Prečo dobrí pracovníci robia zlé veci

Niekedy sa správami prevalí kauza neetického správania v organizácii a vtedy krútime hlavami – ako je možné, že toto si niekto dovolil? Ako je možné, že prostredie to videlo, alebo aspoň tušilo, a neurobili s tým nič?

Skutočnosť je však taká, že aj dobrí ľudia niekedy robia zlé veci – od nevinnej lži až po obrovskú defraudáciu či vyslovený podvod.

V strategy + business sa objavil nedávno rozhovor s Maryam Kouchakiovou, docentkou Kellogovej školy manažmentu Severozápadnej univerzity v USA, ktorá sa venuje výskumu etiky a neetického správania.

Podľa Kouchakiovej sme od prírody naprogramovaní tak, že sa niekedy správame spôsobom, ktorý by sme aj pred sebou len ťažko obhájili.

Súhra mnohých faktorov

Niekedy aj malé, nepodstatné veci môžu viesť k etickým prešľapom. Jedna z takýchto vecí je napríklad stres. Pracovníci sa často cítia vystresovaní a vyčerpaní. Možno sa musia naháňať za nerealistickými cieľmi. Možno na pracovisku panuje atmosféra konkurencie a tlaky na výkonnosť. Alebo sa organizácia transformuje a ich trápi neistota.

Za normálnych podmienok si ľudia racionálne zvážia pre a proti svojho konania. Pod stresom však reagujú skratovo. Prepnú sa do módu prežitia a ten sa vyznačuje starosťou len o seba, o svoju krátkodobú výhodu. Všetko ostatné – aj etika – vtedy ide stranou.

Ale aj iné veci ovplyvňujú ich náklonnosť zachovať sa neeticky. Napríklad výskumy ukázali, že stačí už len spomenúť si na situáciu, kedy sa človek cítil vystresovaný a vydesený, a hneď začne byť ochotnejší správať sa menej eticky. Manažéri potvrdzujú: čím vynervovanejší pracovník, tým silnejší sklon k etickým prešľapom má.

Je nesprávne myslieť si, že neeticky sa správajú len zlí ľudia. Každý má potenciál povzniesť sa nad nejakú zásadu. Ľudia dokonca aj cítia výčitky svedomia, keď porušujú pravidlá. Ale keď sú v tlaku a navyše, keď organizácia v minulosti prehliadala neetické správanie iným pracovníkom, začnú cítiť, že aj oni majú nárok porušiť pravidlá.

Takisto k tomu prispieva kultúra, v ktorej sa veci obhajujú, pretože ten druhý prestáva byť ľudskou bytosťou a stáva sa protivníkom. No a protivník už nie je človek, ale len prekážka. Pracovníci potom majú pocit, že ak si nájdu dostatočne schodné zdôvodnenie pre svoje správanie, a súčasne dokážu poukázať na chybovosť svojho protivníka, nemusia si robiť výčitky svedomia.

Zaujímavé je, že pri neetickom správaní sa prejavuje čosi ako „neetická amnézia“: spomienky na vlastné neetické správanie sú zahmlenejšie ako spomienky na všetky ostatné (neutrálne a pozitívne) správania. Neetický človek akoby nevedel presne povedať, ako sa situácia odvíjala. Predpokladá sa, že je to psychologická obrana, ktorá v základoch dobrého pracovníka chráni pred tým, aby prežíval vnútorný konflikt.

Kreativita – zdroj nečestnosti?

Prekvapivé je, že jedným z faktorov podporujúcich neetické správanie je kreativita. Kreativita je výsostne dôležitá pre učenlivosť organizácie a inovácie. Prináša však so sebou často auru výnimočnosti: podnik si natoľko cení kreatívneho jedinca, že mu dáva výsady, niektoré veci prehliada a robí z neho niečo mimoriadne. Takýto človek si po čase začína myslieť, že je niečo lepšie ako ostatní – a obdiv kolegov a pochvaly nadriadených ho v tom ešte upevňujú. No a keď si ľudia začnú myslieť, že sú niečo viac, začnú si aj myslieť, že bežné pravidlá pre nich neplatia. Začnú ich prehliadať a očakávajú, že sa to zaobíde bez potrestania.

Najlepším protiliekom je zo strany manažmentu jednoznačne definovať, ktoré pravidlá sú neporušiteľné – pre nikoho. Navyše ak podnik začne kreativitu propagovať ako niečo, čoho je schopný každý, a že sa cení výsledok kreativity, nie osoba, zníži sa tým pocit výnimočnosti u kreatívnych jedincov a nezačnú ulietať.

Keď pracovníka tlačia do neetického správania

Toto je ďalšia z „boľavých“ situácií – keď nadriadený pod pracovníka žiada, aby klamal, upravoval merania/výsledky alebo odškriepoval zistenia. Podriadený, ktorého do toho tlačia, si vytvorí pre pracovný svet „náhradnú identitu“, ktorá môže byť aj v priamom konflikte s tým, ako sa definuje ako súkromná osoba.

Lenže nátlak, aby sa niekto v práci zachoval neeticky, nielenže ovplyvní jeho morálku, ale aj zmysel jeho práce. A to je dôležité, pretože ak ľudia svoju prácu považujú za bezvýznamnú alebo nezmyselnú, prestanú sa o ňu zaujímať a prestanú na sebe pracovať – a budú robiť pravdepodobne chyby, ktoré začnú „zametať pod koberec“. Doma budú normálni, čestní ľudia, v robote budú hľadieť, ako by si čo najviac prilepšili v prospech súkromia.

Navyše pracovníci, ktorí stratili záujem o robotu, už sa ani neozvú, keď u iných vidia neetické správanie.

Čo s tým môže urobiť manažment? Potrebuje nastoliť kultúru, kde sa človek nebojí robiť chyby, kde sa môže prihlásiť k svojim zážitkom a skúsenostiam bez toho, aby bol zosmiešňovaný či zahriakovaný. Kde jeden nie je „lepší“ ako druhý a platí len jeden meter na všetkých – od riaditeľa až po upratovačku.

Kľúčom k všetkému je nevytvárať na pracovisku umelý stres nekritickým preberaním každej úlohy, ktorú si niekto „tam hore“ vymyslí, a jej prepúšťaním nadol na pracovníka. Manažéri potrebujú vytvoriť pre svoj tím ochranný dáždnik, ktorý bude náročný na výkonnosť, ale nebude podporovať nerealistické očakávania. A potrebujú vytvoriť pre ľudí prostredie, v ktorom môžu byť sami sebou, môžu byť tvoriví alebo rutinní a oboje je rovnako cenené, pretože v podniku treba jedno aj druhé.

Maryam Kouchaki je docentka Kellogovej školy manažmentu Severozápadnej univerzity v USA, a venuje sa štúdiu neetického správania s dôrazom na úlohu, ktorú pri ňom zohrávajú psychológia a ľudská povaha.

417 total views, 3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.