfrontovaný s tým, že ľudia zjavne rozmýšľajú mimo reality alebo nerozmýšľajú v kontexte „moja firma – môj dom“. To sú pre mňa tie „zlé“ dni.

Pamätáte sa ešte na slnko z rozprávky “ Plavčík a Vratko „ ? Ráno vychádza do sveta ako malé dieťa a večer prichádza ako starý dedko, ktorý pozbieral všetky problémy z tohto sveta.? Ja mám ten dar takto fungovať – ráno sa zobúdzam do akoby úplne nového života – plný energie, nabudený, pozitívny. Neviem povedať, prečo to tak je – ja tak proste fungujem. Nedokážem sa ani dlho hnevať, ani dlho pretvarovať, ani dlho rýpať v minulosti a vzťahovať to na súčasnosť… a je to niečo, čo ma rozhodne posúva dopredu.

Spomenuli ste, že sa neviete dlho hnevať. Je niečo, čo vás dokáže spoľahlivo vytočiť?

Keďže pracujem s ľuďmi, najviac ma vie „vytočiť” ignorancia a netolerantnosť voči iným; presadzovanie svojich záujmov za každú cenu. Ja keď prídem do nečakanej situácie, vždy sa snažím zistiť, prečo sa ten človek správa tak, ako sa správa, a ako sa ja dokážem naňho nastaviť, aby som mu nechal jeho vlastný priestor. Ja týmto základným princípom hovorím „slušnosť“ a vytáča ma, ak ľudia tieto princípy nedodržiavajú. U mňa sa tolerancia spája so slušnosťou. A dôležité je pochopiť, prečo sa ten človek správa tak, ako sa správa. Ľudia nikdy nekonajú istým spôsobom len preto, že sa náhle tak rozhodli; vždy to má nejaký príčinný súvis udalostí a treba si overiť, či náhodou práve ja nie som ten, kto ten príčinný súvis udalostí spúšťa.

Najviac ma vie „vytočiť” ignorancia a netolerantnosť voči iným; presadzovanie svojich záujmov za každú cenu.

Ja som napríklad známy tým, že veci, ktoré vidím pomenúvam tak ako ich vidím, čo niekedy nebýva príjemné. Asi by mi viac pomohlo zaobaliť ich do príjemnejšieho podania – ale naučený som hovoriť veci, ako sú, pretože len tak sa pohnú dopredu a začnú sa riešiť. Nemyslím tým byť arogantný a tlačiť na človeka, ale mu len povedať, čo vidím ja – bez akéhokoľvek prikrášľovania a zmierňovania a zahmlievania, len aby som náhodou „nezranil“.

Na druhej strane, tí, ktorí ma už poznajú, vedia, ako s týmto mojím prístupom narábať, ako ho brať, aj keď niekedy tá spätná väzba nebýva veľmi príjemná.

Urobila vám tá vaša otvorenosť už niekedy aj problém – pracovne či medziľudsky?

Niekedy… z krátkodobého hľadiska. U niektorých typov ľudí otvorenosť vyvoláva pocit „ty ma vieš prečítať a ja to neviem dostatočne maskovať“. A začnú konať obranne: buď uzatvárajú aliancie s podobnými typmi, aby si dokázali, že to nie je tak, že veď oni „zapadajú“, alebo prichádza k syndrómu sebaľútosti. Takže v krátkodobom horizonte mi to je niekedy na škodu.

Avšak s odstupom času, keď vidia, že som mal pravdu s tým, čo som signalizoval, a oni upravili svoj prístup a teraz sa im to opláca, nezriedka prídu poďakovať a pýtajú sa, ako je možné, že som to vedel už vopred.

Je to jednoduché – beriem do úvahy nielen pracovné prejavy, ale aj to, čo si priniesli z domu, od rodičov. V pracovnom živote to predsa používajú tiež. Nie je to vždy také zjavné, pretože v práci si dávame masky a korigujeme to. Korigujeme to niekedy pozíciou, peknou stoličkou, pocitom „veď už som nejaký ten boss tak čo mi rozprávate?“ – a v takomto prípade ľudia nemajú ani veľkú šancu cez zatvorené dvere nahliadnuť pod tú masku.

Čo robíte pre to, aby ste dostali do rovnováhy súkromie a prácu?

No, to nie je celkom jednoduché… Mám dva zlomové okamihy, kedy som sa rozhodoval, ako jedno i druhé skĺbiť. Prvý z nich bol môj nástup do Slovenskej sporiteľne pred piatimi rokmi. Dovtedy som vykonával regionálnu funkciu a môj reálny súkromný život sa odohrával v sobotu a tak do polovičky nedele, kedy som zase odlietal niekam inam. V tom čase sme sa aj rozhodovali, že rozšírime našu rodinu. Už sme v tom čase mali dcéru Dominiku a ja som sa spätne nejako nevedel rozpamätať, kedy urobila prvé kroky či povedala prvé slová, pretože som práve bol niekde inde a všetko toto mal len sprostredkované cez telefón a videl to, len keď sa vrátil z ciest. Vtedy som si povedal „Čambor, môžeš ty mať sebalepšie regionálne džoby a sídliť v Bruseli či kde, ale o toto prídeš – tak rozmýšľaj, čo je tvoje poslanie v živote!“ A tak som sa dostal k tomu, že chcem vidieť naše druhé dieťa , syna Mateja, rásť.

Chcem vidieť svoje druhé dieťa rásť.

Druhý zlomový bod bol tento rok. Dovŕšil som 40 rokov a tak nejako sa naštartoval mechanizmus zhodnocovania, ako ďaleko som so svojím poslaním, čo som v živote chcel dosiahnuť a čo som pre to doteraz pre to urobil. Znova som sa pozrel, koľko mám času a čo všetko chcem ešte urobiť. Tá fotomontáž kulturistu s mojou hlavou, čo vidíte na skrinke, nie je samoúčelná – už v decembri som sa nemohol sám na seba pozerať a rozhodol som sa niečo so sebou urobiť. Zmenil som spôsob života: stravu, fyzickú aktivitu, pomer práce za počítačom k nepočítačovaniu. Za štyri mesiace išlo 12 kíl dole – absolútne bez toho, aby som robil čokoľvek dramatické, len som si pridal fyzické aktivity, ktoré som dovtedy pokladal za úplne zbytočné. Pre mňa kedysi „ísť do posilňovne“ znamenalo stratený čas. Štyri mesiace som to skúšal, ale nakoniec mi to vyšlo tak, že radšej strávim svoj čas v otvorenom priestore – a začal som behať. Po ďalších troch mesiacoch som prvýkrát v živote zabehol 9-kilometrový Night Run, čo v januári som ešte ani len netušil, že niečo podobné existuje. No a dal som si ešte ďalšiu métu – keď dosiahnem, že fyzicky budem zdravšie fungovať, urobím niečo aj pre svojho ducha. A tak som sa v septembri spolu s mojou dcérou Dominikou zapísal do Ľudovej školy umenia a učím sa hrať na saxofón. No, nie je to veľmi ľahké, hoci som už kedysi absolvoval husle, ale dril, cvik, aktivita, ktorú do niečoho vkladáte, sa nejakým spôsobom vždy vráti. Samozrejme, vyžaduje si to hodne cvičenia a sebazapierania, pretože v tomto veku to už nejde tak ľahko, ako by malo. Zato mi to dáva pocit, že keď sa pre niečo rozhodnem, ešte stále sa s tým viem reálne popasovať a zvíťaziť.

A som rád, že som pomenil to, čo som pomenil. Dovtedy som tie skutočne dôležité veci odsúval na neskôr a vždy bolo niečo iné prednejšie, ale teraz sa mi darí žiť v súlade s mojím životným poslaním.

Čo je vaše hobby?

Momentálne sa venujem saxofónu a behaniu a tým hlavným hobby sú stále moje deti. Tou svojou bezprostrednosťou mu neustále nastavujú zrkadlo. Musím povedať, že v dnešnej spoločnosti nie je jednoduché vychovávať deti tak, aby si uctievali tie hodnoty, ktoré si uctievam aj ja: rešpekt, ochotu v mene úspechu zainvestovať námahu aj čas… V dnešnej dobe sa to dosť zamieňa hmotnými statkami a najnovšou technikou a ľudia maskujú svoje „ja“ maskami produktov, ktoré sú schopní si kúpiť.

Po čom už dlhšie túžite v práci – urobiť, uskutočniť alebo dosiahnuť – aj keď to možno najbližšie obdobie neumožní?

Ťažko povedať… Už v relatívne mladom veku som bol na regionálnych pozíciách. Doteraz čo som v práci túžil dosiahnuť, to aj nastalo. Povedal som si, čo chcem, naplánoval som to a potom som to aj urobil. Takže teraz som veľmi spokojný. Ale keď deti trochu vyrastú a nebudú ma toľko potrebovať okolo seba tak intenzívne, asi by som sa rád vrátil znova do regionálnej pozície. Ten multikulturálny aspekt mi trocha chýba – poznávať, ako iné národy robia veci trochu ináč a čerpať z toho inšpiráciu.

Alebo by sa mi páčilo viesť vlastný tím, vlastnú firmu. Šéfovať nejakej jednotke, nie časti jednotky. To je niečo, čo ma primárne láka a myslím si, že si po to pôjdem. Chcem si to vyskúšať. Myslím, že by som tú spoločnosť vedel postaviť na úplne jednoduchých formách a základoch fungovania.

Už viete, čo by to mala byť za spoločnosť?

Asi sa nevyhneme obchodu, ale mali by to byť primárne služby. Pri službách predávate hlavne seba, dojem, ktorý urobíte. Produkt zostáva u toho, kto si ho kúpil, a spokojnosť sa viaže potom na produkt. Služba je špecifický typ produktu, ktorý dozrieva s časom. Službu si kupujete, lebo veríte, že bude dobrá, ale treba ju udržať aj s časom – aby bola nielen dobrá, ale aby tak trochu predčila pôvodné očakávania; vtedy je to dobrá služba.

Keby oblasť ľudských zdrojov mala dnes dostať nejaký dar od troch sudičiek, čo by ste si pre ňu priali?

Fiha , toto je ale veľmi záludná otázka, musím povedať 🙂 … Keby to tak bolo a keby oblasť ľudských zdrojov mohla dostať nejaký dar, podľa mňa by jej najviac pomohol spôsob, akým v mnohých prípadoch ľudské zdroje fungujú v organizačných štruktúrach spoločností. Ovplyvňuje to spôsob, akým môžu ľudské zdroje dávať pridanú hodnotu. Milé sudičky , prial by som si teda aby manažéri ľudských zdrojov mali dar rozumieť obchodu minimálne tak ako rozumejú ľudským zdrojom . Toto spojenie by im totiž dalo unikátnu schopnosť vidieť veci dopredu skôr než sa udejú .

Keď si vezmem napríklad akciové spoločnosti s predstavenstvami, myslím, že by bolo veľkým obohatením, keby bol členom predstavenstva aj zástupca ľudských zdrojov; ale musel by sa tam dostať svojou pridanou hodnotou, tým, že vie svojmu biznisu ukázať, aká je cena ľudského kapitálu.

Fotografia z tlačenej verzie čísla.

 1,521 total views,  3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.