Rozhodovacie procesy v manažérstve

Rozhodovanie patrí k najvýznamnejším aktivitám, ktoré vykonávajú manažéri podnikov a organizácií. Rozhodovanie je prakticky každodennou činnosťou človeka. Rozhodujeme sa o riešení niekedy drobných nepodstatných, inokedy veľmi dôležitých problémoch.

Rozhodovanie sa uplatňuje v podstate vo všetkých manažérskych činnostiach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou manažérskej práce. Význam rozhodovania sa prejavuje predovšetkým v tom, že kvalita procesov, predovšetkým strategických rozhodovacích procesov prebieha na úrovni top manažmentu a zásadným spôsobom ovplyvňuje efektívnosť fungovania a budúcu prosperitu organizácie. V spoločnosti, ktorá je založená na trhových vzťahoch, na konkurenčnom boji je prirodzená snaha podávať čo najväčší výkon, byť úspešný, zvládať všetky situácie, prekonávať všetky prekážky a vyrovnať sa s nárokmi a s požiadavkami danej úlohy[1]. Nekvalitné rozhodovanie môže byť pritom jednou z významných príčin podnikateľského neúspechu.

  1. Charakteristika rozhodovacích procesov a rozhodnutí

Hľadisko informovanosti subjektu rozhodovania je jedno z najvýznamnejších v teórii, aj praxi. Informovanosť subjektov rozhodovania má vplyv na utváranie celého rozhodovacieho procesu, určuje spôsob rozhodovania. Rozhodovanie je proces, ktorý zahŕňa identifikovanie problému, analýzu problému, stanovenie možných alternatív riešenia, výber najvýhodnejšieho riešenia podľa stanovených kritérií. Základné charakteristiky rozhodovacieho procesu:

  • Rozhodovanie sa deje podľa určitých kritérií,
  • Výber riešenia je cieľavedomý, resp. zameriava sa na jeden alebo niekoľko cieľov,
  • Výber riešenia je vedomý, založený na myšlienkovom procese,
  • Existuje možnosť výberu, resp. niekoľko alternatív procesu.

Čoraz väčšia komplexnosť a zložitosť problémov rozhodovania a jeho rastúci význam zvýšili v praxi aj v teórii záujem o rozhodovacie procesy. Začala sa vytvárať a rozvíjať teória rozhodovania.

  • Teória rozhodovania sa zaoberá jednak opisom rozhodovacích situácií a spôsobu rozhodovania (deskriptívna teória rozhodovania) a jednak pravidlami, ako možno a treba rozhodovať v rôznych situáciách, aby rozhodnutie bolo racionálne (normatívna teória rozhodovania). Rozpracovaním metód a postupov rozhodovania sa vytvára pre rozhodovateľa vedecký základ na prijímanie a realizáciu rozhodnutí.
  • Subjektom každého rozhodovania ako myšlienkovo-psychologického aktu je človek. Prijímanie rozhodnutí v automaticky fungujúcich systémoch nemení v zásade toto všeobecné pravidlo, keďže programovanie činnosti počítačov a hodnotenie získaných výsledkov zostáva výsadou človeka.

Rozhodovanie je jedným z nevyhnutných momentov vôľového konania, ktoré je vo výbere cieľa činnosti a spôsobov jeho dosiahnutia. S pojmom rozhodnutia a rozhodovania sa spája rozličná obsahová šírka. Raz sa stotožňuje s riadením, inokedy sa chápe ako jeho časť, pričom aj v tomto prípade sa vykladá rôzne. Rozhodovanie môžeme definovať ako činnosť, ktorá určuje a analyzuje problém ako predmet riešenia, vypracúva možné varianty riešenia a podľa určitého kritéria vyberá najvýhodnejší spôsob riešenia problému. Rozhodovanie (rozhodovací proces) predstavuje časť, a nie celý proces riadenia, a zahŕňa prípravu a výber rozhodnutia.

  1. Štruktúra rozhodovacích procesov

Rozhodovací proces je možné vnútorne rozčleniť na jednotlivé postupné kroky resp. fázy. Ich členenie nevychádza z jednotných, rovnakých hľadísk, ale autori prezentujú rôzne hľadiská. Z porovnania spôsobov štrukturalizácie a vymedzenia fáz podľa jednotlivých autorov vyplýva, že sa používa rôzne podrobné členenie, rôzny počet, ako aj rôzne druhy fáz rozhodovania. Najčastejšie sa vyskytujúci počet fáz je od tri do osem, výnimkou však nie je ani desať až dvadsať fáz. Príčinou, prečo sa vyskytuje rozličný počet krokov rozhodovacieho procesu je rozdielnosť podmienok, za ktorých sa dané rozhodovacie procesy uskutočňujú. Rozdiely v štrukturalizácii vyplývajú aj zo zvoleného stupňa dezagregácie, resp. agregácie činností v rozhodovacom procese. Aj napriek rozdielom vyskytujúcim sa v členení rozhodovacieho procesu a vymedzení fáz rozhodovania, majú jednotlivé spôsoby členenia mnohé spoločné znaky.[2]

  1. Druhy rozhodovacích procesov

V organizáciách sa prijímajú rozličné rozhodnutia, ktoré sa v rôznych smeroch navzájom odlišujú[3]. Rozhodovanie a rozhodnutia možno klasifikovať podľa mnohých hľadísk. Neexistuje jednotný, všeobecne uznaný spôsob členenia, a preto sa stretávame s rôznou klasifikáciou a druhmi rozhodovacích procesov.

Dôležitými hľadiskami členenia rozhodovania a rozhodnutí, podľa ktorých môžeme vymedziť ich jednotlivé druhy (typy), sú:

  1. podmienky rozhodovania podľa informovanosti rozhodovacieho subjektu,
  2. postup (program) rozhodovania,
  3. závažnosť (význam a dosah) a zložitosť rozhodovacích problémov,
  4. subjekt rozhodovania,
  5. metódy používané pri rozhodovaní.

Za najdôležitejšie sa často pokladá rozlišovanie rozhodovacích procesov podľa podmienok rozhodovania z hľadiska informovanosti rozhodovacieho subjektu. Na rozhodovanie musíme mať informácie o troch základných skutočnostiach (prvkoch), ku ktorým patria:

  • alternatíva (stratégia), t.j. opisy možných volieb pri rozhodovaní;
  • stavy okolia, t.j. súbor navzájom sa vylučujúcich situácií (vonkajších vplyvov), ktoré môžu nastať a ovplyvňujú problém;
  • úžitkovosť, t.j. výsledky alternatív pri jednotlivých stavoch okolia vyjadrených hodnotou úžitkovosti.

Teda podľa miery informovanosti sa rozoznávajú trojaké podmienky rozhodovania (istota, neistota, resp. riziko a neurčitosť), podľa ktorých sa určujú tri základné spôsoby rozhodovania:

  1. rozhodovanie v podmienkach istoty,
  2. rozhodovanie v podmienkach neistoty (rizika),
  3. rozhodovanie v podmienkach neurčitosti.

Rozhodovanie za istoty je považované za rozhodovanie deterministické. Vychádza z koncepcií plnej informovanosti a racionálneho správania sa rozhodovateľa. Pri rozhodovaní za istoty musí rozhodovateľ poznať všetky faktory t.j. všetky alternatívy, ich dôsledky a stavy okolia. Úlohou rozhodovateľa je v tomto prípade voliť alternatívu s najvyššou hodnotou úžitkovosti. Pri rozhodovaní v podmienkach neistoty (rizika) pozná rozhodovateľ pri určitých stavoch okolia jednotlivé varianty a ich úžitkovosť. To, ktorý z týchto stavov skutočne nastane, však vie len odhadnúť s určitou pravdepodobnosťou. O rozhodovaní v podmienkach neurčitosti hovoríme vtedy, ak sú známe alternatívy a ich výsledky pri jednotlivých stavoch okolia. Nepoznáme však pravdepodobnosť výskytu možných stavov okolia. Značnú časť rozhodovacích procesov tvorí rozhodovanie v podmienkach neistoty.

Podľa postupu rozhodovania sa rozoznávajú:

  • programované rozhodovania a rozhodnutia,
  • neprogramované rozhodovania a rozhodnutia.

Programom sa obyčajne rozumie jednoznačne určený postup riešenia nejakej úlohy, ktorý treba dodržať, ak sa má dospieť k rozhodnutiu. Problémy rozhodovania, pre ktoré je známy program riešenia, vedú k určitému, zväčša jedinému rozhodnutiu. Také rozhodnutie sa nazýva programované rozhodnutie. Programy rozhodovania vznikajú buď nevdojak opakovaním alebo zámerne, organizovane v podobe rôznych predpisov, pravidiel. Čím viac sa rozhodnutia opakujú a čím sú rutinnejšie, tým ľahšie sa dá pre ne vypracovať program. Manažéri na nižších organizačných jednotkách vykonávajú najmä programované rozhodnutia. Sú to rozhodnutia, ktorých program bol vypracovaný, a ktoré sú rutinné a opakovateľné.

Neprogramovaným rozhodnutím sa rozumie riešenie nového rozhodovacieho problému, doteraz ešte neriešeného, jedinečného, ktorý nie je vyjadrený presným modelom postupu (nie je preňho hotový štandardný postup), a preto jeho splnenie vyžaduje veľkú tvorivú aktivitu. Rozhodnutie sa opiera o úsudok na základe skúseností, prehľadu a intuície rozhodovateľa. V súvislosti s týmto členením vzniká otázka vzájomného vzťahu medzi programovanými a neprogramovanými rozhodnutiami na jednej strane a algoritmizovateľnými a nealgoritmizovateľnými rozhodnutiami na druhej strane. Algoritmus je špecifickou formou programu. Rozdiel medzi nimi možno zjednodušene chápať tak, že algoritmus, či ho vykonáva človek alebo stroj, vždy vedie k rovnakému výsledku, čo o programe všeobecne neplatí.

Podľa závažnosti (významu) rozhodovacích procesov, čo sa prejavuje v dôsledkoch pre organizáciu ako celok, a času, ktorý predchádza rozhodnutiu a času realizácie rozhodnutia, môžeme členiť rozhodovanie a rozhodnutia na:

  1. strategické (koncepčné)- zameriava sa na stanovenie dlhodobých cieľov a postupov dosahovania týchto cieľov (vrcholový manažment podniku),
  2. taktické- orientuje sa na kratšie časové obdobia, má k dispozícii viac informácií, čím sa znižuje miera rizika a neurčitosti prijímaných rozhodnutí (rozhodnutia na nižších úrovniach vedenia),
  3. operatívne- bežné, každodenné, s krátkodobým dosahom, nepretržité rozhodovanie.

Podľa subjektu rozhodovania delíme rozhodovanie na:

  1. Individuálne – vyskytuje sa pri rýchlych rozhodnutiach, kedy rozhodovania nie je náročné a zložité, a je dôležitá individuálna zodpovednosť. Nevýhodou je subjektivizmus.
  2. Kolektívne – ide o rozhodovanie o závažných otázkach, pri ktorých je potrebné kolektívne posúdenie (napr. v akciovej spoločnosti). Výhodou tohto typu rozhodovania je predpoklad vyššej efektívnosti a nevýhodou je väčšia časová náročnosť.

Metódy rozhodovania

Manažéri využívajú celý rad techník a metód, štandardizovaných aj intuitívnych postupov. Rozhodovacie metódy a techniky môžeme členiť podľa rôznych kritérií, napr.:

empirické – založené na skúsenostiach, intuícii, emóciách

  1. empiricko-intuitívne – opierajú sa o intuíciu a skúsenosti subjektu manažmentu,
  2. empiricko-analytické – využívajú analýzu, ktorou sústreďujú, triedia a vyhodnocujú fakty o jave,
  3. expertné – založené na subjektívnych, ale kvalifikovaných odporúčaniach expertov.

heuristické – využívajú prednosti empirických a matematicko-štatistických metód; založené sú na zdravom rozume a logike

  1. delfská metóda,
  2. brainstorming,
  3. rozhodovacie tabuľky a rozhodovacie stromy,
  4. rozhodovacia analýza – univerzálna, založená na odborných znalostiach a logickom myslení subjektu,
  5. rozhodovacia matica – základom je kopec informácií a ich kvalita.

exaktné – založené na vedeckej analýze; pri riešení rozhodovacích situácií, ktoré sa opakujú a vzťahy medzi prvkami sú vyjadrené kvantitatívne

  1. metódy matematickej štatistiky – korelačná a regresná analýza, analýza čas. radov, teória pravdepodobnosti,
  2. metódy matematickej analýzy – diferenciálny a maticový počet, extrapolácia,
  3. metódy operačnej analýzy – matematické programovanie, grafické a sieťové analytické metódy, teória hier, teória hromadnej obsluhy, teória zásob a teória obnovy.

Metódy rozhodovania sú nástrojmi poznania a riešenia problémov. Sumarizujú osobitné pravidlá, ktorými sa treba riadiť pri poznávaní a riešení problémov, aby sa získali požadované výsledky. Pomáhajú subjektu rozhodovania prijať čo najlepšie rozhodnutie. Tie najjednoduchšie metódy sa opierajú o osobné skúsenosti a tie najzložitejšie sú založené na vedeckých poznatkoch. Voľba metódy závisí od charakteru rozhodovacieho procesu (problému), od charakteru situácie a najmä od cieľov, od hlavného smerovania organizácie, od dostupnosti a kvality informácií a ďalších faktorov. Postup výberu vhodnej metódy rozhodovania je nasledovný:

  1. Analýza problémovej situácie, ktorá vyžaduje rozhodovanie,
  2. Identifikácia rozhodovacieho problému,
  3. Identifikácia charakteristík rozhodovacieho problému. Ide o stanovenie typu problému (zložitý, jednoduchý, dobre, zle štruktúrovaný, algoritmizovateľný atď.),
  4. Zistenie skutočnej potreby aplikácie niektorej z rozhodovacích metód. Vychádza sa z analýzy existujúceho stavu a zistenia, či doterajší spôsob rozhodovania vyhovuje,
  5. V prípade, že spôsob, akým sa rozhodovalo nie je vyhovujúci je potrebné nájsť vhodnú metódu rozhodovania prípadne kombináciu viacerých metód. Hľadanie v prvom kroku je možné orientovať na zistenie, či sa v podobných situáciách už neuplatňuje niektorá z metód rozhodovania, s ktorou existujú skúsenosti. Je vhodné posúdiť, či nie je možné túto metódu aplikovať,
  6. Detailné oboznámenie sa s vybranou metódou resp. metódami. Rozhodnutie o aplikácii tejto metódy môže znamenať potrebu zabezpečenia zaškolenia prípadne odborného vedenia a vytvorenie technických podmienok,
  7. Aplikácia metódy rozhodovania. Pri aplikácii sa postupuje podľa postupu odporučeného pre príslušnú metódu,
  8. Po získaní výsledkov je potrebné tieto interpretovať a získané skúseností použiť pri prípadnej korekcii metódy (napr. zmena kritérií, váh a pod.). Na tomto základe je možné vytvoriť funkčný metodický postup a organizačné zabezpečenie, ktoré umožní opakovanú aplikáciu metódy (metód) rozhodovania [5].

Záver

V manažérskej praxi úspešnosť manažmentu závisí vo veľkej miere od kvality rozhodovacieho procesu, v podstate každý riadiaci pracovník v podniku (bez ohľadu na funkciu) a nielen v podniku uskutočňuje dôležité rozhodnutia alebo sa zúčastňuje na zložitejších rozhodovaniach. Od jeho výsledkov sa odvíja efektivita tímu, organizácie, firmy. Kvalitu, rýchlosť a efektivitu rozhodovacieho procesu môžeme zvyšovať cieleným učením sa resp. trénovaním. Efektívny manažér by sa mal vyvarovať chýb ovplyvňujúcich rozhodovací proces a pracovný tím, efektívne a rýchlejšie rozhodovať, vytvoriť pragmatické a realizovateľné riešenia.

Autor: Ing. Marek Šolc, PhD., Technická univerzita v Košiciach

Literatúra

  1. Balážiková, M.: Vplyv stresu na výkonosť zamestnancov, 2009. – 3.p, http://www.bozpinfo.cz.
  2. bskupina.googlepages.com/MM02-Rozhodovanie_a_rozhodovacie_pro.doc
  3. Markulik, Š., Sinay, J., Zajac, J.: Systém manažérstva kvality ako súčasť riadiacich činností vo verejnej vysokej škole, Academia. – ISSN 1335-5864. – Roč. 20, č. 4 (2009), s. 3-12.
  4. Hrubec, J., a kol.: Integrovaný manažérsky systém, 1. vyd. – Nitra : SPU, 2009. – 543 s. – ISBN 978-80-552-0231-0.
  5. Senderská, K.: Aplikácia metód rozhodovania v projektovo orientovanom vyučovaní, Transfer inovácií, 3/2001, str. 9-14. Dostupné na internete:  www.sjf.tuke.sk/transferinovacii/pages/archiv/transfer/…/9-14.pdf.
  6. Mateides, A., a kol.: Manažérstvo kvality, Vydavateľstvo EPOS Bratislava, 2006, 751. s. – ISBN 80-8057-656-4.
  7. Teplická, K.: Cost management – nástroj efektívneho rozhodovania, Manažment v teórii a praxi. – ISSN 1336-7137. – Roč. 5, č. 1-2 (2009), s. 12-20.
  8. STN EN ISO 9001:2009 Systémy manažérstva kvality. Požiadavky (ISO 9001:2008).
  9. Váňa, J.: Kvalita práce manažéra, Bratislava, APZ, 2007.
  10. Nôllke, M.: Rozhodování. Jak činit správná a rychlá rozhodnutí. Praha: Grada, 2003.
  11. Projektový management pro praxi, Stephan Barker, Rob Cole, Grada publishing, 2009.

 2,199 total views,  3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.