Mileniáni na pracovisku

V marci vyšla nová knižka Mileniáni na pracovisku s podnázvom “ako riadiť najdôležitejšiu zmenu na pracovisku”. Poskytuje prístup odosobnený od hodnotenia a hlavne dáva mentálny model, prečo je generácia mileniánov taká, aká je, a aká vlastne je alebo môže byť…

Justin Sachs a Michael Carroll:
Millennials In the Workplace!: How to Manage the Most Important Workplace Transition
Počet strán: 225
Vydavateľ: Motivational Press (28. marec 2018)
Jazyk: Anglický
ISBN-10: 1628654600
ISBN-13: 978-1628654608

 Tu je stručný výťah:

Nie každý milenián je hipster

Obsah:

Kapitola 1
Mentalita “my kontra oni”

Kapitola 2
Mileniáni preberajú kormidlo

Kapitola 3
Multitasking a multimodularita

Kapitola 4
Produkt prostredia

Kapitola 5
Digitálna generácia

Kapitola 6
Narcizmus

Kapitola 7
Mileniáni a inštitúcie

Kapitola 8
Budovanie spolupráce

Kapitola 9
Mileniáni: vaša najväčšia príležitosť alebo vaše najväčšie ohrozenie

Kniha začína mentalitou, ktorú si k mileniánom vytvárame: “my proti nim”. Nie je to rozumné; aj keď mileniáni predstavujú určitý celok, aj vovnútri tohto celku sa navzájom odlišujú. Autori píšu:

“Všetci hipsteri sú mileniáni, ale nie všetci mileniáni sú hipsteri.”

A to by mal byť prístup, ktorý si k tejto vlne populácie vytvoria aj podniky.

“Táto kniha sa nezaujíma o flanelky, porast v tvári alebo drdoly na hlave. Sústreďujeme sa na stratégie, ako optimalizovať zjavné a potenciálne, jedinečné a prínosné vlastnosti, ktorými táto generácia môže prispieť.

Nie je našou úlohou ospravedlňovať mileniánov a ich povahu. Dosť sa už pohovorilo – a často s pohŕdaním – o ich hodnotách a vízii. A táto kritika často mení problematiku mileniánov na vec vkusu a štýlu.

Tí, ktorí si myslia, že “oni” sú priveľa pre “nás”, len naďalej naťahujú prístup “my proti nim” a poškodzujú tým organizácie. Nejaká forma medzigeneračných konfliktov vždy bude existovať.”

V prospech mileniánov hovorí jedno – úmrtnosť. Sú generácia, ktorá čoskoro prevalcuje pracoviská a bude mať (ak už nemá) budúcnosť v svojich rukách. To, ako sa dnes vnímajú, sa premietne do budúceho stavu ekonomiky, organizačných štruktúr, vzdelania i spôsobu práce. Mileniáni prinášajú zamestnávateľovi energiu, technickú zručnosť a nové nápady pre zavedené podniky, ktoré žijú na prelome generácií nielen pracovníkov, ale aj zákazníkov… a preto je dôležité vedieť si vybrať spomedzi mileniánov a vedieť im vytvoriť na pracovisku také podmienky, ktoré ich vo firme udržia.

Keď sa prieskumy pýtajú mileniánov na ich sebaobraz, vyše polovica z nich sa vidí ako generácia, ktorá je niečím mimoriadna, sama si verí, nemá zábranu vyjadriť sa, je dychtivá a otvorená zmenám. Pre organizácie nastáva úloha urobiť si predstavu, ako tieto vlastnosti dokážu podporiť ich ciele. Pritom potrebujú počítať s tým, že majú do činenia s najvzdelanejšou, kultúrne najrôznorodejšou, najzadĺženejšou, najviac rasovo a pohlavím premiešanou, jemnomotoricky najzdatnejšou generáciou pracovníkov s najvyššou ochotou spolupracovať.

Vlastné sú im rôznorodé spôsoby sebavyjadrenia. Ale za všetkými tými tetovaniami, slefíčkami a tliapaním na sociálnych sieťach sa skrýva túžba byť súčasťou niečoho. Chcú byť dobrí a pomáhať iným. Klasickým inšitúciám nedôverujú, ale – dosť paradoxne – dôverujú rozumu starších. Chcú mať pozitívny dopad na spoločnosť a chcú meniť veci (aj zamestnávateľa) tak, ako to považujú za prospešné. Chápu, že sami to nezvládnu – a preto si tvoria skupiny podobne orientovaných a snažia sa spolupracovať. Sú presvedčení, že na každý problém sa nájde nejaká záplata – často technologická.

Mileniáni a rešpekt

“Žneme to, čo sejeme. Prv než odpíšete mileniánov za to, že sa dožadujú okamžitého uspokojenia alebo viditeľných trofejí, pripomeňte si, kto ich to naučil.”

Naučili sa z futbalu, že “férový” znamená “rovnaký” (ako my). Počítačové hry ich odmeňovali hviezdičkami, zvončekmi a fanfárami niekoľkokrát za minútu. Zožali všetok ten rešpekt. Spoločnosť im ukázala hodnotu sebazviditeľnenia, odvahy povedať si svoje, pozerať iným ľuďom do očí na rovnakej úrovni a potvrdila im právo robiť to, čo chcú. Prostredie, v ktorom vyrastali, sa prispôsobovalo, aby v ňom mohli existovať a vyniknúť. A dnes staršie ročníky, ktoré ich naučili nerešpektovať hierarchie, ich za nerešpektovanie hierarchií odsudzujú.

Mileniáni však rešpektujú ľudí, ktorých si vážia – a na oplátku očakávajú, že sa k nim bude prostredie správať ako k seberovným. A generácie, ktoré dnes sú v riadiacich pozíciách, s tým evidentne majú problém. V podstate nejde o nič viac než o sústredené načúvanie ich mienke, vyvarovanie sa povýšenectva a nadradenosti, rozhodovanie na základe vzájomného poradenia sa a konsenzu a dôvera v to, že ten druhý (=milenián) má niečo cenné, čím môže prispieť.

Digitálna generácia

Mileniáni sa už narodili do digitálneho sveta. To značí, že na jednej strane sú naň prispôsobení, no na druhej strane nepoznajú nijaký iný kontext. Tie najmladšie ročníky majú dokonca problém vysvetliť analógové zákonitosti. Svetom tejto generácie je virtuálna realita (alebo to, čo starším generáciám prichodí ako “virtuálna realita”).

“Majú mentalitu inžiniera. Vidia veci ako kód a binárne sekvencie. A podobne ako inžinieri, sa vyhýbajú metaforám, irónii alebo jemným nuansám. Ich myslenie je laterálne, horizontálne a logické. A to podporuje ich dôveru v robenie rozhodnutí.

To isté vnútorné nastavenie niekedy ignoruje dynamiku ľudských vzťahov a organickú povahu organizácií. Sú svojím spôsobom mimozemšťania a tak ich často odpíšu ako iných a disruptívnych.”

Lenže hodnota organizácií spočíva v tom, že sú odlišné a disruptívne… A tak mileniáni prichádzajú na pracovisko a začínajú spochybňovať staré, zaužívané a vnútorne akceptované spôsoby a prístupy. Lenže vedenie podnikov, ktoré vyrastalo v inej dobe, často len veľmi pomaly reaguje a odpovedá na otázky, ktoré si ono nikdy nepoložilo.

Digitálne prostredie zapríčinilo, že sa mileniáni inak učia – a preto požiadavky na učenie sa sú výrazne odlišné od ostatných generácií. Ich kognitívne schopnosti sa vyvinuli odlišne. Napríklad nevedia, ako funguje počítač, a pravdepodobne ho nebudú vedieť opraviť, ale budú vedieť intuitívne nájsť vedľajšie cestičky a pomôcť si. Počítačové hry možno nerozvinuli ich analytické schopnosti, ale rozvinuli ich jemnú motoriku a manuálnu zručnosť. Napríklad sú vynikajúci v nachádzaní odpovedí a v nápadoch, ako uplatniť nové poznatky. To, čo iným generáciám trvalo dlhé hodiny študovania, zvládajú mileniáni vyzistiť a aplikovať za pár minút.

Tu sa skrýva i jedna veľká pasca pre mileniánov: to, že majú rýchlejší prístup k informáciám, v časti z nich vytvára pocit, že majú lepšie poznatky. Ale dáta nie sú informácie. Takže kým mileniáni vedia rýchlo preskúmať zdroje, pozbierať dáta a vybudovať databázy, zadávanie kľúčových slov ešte nie je zárukou kreatívneho myslenia. A tak veľmi často uveria hocijakej informácii len preto, že je digitálna. Je to čosi ako nedostatočná vnútorná kontrola kvality, nedostatočné overovanie.

Keď dostanú priestor a voľnú ruku, nájdu mileniáni odpovede na problémy – ale nájdu len známe odpovede na naprogramované otázky. Za túto rýchlosť potrebujú pochváliť, ale potrebujú k sebe niekoho, kto by im pomohol s analýzou a kombináciou informácií do celkov.

Generácia narcisov?

Nekonečné selfíčka sa stali azda symbolom tejto generácie. Ale technológia, ktorá to dnes umožňuje, je len časť odpovede. Druhá časť je v tom, že história ukazuje, že ľudia sa odjakživa milovali zviditeľňovať. Túžili vidieť seba a iných. Nechávali si maľovať portréty a vešali ich v sieňach. Razili svoju tvár na mince. Zamestnávali na dvore umelcov, ktorí o nich skladali a spievali piesne.

Takže vlastne každá generácia robila selfíčka s tou technológiou, ktorú mala k dispozícii. Preto je chybou dnešné selfíčkovanie označiť ako uveličenie sebou samým a príznak individualizmu – mileniáni totiž majú vyvinutý skôr skupinový pud. “Rodina” je pre nich vysoká hodnota, tak, ako “osamostatnenie” bolo vysokou hodnotou pre boomerov. Nezabúdajme, že mileniáni vyrastali v kultúre rastúceho počtu rozvodov a často len s jedným rodičom. To ich naučilo nedôverovať uznávaným inštitúciám (ako manželstvo). Neistotu, ktorú takýto život vyvoláva, sa snažia vyvážiť prehnaným spoliehaním sa na seba a svoju schopnosť zvládať podobné situácie.

A pretože ich už nič netlačí do sobášov, zjavne im trvá dlhšie, než dospejú. Dlhšie sa venujú sebaskúmaniu, sebaspytovaniu a sebavyjadreniu. Tým však odhaľujú aj svoje napojenie na veci, ktoré sú väčšie ako oni sami – a to im dodáva ďalšiu istotu. Takže ľudia, označovaní ako “sebeckí”, organizujú charitatívne maratóny, spolupracujú v tímoch a prispievajú väčším dielom, než sami majú.

Vyhlásili vojnu inštitúciám

Dnešné inštitúcie potrebujú zmenu. To, že sa doteraz nemenili, nie je chyba mileniánov. To, že sa prežili, nie je chyba mileniánov. To, že niekto to vidí a nebojí sa to pomenovať, to už chyba mileniánov je. 🙂

Pritom mileniánom ide o to, zlepšiť tie inštitúcie, na ktorých im záleží. Chápu, že ľudstvo potrebuje organizácie. Lenže existujúce organizácie sa rozrástli do takej veľkosti, že prestali napĺňať svoj pôvodný účel. Mileniáni sa ich snažia dekonštruovať, kreatívne nimi otriasť a pomôcť im, aby sa znova zoskupili zmysluplnejším spôsobom.

Nutkanie spolupracovať

Mileniáni majú “fluidné” vzťahy. Vyrastali v premenlivých situáciách a boli mobilní od samého začiatku viac než ich predkovia. Preto ich vnímanie prostredia sa odlišuje od kastovníctva predchádzajúcich generácií.

Na druhej strane, hoci ich skúsenosti sú viac-menej virtuálne, považujú sa za skúsených a svetaznalých. Mýlia si staré a umelecké s vyskúšaným a reálnym. A mýlia si vyhlásenie a názor.

Predstavte si ich ako skupinu deciek, ktoré posedávajú a v počítačových hrách si konkurujú navzájom.  Sociálna interakcia je dominovaná bodovým skóre a levelmi. Hráči zdieľajú nápovede na to, aby svojich avatarov posunuli k virtuálnemu cieľu. Počas týchto okamihov hry sú si všetci seberovní. Pretože sú zahĺbení do tej istej hry, vzájomne sa koučujú. Vymieňajú si informácie a návody, ako vyriešiť nejaký problém a dosiahnuť cieľ. Sú zvyknutí na takúto spoluprácu a uprednostnia pracovné prostredie, ktoré im ju umožní. 880 mileniánov uprednostní atmosféru spolupráce pred atmosférou konkurencie.

Zdieľajú a chcú za to byť ocenení. Obetovali individuálnu slávu v prospech uznania tímu. A to je patent pre dobrú prácu.

Celú knihu pekne zhŕňa pohľad jedného z recenzentov:

“Táto kniha má pomôcť organizáciám, podnikom a každému, kto má s mileniánmi do činenia, ako s touto skupinou čo najlepšie pracovať. Tak predovšetkým, už ma nebaví počúvať o mileniánoch. Sú to ľudia ako každý iný a tiež budú mať dve možnosti ako všetci pred nimi a po nich: buď sa prispôsobia inštitúciám a stanú sa súčasťou existujúceho systému, alebo si nájdu spôsob, ako prispôsobiť inštitúcie sebe a vytvoria nové spôsoby, akými sa budú veci robiť. Toto sú vaše možnosti, tak si jednu vyberte. A teraz dole z vysokého koňa a poďme pohovoriť o knižke. Autor odviedol dobrú prácu pri vysvetľovaní, kto mileniáni sú a čo chcú. Takisto výborne vysvetlil rozdiely medzi predchádzajúcimi generáciami a mileniánmi. Mileniáni chcú veci skôr, než si ich zaslúžia. Chcú ich za menej, než čo do toho vložili tí, čo ich tvorili. Chcú voľnosť na pracovisku, ale súčasne aj konkurenčný plat. Vo všetkej úprimnosti – mnohé z toho, čo chcú, je nerozumné, a ja to smiem povedať, pretože technicky vzaté, podľa dátumu narodenia som jeden z nich. Časť zo mňa akoby chcela na nich zhúknuť, nech sa spamätajú a začnú sa snažiť a makať. Ak niečo chcete, choďte za tým a zaslúžte si to; nedožadujte sa toho. Tento spôsob myslenia zodpovedá mojej spomínanej možnosti 1: prispôsobte sa systému. Ale, ako kniha ukazuje, mnoho podnikov má úspech s možnosťou 2: meniť systém a urobiť ho odlišným. A pozor; povedal som “odlišný”, nie “lepší”. Kniha dáva množstvo nápadov, čo by podniky a inštitúcie mohli urobiť, aby zohľadnili predstavy a potreby mileniánov a urobili z toho vzájomne výhodný vzťah. A je to tiež platný prístup, hodný vyskúšania. Nakoniec aj tak potrebujeme ťahať všetci za jeden povraz, ak má táto krajina fungovať. Inšpirujte sa radami v knihe a pozrite sa na to, ktoré sú pre vás vhodné. Pamätajte: možnosť 1 alebo 2. Je jedno, ktorú si zvolíte, pokiaľ pre vás bude fungovať.”

149 total views, 1 views today

Chcete pridať komentár?