Daniel Gilbert je profesor psychológie na Harvarde a autor knihy Stumbling on Happiness. Jeho výskumy šťastia a v tom aj spokojnosti pracovníkov môžu manažérom poslúžiť na to, aby vedeli lepšie motivovať svojich ľudí.
Gilbertove výskumy čiastočne potvrdzujú to, čo si vedci už dlho myslia: ľudia v dobrom vzťahu sú šťastnejší ako ľudia v neharmonickom vzťahu; zdraví sú šťastnejší ako chorí, ľudia so širokým sociálnym zázemím sú šťastnejší ako samotári, boháči sú šťastnejší ako chudáci.
Udalosti majú malý vplyv
Napriek tomu výskumy priniesli aj prekvapivé zistenia. Hoci láska, peniaze, priatelia či zdravie robia ľudí šťastnými, je prekvapivé, ako málo hocičo z toho zaváži. Nový dom či nová manželka nás urobia šťastnými – ale nie nadlho a nie veľmi. Ľudia sami od seba nevedia dosť dobre povedať, čo ich urobí šťastnými, ani ako dlho toto šťastie potrvá. Očakávajú, že priaznivé udalosti ich urobia šťastnejšími, než je vskutku pravda, a že negatívne udalosti ich urobia nešťastnejšími, než potom naozaj sú. Výskum ukazuje, že len veľmi málo zážitkov nás ovplyvňuje po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Keď sa prihodí niečo dobré, chvíľu sa z toho radujeme a potom vytriezvieme. Keď nám niečo ublíži, chvíľu plačeme a potom sa postavíme na nohy a pokračujeme.
Pocit šťastia si vyrábame sami
Jeden z dôvodov, prečo nás udalosti a zážitky tak málo ovplyvňujú, je skutočnosť, že si svoje šťastie „syntetizujeme“ – a sme v tom skutočne účinní. Vďaka tejto vlastnosti obvykle skončíme menej poničení, keď nás prikvačí kríza či trauma.
Napriek tomu nejde o „umelé šťastie“. Nylon je tiež reálny, hoci nie je prirodzený. Syntetické šťastie je absolútne reálne – je len produktom človeka. Je to to, čo začneme produkovať, keď nedostávame to, čo chceme, kým prirodzené šťastie zažívame vtedy, keď dostaneme to, čo chceme. Oboje má iný pôvod, ale z hľadiska výsledného pocitu sa neodlišujú. Jedno nie je zjavne lepšie ako to druhé.
Prirodzene, väčšina ľudí to tak nevníma. Väčšina ľudí si myslí, že syntetické šťastie nie je také „dobré“ ako to prirodzené – že ľudia, ktorí si vyrábajú syntetické šťastie, sami seba vodia za nos a nie sú skutočne šťastní.
Pozrime sa však na to, ako také „syntetické“ šťastie vzniká: keď prídeme o majetok alebo oslepneme, zistíme, že po tejto udalosti začína úplne nový typ života so svojimi dobrými i zlými črtami. Mnohé z tohto nového života bude pomerne dobré – a zaručene nájdeme aj pár vecí, ktoré budú oveľa lepšie ako to, čo sme mali dovtedy! Neklameme si, nenavrávame si, nevodíme sa za nos. Len objavujeme veci, ktoré sme nevedeli – ktoré sme nemohli vedieť, kým sme ten nový život nezačali zažívať…
Je šťastie želateľné?
Medzi ľuďmi panuje názor, že veľké nešťastie viedlo ľudí k veľkým dielam: Beethovena, van Gogha, Hemingwaya. Preto si myslia, že dobrý výkon vzniká pri istej miere nešťastia. To je však nezmysel typu „výnimka potvrdzuje pravidlo“. Iste, sú na svete aj ľudia, ktorí napriek nešťastiu vytvorili úchvatné diela, ale väčšina ľudí dosahuje vysokú výkonnosť z vnútorného stavu pohody. Šťastní ľudia sú tvorivejší a produktívnejší.
Manažéri často vravia, že spokojní ľudia nie sú tí najproduktívnejší pracovníci, a snažia sa držať ľudí okrajovo v nepohode alebo neistote. Žiadne údaje však nepodporujú názor, že pracovník musí byť trochu napätý, aby podával vysoký výkon. Spokojnosť totiž neznačí, že sedíme na mieste a civíme na stenu naproti. To ľudia robia, keď sa nudia – a ľudia nenávidia nudu. Najšťastnejší sú, keď majú nejaký podnet, nejakú výzvu, keď sa snažia dosiahnuť cieľ, ktorý je náročný, ale ešte stále realistický. Výzva a hrozba nie sú jedna a tá istá vec. Pri výzvach ľudia rozkvitajú, pri hrozbách sa rútia. Iste, dokážete z nich hrozbami vyraziť výsledky, ale nedokážete z nich hrozbami vyraziť osobné nasadenie a zaangažovanosť. Miesto toho, aby ste niekomu povedali „a túto prácu musíš urobiť do piatka, inak letíš“ by ste mali povedať niečo podobné: „Nie som si istý, že by to väčšina ľudí do piatku zvládla. Ale plne ti verím a myslím, že ty to dokážeš. Je to čosi, čo je nesmierne dôležité pre celý tím.“ Psychológovia, ktorí študujú už desaťročia odmeny a tresty, prišli k záveru, že odmeny fungujú lepšie.
Je ešte jedna vec, ktorá v ľuďoch vyvoláva spokojnosť – je to socializácia. Zo všetkých živočíšnych druhov je človek najsociálnejší – predčí v tom dokonca mravce.
Psychológ Ed Diener má zistenie, ktoré manažérom dokáže hodne pomôcť pri motivácii podriadených. Zistil, že za spokojnosť oveľa vyššou mierou zodpovedá frekvencia pozitívnych zážitkov ako intenzita pozitívnych zážitkov. Keď špekulujeme nad tým, čo by nás urobilo šťastnými, myslíme na tie veľké udalosti: výhra v nejakej súťaži, rande so známou osobnosťou, kúpa domu. Diener a jeho kolegovia však podložili, že to, do akej miery je váš zážitok dobrý a úžasný, ani zďaleka nepredčí to, koľko čo aj drobných pozitívnych zážitkov za deň máte. Niekto, kto má za deň viac drobných pozitívnych zážitkov, bude oveľa spokojnejší ako niekto, kto má len jeden úžasný dobrý zážitok za život. Takže obujte si pohodlné topánky, vybozkávajte partnera, ukradnite si od niekoho hranolček. Všetko sú to drobnosti, ale práve drobnosti rozhodujú o šťastí.
3,174 total views, 4 views today
