Umenie vyťažiť aj z neúspechu

Neúspech je v poslednom čase častým javom. Prepustenie z práce, konkurzy, zabrzdenie kariérneho postupu, zamietnutie kreditu, miesto pevného pracovného miesta len miesto „na dobu určitú“… V dnešnom svete patria prehry ku každodenným javom – ale v našom vnímaní nie.

Keď vám Anne Koarková podá svoju vizitku, môžete si prečítať: „Anne Koark, zbankrotovaná“. Veľmi podobnú situáciu si pamätám zo začiatku 90. rokov, keď nám nezamestnaná v kurze dala vizitku a na nej stálo: „Lýdia Mrkvičková, nezamestnaná“. V tom čase sme to brali ako dobrý humor, pretože to doba umožňovala – vedelo sa, že mnoho ľudí končí na úradoch práce nie vlastným previnením, ale že doba je jednoducho taká a staré socialistické podniky postupne padajú a prepúšťajú všetkých svojich zamestnancov, aj tých dobrých.

Keby to niekto urobil dnes, budete naňho čudne pozerať. Aj Anne Koarková, ktorá je dnes úspešnou autorkou a poradkyňou, o tom vie svoje. Samoživiteľka s dvoma deťmi viedla firmu, ktorá robila poradenské činnosti pre britské firmy, zakladajúce svoje pobočky v Nemecku. Keď jej podnikanie stroskotalo, prišla o všetko: o firmu, o dom, o auto, o zabezpečenie na dôchodku… a navyše sa stala „vyhostencom“, pretože v Európe sa s témou neúspechu zaobchádza veľmi tvrdo. „Nikdy som si nemyslela, že také stroskotanie znamená totálny spoločenský koniec,“ spomína Anne Koarková dnes. „Moje kontá boli zablokované. Štyri mesiace som bola celkom bez peňazí. A kade som sa pohla, útrpné pohľady a šepot ‘och, ona stroskotala‘…“

Väčšia časť Európy nevie dobre narábať s témou neúspechu, podnikateľského stroskotania. V Británii sa k tomu pristupuje skôr tak, že čo nevyšlo dnes, vyjde zajtra. V Nemecku, Rakúsku, ale aj na Slovensku sa jednoducho nestroskotáva. To sa nerobí. A preto väčšina postihnutých o svojich problémoch mlčí a cíti sa vyčlenená zo zvyšku spoločnosti. To všetko preto, že za normálny stav sa považuje úspech.

Neúspech ako osobné zlyhanie

Aj keď dnes v médiách čoraz častejšie počuť o neúspechoch, v ľudskom vnímaní sa náš postoj voči neúspechu ešte stále nezmenil. Ešte stále je tu mýtus, že stačí sa snažiť a úspech sa dostaví. A tak, keď sa nedostaví, nie je to vec situácie, ale toho, že človek „je babrák“ alebo „nemá na to“. Toto všetko sú negatívne ohodnotenia, s ktorými sa podnikateľský (ale aj iný) neúspech stále ešte spája.

Skutočnosť je však taká, že dnes už stroskotaniu nedokáže zabrániť ani kvalifikácia, osobné nasadenie a dobrá povaha. Aj keď urobíte všetko správne, nie ste obrnení voči neúspechom: stratíte prácu, lebo vaša firma sa dostane do problémov, mladí, vysoko kvalifikovaní ľudia majú problém nájsť si prácu. A napriek tomu žijeme v spoločnosti, ktorá uznáva len úspechy. Taký neúspech prijímame obvykle ako osobnú urážku, o ktorej neradi hovoríme.

Pritom práve pri neúspechu by sme potrebovali ventilovať svoju frustráciu a strach. Stroskotanie v podnikaní je ako taká „malá smrť“ uprostred života. Má v sebe niečo definitívne. Celá predstava o živote je rozbitá, cieľ nemožno dosiahnuť, sebavedomie trpí a človek je konfrontovaný s pocitom bezmocnosti, pretože situáciu nijak nedokáže zvrátiť.

Psychoterapeuti hovoria, že proces spracovávania neúspechu v práci/podnikaní prebieha podobne ako smutná udalosť v rodine. Keď pominie prvý šok, nastáva obdobie smútku. Toto obdobie je veľmi dôležité. Počas neho dochádza k zmierovaniu sa s novou situáciou. Človek uzatvára minulosť a znova sa stavia na nohy. Anne Koarková to pozná z vlastnej skúsenosti: najprv prišlo ochromenie, ale na to nebol čas. Bolo treba vybavovať, zachraňovať, čo sa dá. Napriek tomu bolo treba pocit prehry spracovať. Tak to urobila tak, že si vyhradila niektoré dni na „smútenie“. V tieto dni si dovolila poplakať a postupne zo seba emocionalitu celej situácie zhadzovať. Večer si potom zapálila sviečku a celý „smútočný rituál“ uzavrela, aby mohol prísť nový deň…

Otrasená sebahodnota

Veľkým problémom pri osobnom i pracovnom neúspechu je to, že ak vnímame prehry ako niečo negatívne, každá z nich – aj tá najmenšia – otrasie naším pocitom sebahodnoty. Dôležité je uvedomiť si, že my nie sme naša firma, naše zamestnanie, náš vytúžený projekt, naše bankové konto… Anne Koarková: „Stroskotanie mi môže vziať všetko okrem mňa samej. Môj bojovný duch, moja česť, moja ochota a schopnosť vysokého nasadenia, môj humor a moja spoľahlivosť mi zostali aj naďalej.“ Je dôležité si uvedomiť, že naša ľudská hodnota sa neúspechom neznižuje. V tomto období sú mimoriadne dôležití priatelia, pretože tí celkom presne rozlišujú medzi človekom a vecou, ktorá nevyšla.

Keď sme už prekonali fázu smútenia za nenaplnenými predstavami, je načase vyhrabať sa z pocitu, že sme stratili na hodnote. Na to sa dobre hodí technika katastrofizovania: človek si vykresľuje, čo všetko zlé sa môže prihodiť, a nenechá tento myšlienkový proces zastať, ale ho dovedie až ad absurdum, stráca obvykle strach z toho, čo je pred ním. Tým, že bezuzdne katastrofy preženieme, zistíme v istom bode, že nás nedokážu odpísať. To nás skľudní a posunie do pozície, kedy začneme na veci nahliadať realisticky.

Najdôležitejšie pri spracovaní šoku z neúspechu je odpustiť sami sebe, že sme stroskotali. Musíme mať sami so sebou súcit, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Čo sa stalo, to sa stalo – nepoďme hľadať vinníka. Poďme sa skôr na veci pozerať ako na lekciu, z ktorej sa vieme poučiť do budúcnosti!

Vedieť, kedy prestať

Odborníci rozlišujú medzi dobrým a zlým zlyhaním.

Dobré zlyhanie je vtedy, keď si svoju prehru uvedomíme a vedome ju prijmeme ako začiatok niečoho nového, iného. Poučíme sa z chýb, ktoré sme možno urobili, a hľadáme si iný cieľ. Sme otvorení pre nové možnosti a bohatší o nejaké poznatky.

Ochotu hľadať si nový cieľ považujú za podstatnú aj americkí psychológovia Charles S. Carver a Michael F. Scheier. Ich výskumy ukázali, že je to dôležitá silná stránka, ktorá nám umožní prežiť príkoria. Dôležité však je vedieť, kedy sa treba prestať upínať na to, čo práve skončilo. Mnohí ľudia sa však podľa psychológov zubami-nechtami držia svojho pôvodného cieľa – a to aj vtedy, keď už je jasne vidno, že to neskončí dobre. Títo ľudia síce vidia neúspech, ale nechcú si ho pripustiť. A tak s mentalitou „zatvor-oči-a-do-toho“ aj naďalej investujú do veci, ktorá je vopred prehratá. Tak sa oberajú o možnosť pustiť sa novým smerom skôr, než prehra na obzore citeľne poničí ich sebavedomie.

Zlé zlyhanie teda nastáva vtedy, že nevyhnutnú prehru nevezmeme konštruktívne, nevytýčime si nový cieľ a nepohneme sa ďalej, ale sa stále a znova pokúšame zvrátiť už prehratú bitku. Takto sa pripravujeme o možnosť poučiť sa z prehry a začať niečo produktívnejšie. S touto mentalitou sa stretávame často ani nie tak v práci, ako v medziľudských vzťahoch…

Nespúšťať možnosť prehry zo zreteľa

Tak, ako rozlišujeme medzi dobrým a zlým zlyhaním, tak rozlišujeme aj medzi dobrým a zlým úspechom. Zlý úspech je taký, na ktorý reagujeme samoľúbosťou, krátkodobosťou v myslení, obmedzeným myslením a hurá-optimizmom. Ak je úspech založený na týchto reakciách, je len otázka času, kedy sa zvrhne na neúspech.

Preto neslobodno nikdy spúšťať zo zreteľa, že čokoľvek podnikáme, môže skončiť neúspechom. Dobrý úspech nestavia len na kreativite, kompetentnosti a silnej vôli. Treba do plánov zahrnúť aj možnosť stroskotania a zohľadniť ju pri všetkom, čo robíme. Takto vieme predchádzať problémom a vieme vec ukončiť skôr, než nás strhne ku dnu.

Ako sa naučiť dobre stroskotať?

Reinhold Messner
a neúspech:

„Človek sa učí formou pokus-omyl.“

Reinhold Messner je extrémny horolezec a dobrodruh. Bol prvým človekom, ktorý zdolal Mount Everest bez kyslíkovej fľaše, a zdolal aj všetkých 14 osemtisícoviek. Svoje neúspešné expedície si cení viac než tie úspešné.

Ako extrémny horolezec sa pohybujem sústavne na hranici medzi možným a nemožným. Ak sa tam chcem udržať a niekam dostať, musím brať do úvahy aj neúspech a stroskotanie. Pretože než vyrazím, neviem dopredu odhadnúť, či sa mi môj plán podarí alebo nie.

Neúspechmi sa učím viac ako úspechmi. Keď som mal úspech, spravidla neviem nakoniec, vďaka čomu. A už to ani nehrá rolu. Čo zostane, je len pocit úspechu: proces učenia neprebieha. Ale keď moje podujatie stroskotá, viem, že som niečo musel urobiť zle. Rozoberám si expedíciu, aby som tento bod objavil. Potom pri druhom pokuse sa mu viem vyhnúť – čo však neznamená, že expedícia bude úspešná. Možno znova stroskotá. Vtedy musím znova hľadať chybu a opraviť ju. A takto – postupne rozoberajúc moje neúspešné expedície a korigujúc logistiku – môžem na konci dosiahnuť úspech.

Človek sa v podstate učí len cez pokusy a omyly. Keď nič neskúša, nemôže síce urobiť chyby, ale nakoniec sa ani nič nenaučí a nedosiahne úspech.

Naučil som sa stroskotanie brať ako súčasť procesu zbierania skúseností. V začiatkoch kariéry som dosť trpel neúspechmi. Myslel som, že sú to znamenia, že niektoré veci nemám robiť. Ale časom mi došlo, že bez stroskotaní nie je možný nijaký vývoj. Potom som začal brať stroskotanie ako súčasť procesu učenia sa a dnes, keď sa pozerám za seba, sú mi neúspešné expedície milšie než tie úspešné. Vytvárajú totiž základ pre oveľa väčšie úspechy. Keby som nikdy nebol stroskotal, už by som nežil.

Toto je takmer neriešiteľná otázka, pretože neúspech je takmer vždy proces a vedie k nemu mnoho krokov. Nie je jednoduché rozpoznať okamih, kedy si treba povedať „dosť!“. Okrem toho, úspech a neúspech sú úzko prepojené. Už sme hovorili, že kto plánuje úspech, mal by do plánov zakalkulovať aj možnosť neúspechu. A každý neúspech v sebe nesie aj zárodok budúceho úspechu – ak sa z neho poučíme. Ľudia, ktorí sa za každú cenu chcú vyhnúť prehre, upadajú často do pasivity, depresie a hanby, ako dokladajú výskumy Carvera a Scheiera.

Okrem toho obvykle nedokážeme prehry odvrátiť. Stroskotanie nemožno riadiť, to sa nám proste stane. Možno sa však naučiť rozoberať situáciu a rozširovať svoje poznanie. Václav Klaus to kedysi pekne povedal – podľa neho stroskotanie nie je katastrofa, len signál, že „tudy cesta nevede“.

Pri stroskotaniach každého druhu rastieme. Nadobúdame nové zručnosti a hĺbku a učíme sa pružnosti v nečakaných životných zvratoch a v neznámom teritóriu. A možno dostávame šancu skúsiť niečo nové, čo nám sadne lepšie ako to, čo sa nám práve rozpadá pod rukami…

Ale heslá ako „stroskotanie ako šanca“ alebo „krízami rastieme“ nie sú veľmi nápomocné. Príliš ľahko sa stávajú moderným sloganom. Nech už k stroskotaniu pristupujeme akokoľvek pružne, ešte stále je to rana nášmu sebavedomiu a obrovský zásah do plánov, predstáv a snov. Slogany typu „krízami rastieme“ majú tendenciu situáciu zľahčovať a neumožňujú nám hovoriť o nej a spracovávať ju; skôr nás nútia nasadiť veselú tvár a prejsť celú vec mlčaním a myknutím pleca. Nevedú k poučeniu, len k popieraniu. Koniec-koncov, existujú aj prehry, z ktorých sa nedá vybrať absolútne nič pozitívneho… ale o tom sa nehovorí.

Checklist: Správne zaobchádzanie s neúspechom

  1. Rátajme s neúspechom.
  2. Akceptujme prehru a vzdajme sa pôvodného cieľa.
  3. Rozlišujme medzi osobou a vecou.
  4. Odpusťme sami sebe zlyhanie.
  5. Rozoberme si, čo sa stalo.
  6. Poučme sa z neúspechu pre budúcnosť.
  7. Pustime sa za novým cieľom.

 1,034 total views,  6 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.