Mihaly Csikszentmihalyi, profesor psychológie na univerzite v Chicagu, sa v posledných rokoch presadil ako psychoguru manažmentu. Jeho teórie motivácie, kreativity a tzv. flow dokladajú, že vo všetkých ľuďoch driemu nesmierne potenciály, ktoré len treba odkryť a vedome nasadiť.
Jeho pokusy o výskum kreativity prominentných osobností sa stretali spočiatku s veľkým neporozumením. Obracal sa na prominentné osobnosti z politiky, hospodárstva, umenia a vedy, ktoré už prekročili šesťdesiatku, ale ešte stále sú činné. Reakcie boli zmiešané. Samotný Peter F. Drucker tvrdil, že nedokáže odpovedať na otázky týkajúce sa vlastnej kreativity. “Hovorí sa o mne, že som kreatívny, ale nemám predstavu, čo to značí… Jednoducho si tíško pre seba pracujem.” Rovnako kriticky sa k výskumu postavil aj spisovateľ Czeslaw Milosz, pretože vraj každý výskum kreativity sa zakladá na niekoľkých mylných predpokladoch súčasne… A spisovateľ Saul Bellow dokonca nechal profesorovi Csikszentmihalyimu odkázať, že je kreatívny preto, lebo nedovolí, aby sa stal predmetom výskumu.
Napriek tomu sa profesorovi Csikszentmihalyimu podarilo do výskumu začleniť 91 prominentov. Odpovedali na jeho otázky a umožnili mu analyzovať vlastný život a kariéru. Csikszentmihalyiho zaujímalo, čím sa kreatívne osobnosti vyznačujú, ako prebieha ich kreatívny proces a aké vonkajšie vplyvy podporujú alebo obmedzujú vnútornú kreativitu týchto ľudí.
Po piatich rokoch predložil výsledky. Pretože pojem kreativity je sám osebe dosť široký, obmedzil ho Csikszentmihalyi na definíciu “vytvoriť čosi vskutku novátorské, čo sa považuje za tak hodnotné, že si to kultúra osvojí”. Jeho pojem kreativity je systémový, kreativita sa nachádza vo vzťahu k doméne, poľu a osobe. Inými slovami: Kreatívny človek má obrovské vedomosti v svojej odbornej oblasti. Pôsobí mu radosť spájať myšlienky a disponuje schopnosťou vyberať si tie správne myšlienky, ktoré neskôr rozvíja.
Kreativita je silne spojená so sociálnym uznaním. To pociťujú najmä umelci – ich popularita kolíše v závislosti od momentálneho vkusu. Taliansky maliar Rafael bol považovaný za kreatívneho v 16. a 19. storočí, ale v ostatnom čase nie. Gregor Mendel, rakúsky vedec zaoberajúci sa dedičnosťou, sa dočkal uznania až 500 rokov po smrti.
Takmer všetci kreatívni ľudia Csikszentmihalyiho výskumu mali komplexnú osobnosť, v ktorej sa zlučovali protichodné extrémy. Kreatívci:
- majú veľa duševnej energie, avšak často sú aj uvoľnení a oddychujú,
- sú často súčasne premúdrelí a naivní,
- sú disciplinovaní a zodpovední, súčasne však i hraví a neviazaní,
- často prechádzajú z predstavivosti a fantázie na jednej strane až do pevného zmyslu pre realitu na strane druhej, · správajú sa niekedy extrovertne a inokedy zas introvertne.
- spájajú v sebe pýchu s pokorou,
- nezodpovedajú spoločensky uznávaným rolám, pretože sú na jednej strane citliví, avšak na druhej strane neváhajú v záujme veci ísť “cez mŕtvoly”
- vyznačujú sa rebelantstvom, hoci vychádzajú z tradičných spoločenských hodnôt
- sú súčasne vášniví aj objektívni
- pociťujú často bolesť a utrpenie, rovnako ako intenzívnu radosť.
Tieto protichodné póly obsahuje povaha každého z nás. Kým kreatívci majú oba póly vyvinuté rovnako silne, u “obyčajných” ľudí sa väčšinou vyvinie len jeden a druhý je potlačený. Takýto človek večne bojuje proti časti svojej osobnosti, pretože sa snaží zodpovedať akémusi spoločenskému vzoru, ktorý sa preňho celkom nehodí. Takto všetku energiu investuje do snahy prispôsobiť sa a na kreativitu už nezostáva priestor.
Ešte jedna vec je pre kreatívcov charakteristická: majú sklony k pozitívnemu reagovaniu. Podľa Csikszentmihalyiho je klišé “trpiaceho génia” len rozprávkou. Kreatívci sa s radosťou vnárajú do každodenného chaosu. A všetci nadpriemerne kreatívni ľudia majú ešte ďalšiu spoločnú vlastnosť – milujú to, čo robia. Tu sa dostávame k termínu “flow” – čas, priestor, fyzický stav či uznanie prestávajú byť dôležité, keď človek môže robiť to, čo robí rád, čo robí dobre a kde vidí za sebou konkrétny výsledok.
Už v 70. rokoch sa Csikszentmihalyi zaoberal otázkou, čo motivuje ľudí, aby pri svojich koníčkoch podstupovali extrémnu námahu a riziko, aby celú svoju dušu vkladali do týchto aktivít, a to bez nejakého verejného uznania? Extrémni horolezci, šachisti, hobby-športovci – všetci títo ľudia idú až na hranice svojich možností, a robia to dobrovoľne, ba dokonca s nadšením. Pri týchto aktivitách upadajú do eufórie, ktorá ich nechá zabudnúť na čas i na bolesť. Mnohí popisovali tento stav ako “neobmedzený tok sily”. Z popisu sa odvinul nakoniec aj termín – flow, čo značí “tok”.
Flow má tú charakteristickú vlastnosť, že sa necítite ani nevyťažený, ani nepreťažený – máte pocit, že vaše vlastnosti sú dokonale využívané a že sa pomocou práce dostávate rýchlo a s viditeľnými výsledkami ku konečnému cieľu. ďalšou vlastnosťou flow je, že zabúdate na svet naokolo. Vaša pozornosť sa stopercentne sústreďuje na vykonávanú činnosť. Cítite hlboké uspokojenie.
Existujú profesie, ktoré pri práci takmer výlučne využívajú flow: umelci, herci, skladatelia, ale aj chirurgovia. Práve chirurgovia patria podľa Csikszentmihalyiho k tým ľuďom, ktorým práca dáva maximálny pocit uspokojenia. Ich práca skutočne aj má všetky znaky potrebné pre flow. Pozostáva z časovo ohraničených epizód. Takmer každá operácia prebieha trochu inak, a preto nedochádza k nude. Operácia si vyžaduje absolútnu koncentráciu, poskytuje okamžitú spätnú väzbu a kritéria pre dobré a zlé sú úplne jednoznačné.
A ako možno motivovať pracovníkov pomocou flow? Mihaly Csikszentmihalyi: “Keď delegujete na zamestnanca hocijakú úlohu, definujte pozitívny cieľ. čo sa má dosiahnuť? Ako to bude vyzerať? Aké parametre to bude mať, aby ste to považovali za dobré? Pokiaľ zamestnanec prejaví pochybnosti, či je schopný stanovený cieľ dosiahnuť, spolu s ním predefinujte cieľ tak, aby sa mu zdal dosiahnuteľný a ešte stále spĺňal vašu potrebu. Formulujte napríklad etapové ciele.” Takto dosiahnete, že pracovník bude mať rýchlo čiastkové úspechy, uvidí za sebou kus vykonanej práce a jeho sebadôvera a dychtivosť vzrastú.
Mihaly Csikszentmihalyi: “Nezabudnite na metódy, akými budete výsledok merať!” Pracovník o nich musí vedieť. Rozumné je merať dosahovanie cieľov v krátkych intervaloch a tieto spojiť s hodnotením. Pochvala urobí pracovníkovi radosť a zvýši jeho motiváciu.
Pokiaľ je časť pracovných úloh nezaujímavá, môže ju vylepšiť zmena rutín, pridanie zaujímavých prvkov alebo viditeľná kontrola priebehu. V tomto prípade treba využiť plne pracovníkovu invenciu. Nech si sám navrhne, ako by v budúcnosti chcel svoju prácu robiť. Nadriadený sa musí postarať len o to, aby kontrola plnenia úloh nepredstavovala pre pracovníka dodatočný stres. A to možno celkom jednoducho – rozčlenením na etapy a spoločným preberaním čiastkových výsledkov jednotlivých etáp. V tejto úlohe sa manažér dostáva z pozície kontrolóra do pozície kouča, ktorý nasadzuje svoje nadradené skúsenosti na to, aby menej skúsenému podriadenému poradil alebo aby odhalil problémy, ktoré by v budúcej etape mohli vzniknúť.
8,516 total views, 3 views today
