Často spomínam na svojich deväť rokov strávených v obuvníckom priemysle. Až hodne neskôr som si uvedomil aké to bolo pre šťastie začínať v prostredí, ktoré aj po tridsiatich rokoch stále dýchalo Baťovým duchom. Tam som sa nielen naučil čo sú cenové, operatívne a výsledné kalkulácie, dozvedel sa plánovaní a pochopil prečo je pre firmu (v tom čase „podnik“) dôležité.
Učil som sa, ako viesť ľudí, motivovať ich (vtedy „zainteresovať“) na výsledkoch a aj riešiť konflikty. A tých som mal dosť. Ako absolventa technického smeru ma nikto neučil nielen o ekonomike ale nedostal som ani žiadne základy riadenia ľudí, komunikácie a podobne. Proste, nemal som tušenie o tom, čo dnes dávame do kategórie tvz. mäkkých zručností. Tak som sa učil systémom pokus – omyl – zmena.
Pamätám si na jeden z mojich prvých veľkých konfliktov, kedy jeden z „baťovcov“ povedal – „Čo nás tu poučujete, veď vám ešte tečie materské mlieko po brade“. Bol hodne starší a neskôr, keď sme sa zblížili, som spoznal, že aj múdry. Veľa som sa od neho naučil. Bolo to vtedy pre mňa tak ostré, že ma to prinútilo zamyslieť sa a hľadať príčinu. Mal som pocit, že robím pre nich, čo môžem, a namiesto vďaky takéto hodnotenie… Rozhodol som sa viacej za nimi chodiť „po rozumy“, rozprávať sa o možných zmenách a pýtať sa ako by som im mohol pomôcť. A vzťah sa veľmi rýchlo zmenil. Neskôr už aj oni prišli za mnou, keď chceli mať rýchlo ekonomické analýzy. Proste náš vzťah sa zmenil v môj prospech a z toho, čo som získal, čerpám dodnes.
Vtedy som si asi prvýkrát uvedomil, že je dôležité vedieť, čo a ako robiť, ale rovnako dôležité je aj niektoré veci nerobiť. Vidím to aj dnes, keď koučujem mladých, vzdelaných a múdrych šéfov. Veľa vedia o technických veciach, majú veľmi dobré výsledky ako experti, ale ak z nich „urobia“ vedúcich, tak riešia jeden konflikt za druhým.
Čo teda pri vedení ľudí nerobiť, aby sme do práce chodili radi a vaše úsilie bolo ocenené nielen nadriadeným, ale aj vašimi kolegami? Aby ste svoje úsilie systematicky neničili nejakým nevedomým správaním?
Z môjho prvého konfliktu vyplynulo pre mňa – snaž sa nepoučovať.
Z našej silnejšej slovenskej emocionálnosti vyplýva veľa pozitívnych vecí podporujúcich úspech v práci. Vieme sa nadchnúť, podporujeme dobré vzťahy s kolegami, chceme vedieť o nich viacej aj mimopracovne, mnohí hráme s kolegami futbal či chodíme s nimi na pivo, máme radi smiech pri práci. Pri našej „náture“ však veľmi často v diskusiách prevládnu emócie a rôznosť názorov vyústi do hádky, kto má „pravdu“. Ťažko chápeme, že „právd“ môže byť viacej… A čo je horšie, rôznosť odborných názorov potom zhorší osobné vzťahy. Je to samozrejmé, ak používame „argumenty“ typu „ako ťa taká hlúposť môže napadnúť“ a zvýšime hlas.
Neskáčte do reči, nechajte kolegu dohovoriť. Viem, že to nie je jednoduché, ak máme pocit, že pre úspech v projekte robíme viac, ako sa od nás očakáva. Ja som však pri veľkom množstve konfliktov v svojom živote stretol len dvoch ľudí, kde konflikt stál na zlom úmysle. Všetky ostatné boli preto, že niekto mal iný pohľad na vec, pre neho bola najlepšou iná alternatíva ako moja. A mal na to svoje logické dôvody.
Ak ste šéf, využite svoju autoritu a nedovoľte, aby sa vaši kolegovia na poradách osobne napádali a hádali sa. Majte za cieľ udržať diskusiu vo vecnej rovine. Učte sa rešpektovať iný pohľad, názor alebo prístup. A neviďte za iným názorom hneď zlý úmysel. Ak sa niečo niekoho týka, neignorujte ho, keď má iný názor, snažte sa počúvať, aké sú jeho dôvody, a vysvetľujte. Klaďte si otázku „čo by si ty robil na jeho mieste?“. Ak to isté, tak nájdite dôvody a argumenty, akými by vás niekto iný presvedčil o vašom pohľade. Stephen Covey tomu hovoril: „najskôr sa snaž pochopiť a potom byť pochopený“. A takýmto prístupom vo väčšine prípadov posuniete veci smerom, ktorým potrebujete ísť. Moja rada je: nezhadzujte kolegov za iný názor, aj keď sa vám zdá nepochopiteľný a nenechajte sa ovládať svojimi negatívnymi emóciami.
Ďalšia moja skúsenosť ma naučila, čo môžem a čo nie. Stalo sa mi to v prvých rokoch môjho šéfovania. Zo školy som si priniesol tykanie a keďže sme boli mladý kolektív, tak som si potykal s každým v mojom tíme. Tak to bolo aj s kolegyňou, ktorú som žiadal, aby mimo pracovnej doby napravila svoj omyl. Odmietla s argumentom, že keby si so mnou netykala, tak to urobí. Nenapadlo mi nič iné, len jej obratom povedať, že odteraz si s ňou vykám… Samozrejme, že potom prácu urobila, a odvtedy sme si vykali. Ja som si uvedomil, že dobré neformálne vzťahy so šéfom môžu byť zneužívané. A odvtedy som si na to dával pozor. Nerobil som žiadne rozdiely medzi kolegami s ktorými som si osobne rozumel, a ostatnými, s ktorými som nemal spoločné mimopracovné záujmy. Moja ďalšia rada je – nemajte favoritov, nepreferujte ani kamarátov a ani rodinu.
Mohol by som pokračovať v ďalších. Ak by ste sa spýtali kolegov, čo ich najviac „vytáča“, tak vám určite dajú zopár námetov na to, s čím by ste mohli prestať. Takéto rozhodnutie je určite lacnejšie aj pre vás a aj pre firmu. Som si však istý, že to dokážu len tí, ktorí majú značnú dávku odvahy a chcú rásť.
Ilustračné foto z tlačenej verzie Manažéra.
784 total views, 1 views today
