„Myslí to vážne, alebo to robí naschvál?!“ Prečo sa nevieme dokomunikovať s niektorými ľuďmi a prečo nás niektorí ľudia vytáčajú

Niekedy rečníme a rečníme ako Ján Zlatoústy – a napriek tomu na druhej strane akoby dochádzali celkom iné správy… Nech sa snažíme formulovať čo najpresnejšie a najjednoznačnejšie, počúvajúci každé slovo skreslí, počuje len to, čo počuť chce, a zvyšok ako keby ani neodznel. Pod všeobecne známymi slovami rozumie niečo celkom iné a odpovedá tak, že si sám protirečí a triafa úplne mimo tému. A my netušíme, či je chyba v nás alebo v ňom…

Nuž, odpoveď je oveľa mätúcejšia – chyba nie je v nikom z nás. Jednoducho sme si typovo nesadli.

Existujú rôzne typológie ľudí. Ja použijem starú inkskú náuku „troch energií“, na základe ktorej vznikla aj typológia enneagramu. V inkskom svetonázore je každý jedinec tvorený jedinečnou kombináciou troch základných energií (alebo „aspektov“, ak vám je toto označenie príjemnejšie): je tu mentálna energia (yachay), ktorá nás drží uzatvorených v hlave, v svete mentálnych modelov, v svete zovšeobecnení a hľadania súvislostí, emocionálna energia (munay), ktorá nám pomáha vytvárať si postoje, pamätať si dôležité veci, nadväzovať vzťahy a ženie nás vpred v snahe cítiť šťastie, a energia vôľová (llankay), ktorá nám umožňuje formovať svet podľa našich predstáv, presadzovať svoje potreby a starať sa, aby naše alebo potreby niekoho iného boli naplnené. Už z tohto výpočtu nám je jasné, že mentálna energia sa navonok prejavuje ako „mysliteľ“ a „vedátor“ a „knihomoľ“, emocionálna energia bude všetko od ochrannej ruky až po dramatizujúci divu a vôľová bude buď buldozér, alebo Matka Tereza.

Toto je len veľmi hrubý opis a na lepšie znázornenie budem pracovať s čistými typmi, hoci každý máme v sebe všetky tri energie/aspekty, len bývajú rôzne rozvinuté. To, nakoľko rozvinuté sú dnes, je dané jednak našou osobnosťou, ale do veľkej miery aj prostredím, v ktorom sme vyrastali či v ktorom sa dnes pohybujeme, a vzdelaním, ktoré sme absolvovali.

Tri rôzne prístupy

Na to, aby sme vedeli povedať, ktorá energia je u nás najviac vyvinutá, potrebujeme poznať jednu zo základných poučiek sebarozvoja: energia nasleduje pozornosť. Do toho, na čo sa upiera naša pozornosť, pôjde všetka naša energia. Takže začína byť zaujímavé, na čo sa upiera naša pozornosť – čo na nových situáciách skúmame ako prvé (a niekedy aj jediné).

Mentálna energia je „energia hlavy“, mozgu, logiky, kauzality, uvažovania – a prehrávania nekonečných scenárov v hlave. Čo by bolo, keby? Ako by som sa zachoval, keby? Čo sa stane, ak…?

Pozornosť mentálnej energie sa teda bude upriamovať na fakty, objektivizované pozorovania a súvzťažnosti. Logika veci ich zaujíma viac ako oni sami vo vzťahu k tej veci. Ich hlavná otázka býva: „čo to je a ako to súvisí s tým zvyškom?“ Jedinci so silnou mentálnou energiou potrebujú každý podnet najprv postihnúť, okresať na podstatné fakty a súvislosti, urobiť si o ňom obraz, ten začleniť do spleti iných obrazov, ktoré si už urobili v minulosti (tzv. mentálne modely), a potom s ním vedia dobre narábať.

Už z toho, čo som popísala, je jasné, že to nebude najrýchlejšia forma reagovania. Všetko musí najprv prebehnúť cez naše zvažovanie. Na druhej strane, práve vďaka schopnosti držať sa faktov, logiky a kauzality sú mentálni jedinci výborní pri odhaľovaní koreňa problémov alebo pri narábaní so situáciami, ktoré ešte nikdy nezažili, ale aspoň okrajovo im pripomínajú niečo, čo už poznajú.

Emocionálna energia je „energia srdca“ a venuje celú svoju pozornosť vzťahom. Kto je svet vo vzťahu ku mne? Kto som ja vo vzťahu k svetu? Kto má podobné vyjadrenia a preto mi potvrdzuje, že sa nemýlim?

Jedinci s vysokou emocionálnou energiou sa zaoberajú predovšetkým tým, ako sa vnútri cítia. Na podnety reagujú emóciou. Emócia je prejavom toho, ako vnímajú sami seba v porovnaní s inými ľuďmi, myšlienkami alebo svetom naokolo. Kým mentálna energia hľadá pravdu/princíp, emocionálna sa snaží zabezpečiť si prežitie. Kým mentálna energia sa pohybuje v svete už známeho a poznateľného, emocionálna energia so schopnosťou nadchnúť/nazúriť sa a ísť aj do rizika sa odvažuje aj do neznámeho terénu, ale bez záruky na úspech, ak na to zostane sama.

Pretože emocionálna energia nepotrebuje fakty, ale niekoho, komu dôveruje a cíti sa uňho bezpečne a akceptovane, preberá na seba presvedčenia svojho prostredia a považuje ich za fakty. Už tu je predprogramovaný konflikt medzi mentálnou a emocionálnou energiou (ak sú veľmi silno vyvinuté a prevládajú ako jediný vstupno-výstupný kanál človeka): tam, kde mentálny jedinec systematicky sonduje realitu, príde mu emocionálny jedinec s „jedinou svätou pravdou“ a odmietne ju podrobiť skúmaniu.

Na druhej strane tým, že emocionálny jedinec je taký citlivý na vzťahy, dokáže veľmi dobre vychádzať s ľuďmi. Vie ich odhadnúť a vie sa do istej miery prispôsobiť, aby získal to, čo chce. Niekedy to získava úslužnosťou a vysielaním signálu „som tvoja krvná skupina“, niekedy šikovným presmerovaním pozornosti a inokedy tým, že okolo seba vyrobí drámu a vynúti si, aby bolo podľa neho.

Potom je tu ešte vôľová energia. Vôľová energia je „robič“, pragmatik, ktorý veci skúša formou pokus-omyl a nezdržiava sa veľkými úvahami o tom, ako vnútorne fungujú a ako zapadajú do veľkého obrazu nekonečného Univerza, ani koho si proti sebe poštve, keď si pôjde za svojím, a či ho ľudia budú aj naďalej obľubovať… Jednoducho chce, pokúsi sa dosiahnuťvychutná si.

Kým mentálna energia prispôsobuje seba zákonitostiam tohto sveta, emocionálna prispôsobuje seba očakávaniam prostredia, vôľová prispôsobuje zákonitosti sveta i očakávania prostredia sebe. Chcem? Skúsim! Nejde? Vezmi väčšie kladivo! Ešte stále nejde? Hm… neporadím sa s niekým, kto to má premyslenejšie ako ja, alebo kto pozná niekoho, kto to už absolvoval?

Mentálna energia modeluje svet v jeho širokých súvislostiach. Emocionálna energia do tohto modelu vkladá motivácie, odhady reakcií a pocit realizovateľnosti. A potom nastupuje vôľová energia a okreše toto všetko zo zorného uhla záujmu na ten strategický bod, kde treba zapáčiť, aby sa situácia zmenila tak, ako potrebujeme. Jedno je pre ňu príznačné – proces učenia je pre ňu len nástroj na ošetrenie problému. Ak teda máte pracovníka, ktorý sa učí len vtedy, ak niečo rieši, s vysokou pravdepodobnosťou bude uňho prevládať práve vôľová energia.

Ako reagujeme na nový podnet?

Reagovanie na nový podnet sa nesie prevažne na tej energii, ktorú máme najviac zastúpenú. To znamená, že od prírody ošetrujeme obvykle situácie spôsobom, ktorý je nám najbližší (podľa našej prevládajúcej energie), ale nie spôsobom, ktorý je najvhodnejší pre danú situáciu.

Začína to tým, že niečo postrehneme a spracujeme to spôsobom, aký je nám prirodzený. Povedzme, že registrujeme, že výrobný stroj má zmenený zvuk za chodu. Mentálna energia začne v hlave rozoberať, kde k zmene zvuku môže dochádzať a čo môže byť príčina, a báda nad tým tak dlho, kým sa stroj definitívne nepokazí a nepotvrdí jej predpoklad. Emocionálna energia sa môže naštvať, že stroj sa zasa kazí a prečo sa to deje práve nám, alebo sa vyplaší a beží za odborníkom alebo nadriadeným, hoci nevie doložiť svoj pocit zo zmeneného zvuku stroja. Vôľová energia urobí rýchly zásah, dá tam podložku na tlmenie rozčuľujúceho zvuku, ale neodstráni príčinu, prečo sa zvuk zmenil – a potom robí ďalej, ako keby sa nič nedialo, až kým sa stroj nestrhá.

A teraz si predstavte, že ste mentálny nadriadený, za ktorým príde emocionálny podriadený. Všetky informácie, ktoré vám dáva, idú mimo vášho vstupného kanálu – on hovorí o svojich pocitoch, kým vy čakáte dáta. Ale je v strese a tak potrebujete urobiť rozhodnutie. Dohodnete, že sa niekto na stroj pozrie na konci smeny, a pošlete pracovníka späť na pracovisko, kde sa on až do konca smeny bude triasť od strachu, že mu stroj utrhne ruku.

Alebo ste emocionálny nadriadený, za ktorým príde vôľový človek, že stroj mu búchal a teraz už aj zmenil nastavenia. Vás to zaskočí a začnete sa rozčuľovať na údržbu, že sa nevenuje strojom tak, ako by bolo treba… Stroj stojí, pracovník nepracuje, ale rozoberajú sa povinnosti údržby. Nakoniec netrpezlivý „robič“ vybehne a začne zjednávať poriadky sám, a dobre nahlas a zlostne, pretože sa nedočkal od vás reakcie, ktorá mu je pochopiteľná.

Ako prenášame informácie?

Ďalším zdrojom neporozumení je spôsob, akým zbierame informácie, pretože naše vstupno-výstupné kanály sú také odlišné. Všetko začína postrehom. Mentálny jedinec ho zanalyzuje, okliešti na nutné minimum (a keď sa ho snaží preniesť na emocionálneho alebo vôľového jedinca, títo chytro zbadajú, že v tom obraze chýbajú pre nich dôležité časti) a na základe okliešteného obrazu potom robí úsudky. Ak má potrebnú hĺbku videnia, sú jeho mentálne modely spoľahlivé a dajú sa využiť. Emocionálni a vôľoví jedinci pokrčia plecami, povedia si „vedátor“, ale keď si nabudúce nebudú s niečím vedieť rady, predložia to mentálnemu jedincovi – a potom rýchlo utečú a nechajú si len poslať výsledok jeho bádania (prednostne bez vysvetľovania, ako sa k nemu dopracoval).

Horšie sú pri prenose informácií na tom emocionálni a vôľoví jedinci. Emocionálny cez pocity a nedomyslené úvahy bude ťažko dráždiť systematický mozog mentálneho jedinca a emocionalitou zas bude dráždiť vôľového jedinca. „Čo?! Aké ohľady?! Proste zavelíš a ideš!“ Vôľový zas svojimi geniálnymi skratkami a predpokladmi, že situácie budú vyzerať tak, ako sa mu to hodí, len vydesí emocionálnych a podráždi mentálnych kolegov.

Ako rozhodujeme?

Toto je jeden obrovský zdroj nedorozumení a sporov. Rozhodujeme z našej prevládajúcej energie. Robíme to všetci – jednoducho nemôžeme inak. A tak aj tie najhlúpejšie rozhodnutia sú úplne racionálne v očiach toho, kto rozhoduje – pokiaľ je inej prevládajúcej energie. Musíme ľuďom dôverovať natoľko, že sami od seba nerozhodujú hlúpo alebo nekompetentne. V ich očiach ich rozhodnutie bolo dobré – a ak nie je dobré v tých našich, poďme zistiť, čo ich viedlo rozhodnúť tak, ako rozhodli. Možno si obohatíme našu vlastnú mieru vhľadu do problému.

Teraz už asi celkom bez problémov určíme: mentálny rozhoduje podľa logiky veci („fakty nepustia“), emocionálny rozhodne podľa pocitu z toho, pre čo sa rozhoduje („bude to také dobré“), a vôľový rozhoduje podľa toho, čo má práve poruke („keď držíš kladivo, všetko odrazu vyzerá ako klinec“).

Ako reagujeme na problémy?

Problémy nám nabúravajú náš pocit, že situáciu máme pod kontrolou, teda že sme plnohodnotní jedinci. Teraz nastáva háklivá fáza: buď pripustíme, že sme niečo neodhadli, a ideme skúmať ďalej, alebo zavrieme oči-uši a začneme vykríkať, že aj tak je po našom. Toto sa deje znova na všetkých troch energiách, len všade rôzne: mysliaci poprú všetko, čo nie je presne podľa “kritérií vedeckého skúmania”, aj keby si na tom šli rozbiť nos; emocionálni narobia paniku, začnú bezhlavo hádzať riešenie cez riešenie a na záver vyhlásia “veď potom uvidíte, že som mal pravdu, a budete ľutovať”; kým vôľoví vyhlásia problému “svätú vojnu”, pustia sa ho riešiť systémom „nezdržiavaj sa meraním a radšej hneď rež“, vymyslia zopár geniálnych rýchlozáplat a ak sa im nebude dariť, buď nájdu toho, kto je za to vinný, a ukameňujú ho, alebo situáciu opustia, nech si ju rieši niekto iný, a sami pôjdu tam, kde takéto problémy nie sú.

Aké potvrdenie od prostredia potrebujeme?

Mentálni potrebujú počuť, že to, čo vymysleli, bolo dobré, dokonalé a spoľahlivé – a že to bolo premyslené do detailu. Emocionálni potrebujú počuť, ako si ich ostatní vážia za to, že niečo navrhli/urobili, a ako to komu pomohlo a uľahčilo prácu a pohlo dopredu celým spoločenstvom. Vôľoví potrebujú uznanlivé „okej, to si dal“, odmenu a prísun nového podnetu na robenie.

Kedy počúvame najpozornejšie?

Najpozornejšie počúvame, keď informácia oslovuje práve náš hlavný vstupno-výstupný kanál – keď mentálnemu hovoríte o faktoch, súvislostiach a prečo veci sú také, aké sú; keď emocionálnemu hovoríte o prostredí, ľuďoch, ich problémoch a jeho role pri ich riešení; keď vôľovému hovoríte o výsledkoch, príležitostiach a možnostiach a o tom, kto mu pomôže, keď bude pomoc potrebovať.

A čo s tým teraz?

Keď sme sa dostali až sem, je nám jasné – hoci každý máme nejaký prevažujúci vstupno-výstupný kanál (energiu), situácie sú rôzne a potrebujeme si rozvíjať aj tie menej rozvinuté energie, aby sme vedeli reagovať adekvátne, nie zvykovo.

Predovšetkým si potrebujeme začať pripomínať, že ľudia môžu byť vnímaním inde ako my, a potrebujeme začať skúmať, kto má približne aké vnímanie (energiu).

Keď toto budeme vedieť odhadnúť, nastupuje druhý krok – snaha pochopiť ich prejavy ako dopad ich prevažujúcej energie. To uberie možným nedorozumeniam na negativite. Začneme vnímať, že ten druhý nám to nerobí naschvál, ale sa správa tak, ako sa správa, pretože nemôže inak.

Keď už sme si predchádzajúcim krokom v sebe vybudovali dostatočnú toleranciu voči zvláštnosti toho druhého, môžeme skúsiť „vyššiu školu komunikácie“ – začať k nemu hovoriť jeho rečou, oslovovať jeho motívy a dávať mu tie signály, ktoré potrebuje a očakáva. Má to jeden úžasný dopad aj na nás a náš vlastný potenciál: začíname využívať tie svoje energie, ktoré sme doteraz len „trpeli“. Rozšíri sa tým naše spektrum možných reakcií a budeme vedieť ľahšie nastaviť situácii tú správnu „koncovku“, ktorá povedie ku kvalitatívne nadradenému výsledku.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 599 total views,  2 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.