Psychológovia Timothy Pychyl a Fuschia Siroisová zistili, že prokrastinovanie (nutkavé odsúvanie vecí na neskôr) nie je o vyhýbaní sa robote, ale o vyhýbaní sa negatívnym emóciám. Prokrastinujeme, keď nejaká úloha v nás vyvolá pocity obavy, zmätku alebo nudy.
Hoci prokrastinovanie zlepšuje naše momentálne pocity, iba čo presúva zlé pocity do budúcnosti, pretože sa k nim pridá ešte aj pocit viny a zlyhania (okamžite, len čo sa rozhodneme niečo “odsunúť”). Zistenie psychológov teraz ukazuje, že ak prokrastinujeme, nepotrebujeme “meniť svoju pracovnú morálku” ani “naučiť sa lepšie narábať s časom”, ako sa ochotne dopočujeme od nášho okolia. Miesto toho sa potrebujeme sústrediť na to, ako zaobchádzame so svojimi emóciami.
Ako príklad môže poslúžiť sci-fi humorista a spisovateľ Douglas Adams, autor The Hitchhiker’s Guide to the Galaxy. Urobil skúsenosť, že najlepšie myšlienky mu prichádzali vo vani, tak sa každý deň máčal vo vani, až kým nedošiel skutočne kvalitný nápad… a potom ho zabudol skôr, než sa obliekol a dostal k písaniu – a tak sa potreboval vrátiť späť do vane. Jeho obľúbené slová boli: “Milujem ten šušťavý zvuk, keď moje termíny letom svištia pomimo mňa.” 🙂
Aj spisovateľka Margaret Atwoodová mala problémy s prokrastináciou – podľa vlastných slov sa celé dopoludnie len starostila a odsúvala písanie na neskôr, až kým si okolo tretej popoludní nesadla a nezačala skutočne niečo robiť – ale napriek tomu termín odovzdania nikdy “nepresvišťal mimo nej”.
A to je podstata prokrastinácie – viete, že za ňu budete musieť zaplatiť daň, ale napriek tomu odsúvate. Viete, že vo vlastných očiach budete vyzerať ako lenivci a nezodpovední ľudia, ale aj tak radšej idete na YouTube pozerať mačacie videá – len aby ste nemuseli začať “tú nechutnú úlohu”.
A sme doma – pri slove “nechutný”. Nechutné je niečo, do čoho sa nám nechce.
Čo s tým?
Jedno z riešení by bolo ukončiť bolesť, ktorú si sami pôsobíme. Napríklad Douglas Adams trpel tým, čomu psychológovia hovoria neurotický perfekcionizmus. Odhadzoval stránku po stránke, len čo ich napísal. Sám sebe bol najväčším kritikom. Margaret Atwoodová túto neurózu ešte zdokonalila – odmietala dať slová na list papiera len preto, že sa jej príbeh zdal nezaujímavý! V takýchto prípadoch pomáha prestať sa spochybňovať. Prestať sa pýtať, čo by si o tom, čo práve robíte, pomyslel ten-či-onen. Takto to robia produktívni perfekcionisti: majú vysoko nastavenú latku, ale keď niekedy nemajú chuť pustiť sa do roboty, nezačnú sa za to kritizovať. Jednoducho si priznajú, že sú tiež len ľudia – a odsunú na neskôr bez výčitiek svedomia. Chvíľu robia niečo iné, než sa vrátia k svojej “nechutnej” úlohe. Práve začali vedome riadiť svoje emócie.
Iná možnosť je zamyslieť sa, kedy tú “nechutnú” úlohu urobíte. Existujú štúdie, ktoré dokladajú, že prokrastinátori bývajú zväčša “nočné sovy”. Pracovný deň obvykle začína oveľa skôr, než sa ich myseľ dostane do “prevádzkového” stavu – a ak ste len napoly prebudení, každá hlúpa a nezaujímavá úloha na vás pôsobí ako klinec v pneumatike. Ak tiež patríte k tomuto typu, potom je pre vás rozumnejšie presunúť “nechutné” úlohy na neskoršiu časť dňa, kedy máte maximum svojej energie. Je to víťazstvo na všetkých stranách: ak situáciu odsuniete na neskôr, lebo vtedy ste výkonnejší, neprokrastinujete, ale si aktívne riadite svoj čas a energiu. 🙂
A existuje aj tretia možnosť – porozmýšľať, s kým tú úlohu urobíte. Jedna zo štúdií napríklad ukazuje, že keď sa niekto posadil vedľa človeka s dvojnásobnou výkonnosťou, jeho vlastná výkonnosť stúpla o 10%. Niekedy vysokovýkonní ľudia dodávajú aj “nechutným” úlohám na príťažlivosti či zmysle; inokedy už len sedenie vedľa pilnej včeličky robí z prokrastinácie taký neúnosný zážitok, že sa do roboty pustíme aj my sami, len aby sme uľavili svojmu svedomiu.
Je jednoduché prokrastinovať, keď pracujete osamote alebo nemáte nikoho, kto netrpezlivo čaká na vaše výstupy. To nastáva vtedy, ak sú úlohy vnímané ako nejasné alebo neurgentné. Chirurgovia neodsúvajú operácie na neskôr len preto, že sa im do nich nechce… Vidia jasne ohrozenia, ktoré by ich odsúvanie mohlo zapríčiniť. Ten istý prístup pomôže aj u obvyklých prokrastinátorov: začnite vidieť osobu za vašou prácou a nezaslúžené negatívne dopady, ktoré vaše prokrastinovanie pre ňu bude mať. Douglas Adams napríklad začal svoju prokrastináciu a neschopnosť dodržať termín riešiť tak, že pred termínom odovzdania sa spolu s literárnym agentom nasťahovali do hotela a jeho literárny agent denne sedel pri ňom a dohliadal, že Douglas Adams odvedie svoje penzum práce. Douglas Adams mal po celý čas na očiach osobu, ktorá by bola najviac potrestaná jeho nedodržaním termínu, a tak tento termín “nepresvišťal letom” okolo neho.
Že to vnímal ako skutočný pokrok, o tom svedčí aj epitaf, čo si sám napísal: “Svoj záverečný termín nakoniec stihol.”
Zdroj: Procrastinate Much? Manage Your Emotions, Not Your Time
2,613 total views, 3 views today
