Predstavte si, že idete na služobnú cestu. Veziete sa na letisko a predstavujete si, ako v lietadle vyberiete počítač a konečne urobíte všetky tie veci, na ktoré doteraz nebol čas… a nakoniec neurobíte vôbec nič a keď vystupujete, cítite sa vyčerpaní, ako keby ste to lietadlo niesli na vlastných pleciach.
Prečo nás let tak vyčerpal? Veď sme tam nič nerobili! Prečo nemôžeme byť odolnejší a dosiahnuť to, čo sme si stanovili?
Problémom nie je to, akí sme a aký nabitý program máme, ale to, ako definujeme „odolnosť“. Nesprávna definícia vedie totiž k prepracovanosti a vyhoreniu. Vychádzame z tvrdého, vojenského vnímania odolnosti: ako keď sa mariňák plazí bahnom alebo keď boxera zrazia na kolená a on sa postaví a ide bojovať ďalej. Iste, je to heroická predstava. Veríme, že čím dlhšie vydržíme vzdorovať príkoriam, o to silnejší a odolnejší sme – a preto budeme mať aj väčší úspech.
Výskumy však ukazujú pravý opak. Je priame spojenie medzi nedostatkom oddychu a vznikom zdravotných čo bezpečnostných problémov. A nedostatok oddychu, či už ide o spánok prerušovaný myšlienkami o problémoch alebo o stále kognitívne vybudenie z ustavičného kontrolovania mobilných telefónov, stojí podniky miliardy na klesajúcej produktivite.
Pozor: To, že prestaneme pracovať, ešte neznamená, že sme prešli do fázy oddychu. Veľmi často si pracovné problémy odnášame v hlave domov a nemôžeme zaspať, ako sa prevaľujeme a plánujeme si, čo urobíme zajtra, alebo pri jedle rozprávame o práci. Nedávne nórske výskumy ukazujú, že 7,8% Nórov už sú workoholici. Ako workoholika označujeme niekoho, kto sa duševne príliš zapodieva prácou, robí si starosti, je poháňaný nutkaním niečo robiť a venuje práci toľko času, že ostatné oblasti života prichádzajú skrátka.
Falošná predstava o tom, čo to značí, byť „odolný“, je do nás vovychovávaná už od dieťaťa. Rodičia obdivujú potomka, ktorý sa do tretej ráno zostane pred skúškou učiť. Ale dieťa ide do školy neoddýchnuté, skúšku urobí podpriemerne, možno cestou do školy vbehne pod auto, pretože napoly spí, horšie ovláda svoje emócie, začne byť škriepne, stráca priateľov a doma je náladové. To všetko je dopad vyčerpania a preťaženia a opak odolnosti.
Tieto prístupy pozorujeme od našich rodičov a keď vstúpime do pracovného života, rozvinieme ich naplno.
Arianna Huffingtonová píše v svojej knihe The Sleep Revolution (Revolúcia spánku): „Obetujeme spánok v mene produktivity, ale iróniou osudu je, že tento nedostatok spánku nezávisle od nadčasov v práci spôsobuje až 11 dní stratenej produktivity ročne na pracovníka, teda asi 2.280 dolárov.“
Podstata odolnosti spočíva v tom, že sa skutočne namáhame a vyšťavíme, potom urobíme prestávku a oddýchneme si, zotavíme sa a pokračujeme. Stojí za tým ľudská biológia. Homeostáza je potrebná na to, aby sa mozog mohol sústavne obnovovať a udržiaval organizmus v pocite pohody. Neurológ Brent Furl prišiel s koncepciou, že niektoré aktivity majú „homeostatickú hodnotu“, pretože pomáhajú dostať telo späť do stavu vyváženosti, čiže prispievajú k celkovému pocitu pohody. Ak sa následkom preťaženia dostaneme z rovnováhy, potrebujeme vynaložiť množstvo fyzických a mentálnych zdrojov na to, aby sme rovnováhu obnovili.
Ak priveľa času trávime naháňaním výkonnosti, budeme potrebovať rovnako viac času tráviť zotavením sa, inak riskujeme, že vyhoríme. Ak sme unavení, naša hladina energie klesá. Ak si povieme, že napriek tomu ešte potiahneme ďalej, musíme sa do výkonu nasilu vybičovať – a tým spotrebovávame energetické zásoby. Naše vyčerpanie sa tým len prehlbuje, až už náš rezervný tank bude prázdny a začneme spotrebovávať energiu určenú na prežitie miesto toho na prácu. Aby sme sa vrátili do stavu vyváženosti, nestačí si potom „zdriemnuť“. Čím dlhšie sa vysiľujeme, tým viac času potrebujeme na obnovu.
Takže ako sa zotaviť a vybudovať si odolnosť? Väčšina ľudí predpokladá, že keď prestanete robiť, odpovedať na e-maily alebo ťukať do počítača, váš mozog sa automaticky zregeneruje, takže o chvíľku budete môcť začať znova pracovať. To jednoducho nefunguje – oddych a zotavenie nie sú jedna a tá istá vec. „Prestať robiť“ nie je totožné so „zotaviť sa“.
Na zotavenie potrebujete adekvátne vnútorné a vonkajšie bloky času. K vnútorným patria častejšie krátke oddychové prestávky počas pracovného dňa ako neplánované prerušenia, presmerovanie pozornosti na niečo iné alebo robenie práce, ktorá zaťažuje inú časť tela (napr. ak sedíte celý de za počítačom, môžete si robiť v prestávkach poriadok v skriniach alebo premiestňovať veci v kancelárii). Vonkajšie bloky času tvoria aktivity, ktoré sa dejú mimo pracoviska – cez víkendy, cez sviatky. Nie je to ľahnúť si na gauč a nechať sa rozčuľovať politickými komentármi v televízii alebo špekulovaním o tom, čo všetko v domácnosti treba ešte porobiť, tak si mozog neoddýchne.
Odporúčajú sa iné činnosti: prechádzky v prírode (bez večného sledovania mobilu), behanie, plávanie, grilovanie, stretávanie sa s ľuďmi, ktorí s vašou prácou nemajú nič spoločné, športy, zmena prostredia. Všetko, čo vytvára pre unavený mozog priestor vypnúť sa a aspoň na chvíľku nemyslieť. Vnútorné preťaženie a vybudenie potrebuje mať šancu poklesnúť.
K autorom:
Shawn Achor je autor bestsellerov The Happiness Advantage a Before Happiness, kouč a vedie kurzy „Za 21 dní k pozitívnej zmene“.
Michelle Gielan spolupracuje na výskume psychiky človeka s Ariannou Huffingtonovou a je autorkou knihy Broadcasting Happiness.
3,100 total views, 2 views today
