„Naozaj? Ako vieš?“ Ako pokrivené vnímanie zvyšuje stres a chybovosť (2)

„Tvoja myseľ je uvrieskaný, ubrblaný blázinec na kolieskach… žiaden problém.“ Bhante Gunaratana

V minulom čísle sme začali tému pokriveného vnímania poznačeného stresom. Popísali sme si nasledovné formy pokriveného vnímania: prekontrastňovanie, zovšeobecňovanie nad mieru rozumného, mentálne filtrovanie toho, čo vnímame, a „premaľovávanie“ jedného na druhé.

Dnes dokončíme zvyšných šesť foriem skresleného vnímania.

5. Robíme unáhlené závery

Pri tomto skreslení okamžite predpokladáme to najhoršie, aj keď sa to nijako neopiera o fakty. Niekedy tomu hovoríme „jasnovidectvo“ – usúdime, že niekto si myslí niečo zle, a potom s ním aj situáciou narábame, ako keby náš úsudok bol overená skutočnosť, a to aj vtedy, ak nikdy v minulosti nám daná osoba nezadala príčinu si niečo také myslieť.

Pre našu myseľ je prirodzené predpokladať to najhoršie. Koniec-koncov, jej funkcia je ochrániť nás pred poranením – a tak sa stále hrabe v katastrofických scenároch. Na jednej strane nám pomáha vyhnúť sa ohrozeniam, na druhej strane nás udržiava v dosť ohavnom vnútornom sete, de každý je potenciálny nepriateľ. A po čase, keď sa v takom svete pohybujeme dlhšie, začneme mať tendenciu vyhľadávať potvrdenie nášho predpokladu v prostredí, teda selektívne vnímame už len to, čo nám náš predpoklad potvrdzuje. Je zjavné, že to vedie k vnútornému napätiu, nepohode a istej miernej paranoji.

Čo s tým? Najjednoduchšie je položiť si zakaždým otázku „Ako viem? Môžem si byť istý? Podľa čoho?“ Je to istá verzia otvárania mysle, uvedomenie si, že v žiadnom okamihu si nemôžeme byť istí tým, čo vnímame. Don Miguel Ruiz tomu hovorí „princíp začmudeného zrkadla“. Pozeráme do zrkadla a vidíme seba i svet naokolo, ale od stupňa začmudenosti závisí, ako presne všetko vidíme. Ak je naše zrkadlo začmudené nánosom predpokladov a obáv, vidíme veľmi skreslene. Zen budhisti tomu hovoria „nevediaca myseľ“.

6. Dramatizujeme (preháňame, vyrábame katastrofy)

Keď dramatizujeme, umelo nafukujeme dôležitosť niečoho, čo sa práve deje alebo nedeje podľa našich predpokladov a očakávaní. Vyberáme z kontextu jednu vec a dodávame jej nepatričný rozmer. Poznáme to zo stavov, kedy na nás ide choroba – ak máme nejaký symptóm, čo nás vydesí, málokedy čakáme do druhého dňa, či neprejde, ale začneme si okamžite vykresľovať hororové scenáre. Posudzujeme vec mimo širšieho kontextu a necháme sa ňou stresovať.

Nanešťastie toto robievame aj pri našich omyloch, sklamaniach, zlyhaniach a frustráciách. Vyberieme ich z kontextu a venujeme sa výlučne im, čím nadobúdajú nadmerný rozmer a vytesňujú všetky pozitívne aspekty situácie. V takomto stave navyše robíme unáhlené a disproporčné rozhodnutia. Spoznáme ich podľa signálnych slov „nikdy“, „každý“ a „vždy“: Nikdy nedokážeš odovzdať tento projekt načas! Každý sa ti teraz bude smiať za chrbtom! Nikomu sa nedá veriť! Kedykoľvek sa odvážiš na niečo nové, vždy sa to pokazí! Absolutizujeme momentálny stav.

Odpomoc je jednoduchá – potrebujeme obnoviť tú správnu proporciu, teda pozrieť sa na situáciu v skutočne širokom kontexte. Keď zbadáme v našom myslení signálne slová, začnime sa pýtať: „Nepreháňaš to s reakciou? Dá sa na danej situácii objaviť aj niečo pozitívne? Ktoré všetky aspekty práve vypúšťaš, aby si sa sústredil len na ten jeden?“

Druhá dobrá technika je položiť si otázku: „Čo ma táto situácia môže naučiť? Čo môžem u seba zmeniť, aby ma nedesila, aby som ju ľahšie spracoval?“ Pretože ak si spomenieme, všetko je to len naša reakcia na nejakú skutočnosť. Každá emocionalita je len naša reakcia. Najčastejšie je to vzdorovanie danej situácii, snaha nepripustiť ju. Ak sa na ňu začneme pozerať ako na príležitosť poučiť sa, prestávame vzdorovať, veľká ťarcha z nás odrazu spadne a veci sa dostanú znova do únosnejšej perspektívy.

7. Spoliehanie sa na emocionálnu argumentáciu

Kognitívne skreslenie sa snaží presvedčiť nás, že to, ako sa cítime, je totožné s tým, kto sme. „Nepodarilo sa mi odovzdať úlohu načas; som taký babrák.“ Alebo: „Nevedel som odpovedať na otázku; som hlúpy.“ Alebo: „Nikto ma nepočúval; som nudný.“ (Vidíte to signálne slovo? 😉 )

Prvá odpomoc je pripomenúť si, že emocionalita situácie skresľuje náš úsudok. Emocionalita sa viaže na momentálnu situáciu – jednu v celom rade situácií -, kým náš úsudok o nás bude už naveky. Aký rozum je robiť večný úsudok na základe jednej situácie? Situácia pominie, prídu nové – tak prečo absolutizovať?

Znova pomôže, ak si spomenieme, že naše zlyhania nie sú nutne výpoveď o nás, ale je to predovšetkým obraz situácie, v ktorej sa stretla nevhodná výzva s nevhodnou reakciou. Možno máme iné talenty, ktoré sme v danej situácii nepoužili a ktoré by boli viedli k inému výsledku. Už len to, že o nich začneme premýšľať (podľa možnosti si ich niekam napíšme ako zoznam – str. 15), mení našu optiku zo zlyhania na výber nesprávnej reakcie – a tým dáva celé zlyhanie do kontextu.

Mne pomáha ešte jedna technika. Keď sa cítim ubitá okolnosťami, sama seba sa pýtam: „Keby si bola sama na opustenom ostrove, čo z toho, čo práve cítiš, by bolo dôležité?“ Pomáha to zbaviť situáciu vovychovávaného, často neracionálneho kondicionovania a okresať ju na jej skutočnú podstatu. Ak sa mi nepodarilo odovzdať úlohu načas, na opustenom ostrove by nebolo nikoho, komu by som ju mohla odovzdať – no tak ju odovzdám zajtra. A odpustím si ten sklz. 🙂

8. Používame „by“

Pri tomto skreslení používame nejakú ideálnu predstavu, ako by veci mali vyzerať, prípadne ako by sme my mali vyzerať, a snažíme sa situáciu napratať do rámca nášho ideálu. Čo nejde, lebo situácia si myslí svoje. Ale my ju tlačíme do niečoho a používame na to „mal by si“, „nemal by si“ alebo „musíš“ a „nesmieš“. Iná verzia je ešte bezmocnejšia: „to sa nerobí/to by sa nemalo“. Tam dokonca nielen že uznávame, že by sme niečo nemali, ale aj to, že nemáme silu to neurobiť… Výsledkom je len sebaodsúdenie a obviňovanie sa z toho, že nie sme niečo, čo v nás chcú vidieť iní aj my.

Každý beháme po tomto svete ako súbor unikátnych vlastností, skúseností a talentov. To značí, že každý jeden sa v tej istej situácii zachová po svojom – t. j. inak. Odkiaľ teda berieme svoju predstavu o ideáli? Len tak, že sme ju niekde počuli, niekto nám ju nainfikoval alebo sme sa podriadili programovaniu zo strany rodičov, spoločnosti, reklamy. Náš ideál by bol správať sa v každej situácii prirodzene. Takže možno Superman vyletí do vzduchu, ale keďže nie sme Superman, neporovnávame sa so Supermanom a použijeme dopravný prostriedok alebo pešibus.

Keď sa potkneme o „by“, začnime sa pýtať nie to, čo by urobil náš ideál, ale čo by bolo v danej situácii najvhodnejšie pre nás. A potom sa tak zachovajme, so zohľadnením všetkej svojej unikátnosti. Neporovnávajme sa ani s inými, ani s ideálnou predstavou. Koniec-koncov, je to len predstava, ktorú sme si vytvorili.

9. Chlievikujeme

Keď seba alebo iných chlievikujeme, používame prílišné zovšeobecnenie (v prvej časti tohto článku, Manažér 75). Hovoríme o niekom „je nespoľahlivý“ alebo „je hlupák“, ale nikto nie je len jedna jediná vec.

Takéto chlievikovanie a označovanie je dobré len na jedno – vždy niekomu ublíži. Aj vtedy, keď niekoho označíme za „super“, ubližujeme tým všetkým ostatným, ktorých sme do tej kategórie nezaradili. Keď o niekom povieme „je lajdák“, tak sme ho na základe pár skúseností vopchali do chlievika, z ktorého mu už potom neumožníme vyjsť. Nech urobí čokoľvek, budeme s ním jednať ako s lajdákom.

Veľmi často chlievikujeme sami seba. Miesto toho, aby sme si povedali „ja som taký hlúpy“, povedzme si „toto je ťažké na pochopenie, budem potrebovať názor niekoho iného“. Tieto slová sa držia faktov a neobsahujú hodnotenie. Takže nie „je nedochvíľny,“ ale „boli sme dohodnutí na dvanástu a prišiel o pol jednej“. Fakty. FAKTY. Žiadne interpretácie.

Ak máme tendenciu príliš rýchlo robiť závery, pomáha mi ešte jedna technika, ktorú som už minule spomínala: „alebo aj nie“. Ak ju začnete používať skutočne dôsledne, vylúpne vás z korzetu predpokladov naveky.

10. Personalizujeme

Personalizovanie je hlavný spúšťač sebaobviňovania. Sami seba vnímame ako dôvod pre nejakú negatívnu externú udalosť, aj keď sme v skutočnosti za ňu neboli zodpovední. Nádherný príklad je, keď sa cítime zodpovední za to, že sa iní cítia okolo nás dobre.

Vieme sa tomu vyhnúť tým, že si zopakujeme, čo všetko v našom živote máme skutočne pod kontrolou. Rozhodne nemáme kontrolu nad tým, čo si iní ľudia myslia a ako sa cítia a či sa dobre bavia. To bolo odjakživa tak a vždy to tak bude. Jediné, čo môžeme urobiť, je správať sa k sebe i druhým láskavo a tolerantne. Ak sa napriek tomu rozhodnú cítiť zle, stiahnime sa a buďme tu pre nich – ak nás o to požiadajú.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 856 total views,  3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.