Od Silicon Valley až po Wall Street sa toleruje – a niekedy až oslavuje – arogancia úspešných lídrov. Ale čiara medzi sebavedomím a aroganciou je tenká a mať prehnanú mienku o sebe poškodzuje biznis.
Väčšina zamestnancov od špičkových pracovníkov a manažmentu očakáva vlastnosti ako iniciatívnosť, inteligenciu, dôveru a zapálenie za vec. Ale podľa Marka Newmana z HireVue, Inc. nič z toho nehrá rolu, ak chýba vlastnosť najpotrebnejšia – pokora. „Úspech by nemal znamenať, že vašu cestu lemujú telá znechutených a odpudených spolupracovníkov.“
Arogancia sa často považuje za sprievodný znak úspešnosti. Napríklad zosnulý Steve Jobs platil všeobecne za arogantného lídra – a podobne aj dravci z Wall Street alebo sivé eminencie v športe.
Podľa Michaela Johnsona, profesora na University of Washington, výskum čiastočne dokladá pozitívny dopad narcisistických osobností na kariéru. To, že ho však mnoho úspešných manažérov má, ešte neznamená, že je výhodný pre celkovú výkonnosť.
Johnsonova štúdia z roku 2012 ukazuje, že napriek úspechu arogantných manažérov lepšími lídrami sú pokorní jedinci, pretože podporujú učenie a rast, čím si k sebe pripútavajú podriadených, zlepšuje sa retencia a zvyšuje sa spokojnosť v práci i zamestnávateľská značka. A hoci niektoré odvetvia môžu považovať pokoru za slabosť, je to vlastnosť, ktorú by mali manažéri talentov vyhľadávať.
Čo je pokora?
Definície pokory sú rôzne, od skromnosti až po mäkkosť, ale Johnson ju redukuje na tri vlastnosti: schopnosť učiť sa od iných, poznanie vlastných silných a slabších stránok a úcta voči príspevku iných.
Aj v HireVue Marka Newmana je pokora jedným z ústredných princípov. „Zaslúž si dôveru – tituly sú nezaujímavé. Lídri načúvajú iným ľuďom, zvažujú a skúmajú odlišné názory a majú odvahu zmeniť svoje stanovisko, ak situácia ukazuje, že ju nesprávne odhadli,“ hovorí Newman.
Podporovanie pokory u lídrov funguje aj v prípade Googlu. Viceprezident pre HR Laszlo Bock nedávno povedal redakcii New York Times, že keď skúma kandidátov, jedna z prvých vlastností, čo hľadá, je pokora, kým odborná zdatnosť patrí k tým najmenej dôležitým. Okrem pokory očakáva od zamestnancov Google schopnosť učiť sa, aspoň zárodok líderských zručností a pocit zodpovednosti, vlastníctva problémov.
Hodnotiť pokoru vyššie ako odbornosť nie je až také absurdné, hovoria organizační psychológovia. Napríklad arogantní lídri zjavne nie sú až takí chytrí ako ich skromnejší kolegovia. Arogancia ako keby sa vylučovala s učenlivosťou a schopnosťou poznávať nové situácie a nové problémy. Arogantní ľudia majú navyše znížený pocit vlastnej hodnoty a aby to prekryli, tlačia na ostatných, aby doložili, že sú kompetentní.
Nakoľko ste arogantní?
Pretože sa pokora ťažko vyhodnocuje, vyvinuli v roku 2012 psychológovia nástroj WARS (Workplace Arrogance Scale). Obsahuje otázky typu „má váš nadriadený iné správanie pred podriadenými a iné pred manažérmi?“ a podobne.
WARS však nie je odpoveď na všetko. Je zameraný len jedným smerom, na jeden ukazovateľ. Vhodný je pre rozvojové opatrenia, ale nie na výbery alebo prepúšťanie. Pri hodnotení výkonnosti sa tiež nedá veľmi použiť, pretože v poslednom čase sa v populácii rozrástol narcizmus a narcisi sú iní ako arogantní ľudia – nepotrebujú ostatných „upratať“ pod seba, ale trpia prehnanou predstavou o vlastnej úžasnosti, ktorú ale nepotrebujú nikomu dokazovať.
Za vzostupom narcizmu stoja vo veľkej miere sociálne médiá a trend stále sa inscenovať a zásobovať svet rôznymi momentkami seba samých. Thomas Chamorro-Premuzic v svojej knihe Confidence: Overcoming low Self-Esteem, Insecurity, and Self-Doubt ukazuje na dramatický nárast narcizmu v mladej populácii. Kým v 50. rokoch sa len 12% študentov opisovalo slovami „som dôležitý“, v 80. rokoch sa tak už vnímalo 80% študentov. S toľkými narcismi v pracovnej sile sa skromným lídrom bude presadzovať len ťažko, najmä ak podniková kultúra je založená na moci, hierarchii a statuse. Kultúra totiž rozhoduje o tom, ktoré správanie bude odmeňované. Napríklad je rozdiel medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou: kým v USA sa narcizmus toleruje, pokiaľ má človek výsledky, vo Veľkej Británii sa uprednostňuje kultúra pokory a sebestačnosti. A sú aj vysoko industrializované oblasti, ako napr. Los Angeles v USA, kde sa narcizmus nielen toleruje, ale dokonca oslavuje. V Kórei a Číne je to presne naopak, tak sa preferuje pokora a sebarozvoj.
Štúdie taktiež ukazujú, že väčšina znechutených a pasívnych pracovníkov zo straty motivácie viní manažment. Preto pred podnikmi stojí úloha nájsť spôsob, ako lepšie držať pod kontrolou egomanov. Je priama súvislosť medzi tým, ako pracovníci hodnotia svoj manažment, a úspešnosťou podniku. Podniky, ktoré povyšujú na základe talentu, majú ďaleko lepšie výsledky ako ich konkurencia.
Arogancia potrebuje prostredie
Miesto lámania si hlavy nad podporou zaangažovanosti a motivácie pracovníkov by sa podniky mali zamerať na meranie vnútornej výpovede a nezáujmu u svojich ľudí a urobiť poriadky s tými, ktorí sú mimoriadne zdatní v demotivovaní ostatných. Ľudia, ktorí demotivujú iných, by sa nemali dostávať na riadiace pozície. Pre priemerného pracovníka je arogantný šéf veľmi ponižujúca skúsenosť.
Ak sa arogancia u riadiacich pracovníkov potvrdí, mali by sa podniky pozrieť na svoju kultúru a hľadať v nej to, čo arogantné správanie podporuje. To je oveľa ďalekosiahlejšie opatrenie ako zistiť, či niekto je alebo nie je arogantný ksicht, pretože to prestáva byť o tom, či niekto prijal arogantného človeka na miesto, kam nepatrí, ale že „tam vonku“ je niečo, čo plodí u ľudí arogantné správanie.
Väčšinou ryba smrdí od hlavy. Ak je v čele firmy arogantný človek, uchytí sa vo firme kultúra neúprimnosti, pretože ľudia sa boja povedať pravdu. Ak je v čele človek, ktorý nemá problém priznať si chybu, stáva sa kultúra automaticky transparentnejšou.
A napriek všetkému tomuto poznáme v biznise, kultúre, športe i politike arogantných a narcistických ľudí, ktorí dosiahli obrovský úspech. Jobsov úspech mnohých inšpiroval, jeho drsný komunikačný štýl zas mnohých zastrašil. A v športe len čo má niekto výborné výsledky, všetka arogancia sa mu odpúšťa, alebo sa od neho dokonca očakáva ako prejav jeho výnimočnosti. Lenže na to, aby sa ľudia snažili a zlepšovali, potrebujú mať aký-taký pocit kontroly nad tým, čo robia. Arogantní a narcistickí nadriadení zas radi majú vo všetkom svoje prsty a nikomu nedávajú voľnú ruku. Navyše neschopnosť pripustiť chybu vedie k tomu, že sa človek prestane učiť – a potom nepomôže ani talent či vysoké IQ.
Podľa Rity Pyrillis pre Talent Management Magazine
Checklist: Nakoľko ste arogantní?
Organizačný psychológ Stanley Silverman vyvinul hodnotiaci nástroj WARS, ktorý meria mieru arogancie. Dovoľuje ľuďom zaradiť kolegov na 5-stupňovej škále, kde 1=“silne nesúhlasím“ a 5=“silne súhlasím“.
Tu je 11 z 26 otázok WARSu:
- verí, že vie lepšie ako ktokoľvek iný v hocijakej situácii.
- Robí rozhodnutia, ktoré majú dopad na prácu iných, bez toho, aby si vypočul ich mienku.
- Neverbálnymi prejavmi ako fixovanie pohľadom dosahuje, že sa ľudia v jeho prítomnosti cítia nepríjemne.
- Kritizuje iných.
- Verejne zhadzuje alebo zosmiešňuje svojich podriadených.
- Vystupuje z pozície autority aj v prípadoch, kedy mu chýbajú potrebné informácie.
- Znevažuje názory iných na poradách a často z iných ľudí robí hlupákov alebo neschopných.
- Verejne zosmiešňuje návrhy iných.
- Inak sa správa smerom k podriadeným a smerom k nadriadeným a kolegom jeho úrovne.
- Má na iných nerealistické očakávania.
- Nepovažuje za potrebné vysvetľovať svoje rozhodnutia iným.
Aby ste získali svoje skóre, zrátajte si počet bodov a vydeľte ho počtom otázok. Tí, ktorí majú skóre nad 3, a tí, čo sa ohodnotili výraznejšie horšie ako ich kolegovia, potrebujú individuálny rozvojový plán. 🙂
5,167 total views, 3 views today
