Pavúk v sieti

Mám priateľku, ktorá pracovala v obchodnej firme. Práca sa jej páčila, pochvaľovala si prostredie i ľudí – spočiatku. Potom, jedného dňa, sa prestala usmievať. Keď som sa pýtala, čo je vo veci, vybuchla: „Vieš, aké to je, robiť robotu, ku ktorej nemáš informácie? A pritom vieš, že šéf ti nepovedal všetko! Urobíš úlohu, on príde a povie niečo, čo vedel už dva dni a čo celú tvoju robotu postaví hneď na hlavu… Robí zo mňa somára a vyžíva sa v tom!“

V čase, keď mi to hovorila, som jej presne nerozumela – ešte som sa s takým človekom nestretla. Odvtedy som však zistila, že zamlčovanie informácií nie je nijako zriedkavé. A najhoršie je, keď to robí váš nadriadený.

Prečo však ľudia zamlčujú informácie? Ich postoj sa opiera o antické „divide et impera“, čiže rozdeľuj a panuj. Rimania tak postupovali v prípade, že nepriateľ bol príliš silný alebo početný. Inými slovami: keď sa cítili v nevýhode. A presne toto sa deje aj v hlave vedúceho. Je typom, ktorý potrebuje ostatných ovládať. Na to, aby človek „ovládal“ iných, musí im byť však aspoň v jednom ohľade „nadradený“ – buď je vynikajúci odborník a má široké vzdelanie, alebo vidí ďalej, alebo odhaľuje a využíva synergie, alebo vie ľudí okúzliť, alebo má toľko skúseností, že ho podriadení počúvajú s otvorenými ústami. Potom je prirodzený vodca. Ak však nemá ani jednu vlastnosť, ktorá by prevýšila jeho spolupracovníkov (alebo si to o sebe myslí), len jeden spôsob mu zaistí, že ostatní neprevýšia jeho – prístup k informáciám.

Takýto šéf považuje každú informáciu za strategickú. A stratégia sa predsa nezverejňuje. Čo, keby sa niekto iný dozvedel, čo máme za lubom Hráme predsa na nepriateľskú bránku! A tak sa pojem „nepriateľ“ presúva z trhu do vlastného podniku. Už nebojujeme proti konkurencii, ale proti inému oddeleniu, inému spolupracovníkovi, potenciálnej hrozbe pre naše výsadné postavenie…

Táto vlastnosť šéfa sa prenáša aj do atmosféry celého kolektívu. Potom prídu pracovníci zo školenia a miesto toho, aby informovali ostatných, čo dobré sa naučili, šuškajú si medzi sebou, ako by mohli nové poznatky využiť – a nakoniec to aj tak neurobia, pretože čo ak by niekto odpozoroval…?

Myslíte si, že preháňam? Kiežby to tak bolo! Ale hovorím o celkom konkrétnej firmičke a celkom konkrétnom „dvojmužnom“ referáte (šéf a organizačný pracovník), ktorý zabezpečuje okrem iného aj – vzdelávanie

Mimochodom, zatajovaním informácií nie sú postihnutí len šéfovia. V našej firme sme tiež mali pracovníčku, ktorá svoje vzdelanie považovala za „know-how“. Vytrvalo odmietala predstavu, že na svete sú stovky ľudí s tým istým vzdelaním, ktorí by ju dokázali nahradiť. Tým, ako nikomu nikdy neprezradila, čo všetko vlastne vie, vytvárala okolo seba nimbus výnimočnosti a dúfala, že jej to vynesie výsadné postavenie, právo ku všetkému vyjadrovať svoju mienku (veď je nezmerateľný odborník!) a nadpriemerný zárobok. Takýto človek vydrží len dovtedy, kým sa v jeho prostredí nezjaví niekto, kto naruší jeho status – lepšími schopnosťami, inými talentami, iným rebríčkom hodnôt.

Pozor – „iným rebríčkom hodnôt!“ V tom spočíva nebezpečenstvo našich „pavúkov v sieti“, ktorí sa poťahovaním za nitky informácií snažia ovládnuť svoje okolie. Neznesú vedľa seba ľudí s inými hodnotovými orientáciami. Ak on uznáva saká, kravaty a zlaté ihlice, každý človek v džínsoch sa považuje za „nepriateľa“. A proti nepriateľom sa bojuje. Je jedno, či majú iné prednosti – hodnotí sa len tá jedna, ktorá je pre nášho pavúka dôležitá.

Okolo takýchto ľudí nikdy nevyrastú talenty – leda ak talentovaní intrigáni a napoleóni. Títo ľudia sa nedokážu učiť – neprijímajú informácie, ktoré sa nehodia do ich obrazu sveta. Každá nová informácia by totiž mohla „nabúrať“ ich status a tým ohroziť celú ich existenciu.

Nuž, pokritizovali sme ich. Ale pravdou je, že s nimi musíme vychádzať – najmä ak sú na vedúcich postoch. A neslobodno zabúdať, že sú situácie, ktoré si pavúka priam vyžadujú. Napríklad lobbizmus. Hovorcovia. Útvary styku s verejnosťou. Krízový manažment.

Ako však vyjsť so šéfom, ak je pavúk? Skúste taktiku „niečo za niečo“. Príďte za ním s nejakou informáciou, ktorú „nemôžete poskytnúť nikomu inému a musí zostať tajomstvom“. Tým vzdáte hold jeho hlavnej cnosti – snovaniu nití, a on vás ľahšie prijme „za svojho“.

Podobný postup platí aj pre zamestnancov s pavúčou mentalitou. V oboch prípadoch si však treba dávať veľký pozor, k akej práci ich posadíte. Inak sa môže stať, že sa zopár šikovných a angažovaných ľudí zdvihne a odíde.

Ako tá moja priateľka v úvode článku.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 1,391 total views,  3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.