Na internete sa objavil pekný krátky článok od Michaela Schechtera, kde sa zamýšľa nad paralelami medzi tae kwon do a produktivitou ľudí.
Ako študent sa Schechter učil tae kwon do a pochvaľuje si, že mu bojové umenia dali hodne pre život. Nováčik sa musí spočiatku naučiť základom. Existuje množstvo úderov a kopov a on sa potrebuje naučiť každý jeden z nich – meno, formu i ako ho časom vylepšovať. Tieto základy sú stavebné bloky pre neskoršie, komplexné cvičenia.
Keď sa nováčik naučí základy, začne sa učiť „formy“ – série pohybov, kopov a úderov, ktoré potrebuje vedieť naspamäť a robiť ich znova a znova nemenným spôsobom. Všetci ich robia rovnako.
V pracovnom živote by to znamenalo, že ak máte produktívne píliť dosku, museli ste už v minulosti napíliť kopec dosiek, aby ste nemuseli špekulovať nad tým, akú pílku vezmete do ruky, do ktorej ruky ju vezmete, ako ju budete držať, pod akým uhlom budete píliť… Už samotné úvahy stoja čas. Potom sa cítite s pílkou v ruke neisto a dávate si extra pozor – a to vás spomaľuje. Možno urobíte chyby. Možno utrpí kvalita. Možno pokazíte pílku. Všetko toto negatívne ovplyvní vašu produktivitu i konečný výsledok. Prečo? Chýba vám zručnosť; chýba vám automatizmus.
Späť k tae kwon do: Keď sa študent naučil dostatočne základy, začína cvične zápasiť s inými študentmi. Ide o kontrolovaný súboj, ešte nie reálnu bitku, ale už nie sú pohyby protivníka predvídateľné. Môže kopnúť, môže udrieť, môže cúvnuť a my musíme na jeho akciu patrične zareagovať.
V oblasti produktivity to vyzerá tak, že píliť už vieme – napílili sme kopec dosiek, ten istý rez, tým istým nástrojom. Príde nová doska, automaticky berieme pílku, nerozmýšľame nad prácou a pílime. Ale… tentokrát je drevo iné. Má hrče. Inými slovami: vznikla nečakaná situácia. Čo s ňou? Potrebujeme odpíliť dosku a pílka nám nezaberá. Začíname improvizovať. Keby sme boli pílili rôzne dosky a rôznymi nástrojmi, mohli sme sa veľmi rýchlo rozhodnúť pre nejaký iný a použiť iný ťah. Na to slúžia „cvičné zápasy“ s problémom.
Produktivita nie je o tom, že automaticky robíme predpísané rutiny (formy). Pokiaľ sa naše prostredie mení a my naň potrebujeme reagovať, potrebujeme mať základy zvládnuté až do úplného automatizmu, aby sme už nemuseli špekulovať nad tým, ako sa daný nástroj používa, ale len nad tým, ako je najvhodnejšie ho použiť práve teraz. A potrebujeme poznať niekoľko „grífov“, aby sme vedeli vybrať pre danú situáciu ten najvhodnejší.
Toto býva častá bolesť tréningov. Iste, tréning je pre podnik drahý, pretože jednak treba platiť trénera a aj trénovaný nám chýba v práci, ale skracovať tréningy na „letmé odovzdanie informácií“ podniku nijak neprospieva. U účastníkov tréningu sa nevytvorí tá rutina, ktorú potrebujú, aby už nemuseli rozmýšľať o činnosti, ale ju robili automaticky. Keď si urobíte vodičský preukaz, tiež v prvých dňoch ľudia pred vami odskakujú na chodníky. Na to, aby ste vedeli riešiť neobvyklé, nové situácie, potrebujete mať prax. Ak tréning nenaučí dokonale „formu“ a nedá dostatočný priestor pre „cvičné zápasy“, tak potom prax vyzerá ako namáhavé rozpamätávanie sa, čo by bolo treba v podobnej situácii urobiť a ako sa to vlastne robilo…
Aby boli pracovníci skutočne produktívni, potrebujú nielen zručnosti („formy“), ale aj skúsenosti („cvičné zápasy“). Pokiaľ sa tréning obmedzí len na jedno, nemusí sa premietnuť do zvýšenia produktivity.
1,463 total views, 1 views today
