Medzi veci, ktoré ľudia v práci obvykle nerobia, patrí rozprávanie o tom, ako nás práca nebaví, že si hľadáme novú prácu, že po víkendoch mulatujeme do zbláznenia, že sme istého vierovyznania, s kým máme pomer a podobne… Už sa tam neradí naše vyjadrovanie sa na adresu niekoho iného: jeho kompetentnosti, jeho schopností alebo jeho úmyslov.
Nerobme to! Na pracovisku budú vždy aj nejakí nekompetentní ľudia a väčšina zamestnancov pravdepodobne dobre vie, o koho ide. Ak nie je v našej moci pomôcť im zlepšiť sa alebo zbaviť sa ich, aký význam má vylievať si srdce nad tým, akí sú?
Keď o kolegovi rozširujeme, aký je neschopný, vyzerá to, akoby sme si chceli na jeho úkor prihrievať našu polievočku – a je tu šanca, že nás ostatní kolegovia budú vnímať nabudúce s istou dávkou nedôvery a podozrievavosti. Keď sme dnes roznosili v zuboch Fera, nabudúce to možno bude Mišo alebo Jožo a potom zas ja…
Ešte drastickejší faux-pas je, keď nad nekompetentnosťou podriadeného narieka jeho priamy nadriadený. Dáva tým vlastne veľmi zlý signál o svojich vlastných schopnostiach, kompetentnosti a úmysloch, pretože ako nadradený má rozhodne všetky potrebné nástroje na to, aby nebol nútení obklopovať sa nekompetentnými ľuďmi. Keď ich nepoužíva – nuž, asi z toho niečo má, že sú ľudia okolo neho nekompetentní…
Takže pozor: vyjadrovať sa na adresu (ne)kompetentnosti niekoho iného je signál o nás, nie o ňom. A rovnako, keď sa vyjadrujeme o úmysloch niekoho, koho sme sa na tie úmysly ani nespýtali. Hovoríme tým: „Pozrite, na čo zameriavam svoju pozornosť, čo automaticky predpokladám o iných preto, že ja na ich mieste by som to urobil/myslel si/cítil sa tak!“
1,237 total views, 2 views today
