 | Daniel H. Pink: When: The Scientific Secrets of Perfect Timing Tvrdá väzba |
Všetko má svoj “správny čas” – ale čo ten “správny čas” je, to veru nevieme. Celý náš život je reťaz rozhodovania. Veľmi často rozhodujeme práve o tom, “kedy” niečo urobiť: kedy začať podnikať, kedy si založiť rodinu, kedy uprednostniť kariéru, kedy si naplánovať obchodné stretnutie… Najčastejšie sa však pri tom “kedy” rozhodujeme intuitívne. V svojej knihe When: The Scientific Secrets of Perfect Timing ukazuje Daniel Pink, že správne načasovanie je vlastne veda.
Pred pár rokmi dvaja sociológovia z Cornellovej univerzity, Michael Macy a Scott Golder, skúmali tweety na Twitteri a snažili sa nájsť nejakú koreláciu medzi emocionálnym nábojom v nich a obdobím dňa, kedy ich ľudia uverejnili. Výsledky boli prekvapivo podobné: pozitívne tweety (aktívne, angažované a plné nádeje) sa ukazovali častejšie poránu, v poobedných hodinách mali prepad a znova sa zvyšovali večer – nezávisle od časovej zóny, rasy, kultúry či vyznania. Takisto bolo jedno, v ktorý deň tweetovali – krivka zostávala vysoko podobná.
Už niekoľko sto rokov vieme, že takmer všetky živé bytosti majú svoje vlastné biologické “hodiny”. Hovorí sa im cirkadiánny rytmus a riadia denný rytmus nášho života. U ľudí je to SCN, suprachiaszmatický nukleus (jadro), zhluk asi 20.000 buniek o veľkosti ryžového jadierka, ktorý je uložený v hypotalame. Tento riadi našu telesnú teplotu a hormóny a pomáha nám večer zaspať a ráno sa zobudiť. Jeho 24 hodín je trochu dlhších ako spoločenských 24 hodín (o 11 minút) a tak používame spoločenské nápovede ako pracovná doba a environmentálne nápovede ako východ a západ slnka na to, aby sme zosynchronizovali interný a externý cyklus (tomu sa hovorí entrainment).
Lenže Twitter nie je najspoľahlivejšie médium, pretože ľudia sa majú tendenciu na sociálnych sieťach štylizovať, tak výskum siahol po iných behaviorálnych metódach (napr. DRM). Aj tieto metódy ukázali, že naše vnútorné rozpoloženie má dve špičky – jednu v dopoludňajších až poludňajších hodinách a druhú večer. Frustrácia sa správala komplementárne – ráno klesla, potom po obede stúpala a k večeru klesala.
A keďže vrcholoví manažéri sú tiež len ľudia, dá sa predpokladať, že budú fungovať v podobnom cykle. Na druhej strane, predstavujú špecifický “živočíšny druh”: sú zvyknutí myslieť strategicky a veľmi precízne zvažovať svoj prejav i rozhodovanie, pretože si dokážu namodelovať jeho dopady (v neposlednej miere aj tie finančné). Toto začali skúmať americkí profesori manažmentu, pričom využili algoritmus, ktorý skúmal spomínané tweety.
Poobedné porady bývajú podráždenejšie a agresívnejšie ako tie doobedné.
Zistili, že porady a komunikácia zrána boli rozumne pozitívne a dynamické. Ako deň pokračoval, tón bol čoraz negatívnejší a nerozhodnejší. Okolo obeda sa nálada znova trochu zlepšila, pravdepodobne vďaka tomu, že si manažéri mohli “dobiť baterky”. Ale poobede nálada znova klesla a zlepšila sa až s koncom pracovnej doby. Navyše vedci zistili, že táto krivka reakcií sa nezmení, ani keď do hry vhodia nečakané pozitívne správy. Poobedné porady boli vždy podráždenejšie a agresívnejšie ako tie doobedné.
Tieto zistenia majú veľký dopad. Napríklad sa zistilo, že sa negatívnejší tón premieta aj do dočasného poklesu ceny akcií po takejto negatívnej komunikácii. Preto vedci odporúčajú komunikovať s investormi a dôležitými partnermi v skorších denných hodinách, nie poobede. Takisto dôležité manažérske rozhodnutia by sa mali robiť skôr dopoludnia, nie popoludní.
Naše analytické a logické uvažovanie je najaktívnejšie ráno.
Ďalší dopad má tento rytmus na naše kognitívne schopnosti. Tie sa tiež počas dňa menia. A nedá sa ani povedať, že niektorá denná doba by bola lepšia pre prácu – kedy máme motivačnú a schopnostnú “špičku”, závisí totiž od povahy toho, čo robíme. Analytické a logické uvažovanie je najaktívnejšie poránu. Keď sa prebudíme, začne stúpať naša teplota. To podporí našu úroveň energie a bdelú vnímavosť, v tom aj schopnosť sústrediť sa a schopnosť dedukcie. Sme ostražitejší a odolnejší voči balastu informácií. U väčšiny ľudí táto špička vrcholí okolo poludnia.
Pink v knihe uvádza nádherný príklad: problém Linda. Linda má 3 rokov, je slobodná, otvorená a veľmi chytrá. Na vysokej škole vyštudovala filozofiu. Už počas štúdia sa hlboko zaujímala o veci okolo diskriminácie a sociálnej spravodlivosti a účastnila sa protiatómovej demonštrácie.
Ale než ideme rozoberať Lindu ďalej, čo je podľa vás pravdepodobnejšie? Linda je:
- banková úradníčka
- banková úradníčka, ktorá je aktívna feministka.
Väčšina ľudí v tomto bode odpovie, že číslo 2. Pritom odpoveď 1 je tá správna. Prečo? Pretože “bankový úradník” je nadradená kategória a “bankový úradník – feminista” je len podkategória.
Ak odpovedáme dopoludnia, skôr sa rozhodneme pre odpoveď číslo 1, pretože naše analytické myslenie dokáže oddeliť podstatnú informáciu od informačného balastu a dokáže sa rozhodnúť pre odpoveď, ktorá má vyššiu záruku pravdivosti. Neskôr popoludní sa môžeme nechať zahltiť politicky podfarbenými nepodstatnosťami z hľadiska samotnej otázky (napríklad rozprávaním o tom, čo Linda robila počas štúdia) a spravíme z Lindy feministku. Naša ostražitosť popoludní poklesla. A s ňou poklesla aj naša koncentrácia a logika a naše dôvodenie stráca racionalitu.
Zato inak sa správame pri kreatívnych úlohách. Ľudia, ktorí sú dopoludnia ostrí myslitelia, vyriešia problém najskôr… popoludní. To preto, že s poklesom ostražitosti klesá aj čosi, čomu sa hovorí inhibitívna kontrola – schopnosť “vypnúť” rušenia a rozptýlenia. A problémy, kde potrebujete “záblesk génia”, potrebujú priestor mimo čistého logického, lineárneho uvažovania. Takže naša kreativita a inovatívnosť býva najvyššia práve vtedy, keď rozumovo nie sme úplne najlepší.
“Pri analytických problémoch je nedostatok inhibitívnej kontroly chyba. Pre tvorivé problémy je to želaná črta.”
Z toho vyplýva, že pre väčšinu z nás platí vzorec dvojakej výkonnosti: v ranných hodinách väčšina z nás je lepšia pri problémoch typu “Linda”, kým v poobedných hodinách bývame lepší pri nelineárnych problémoch.
Ranné vtáča, nočná sova a tretí “vták”
Ľudia nezažívajú svoje vrcholy a údolia výkonnosti rovnako. Každý máme svoj vlastný cirkadiánny rytmus, ktorý ovplyvňuje našu psychológiu a fyziológiu. Hovoríme o chronotypoch.
Niektorí ľudia sú “nočné sovy”. Najlepšie nápady a najvyššie výkony mávajú v noci. Sem patril aj Edison. Tomuto typu sa hovorí “neskorý chronotyp”: vstáva neskoro, rána neznáša a skutočne začína fungovať až neskoro poobede alebo večer.
Iní ľudia sú zas “skorý chronotyp”, teda “ranné vtáča”. Budia sa skoro ráno a po celý deň sršia energiou na to, aby neskôr poobede postupne “zhasli”.
Chronobiológovia vedia určiť, k akému typu patríte. Ak však chcete, môžete sa otestovať aj sami:
- Kedy obvykle chodievate spávať?
- Kedy sa obvykle ráno budíte?
- Na akú hodinu spravidla pripadá stred vášho spánku? (Ak napr. chodievate spávať o 23:30 a budíte sa o 7:30, váš stredný bod spánku bude o 3:30.)
A teraz nájdite svoju “strednú dobu” na nasledovnom grafe (podľa Tilla Roenneberga):
Je vysoká šanca, že nebudete ani typické ranné vtáča, ani typická nočná sova, ale čosi, čo Pink označuje ako “tretí vták” 😉 .
Ako nočná sova alebo ranné vtáča sa už rodíte.
Graf ukazuje, že distribúcia chronotypov v populácii pripomína Gaussovu krivku – s tým rozdielom, že nočných sôv je v populácii viac ako ranných vtáčat. Zato 60-80% populácie je “tretí vták”.
Genetici hovoria, že ako nočná sova alebo ranné vtáča sa už rodíte. Je podstatné, kedy sa narodíte. Ľudia narodení na jeseň alebo v zime bývajú obvykle ranné vtáčatá, kým ľudia narodení na jar alebo v lete bývajú nočné sovy.
Po genetike chronotyp najviac ovplyvňuje náš vek. Malé deti bývajú ranné vtáčatá: zobudia sa na brieždení, celý deň neúnavne bzučia a večer zalomia. V puberte sa ranné vtáčatá začínajú meniť na nočné sovy (prinajmenšom cez víkendy) a začínajú sa vyhrabávať z lístia až neskoro popoludní na to, aby celú noc boli čulí a bdelí. Okolo dvadsiatky ich “sovovanie” vrcholí a potom sa začína postupne vracať do režimu “ranné vtáča”.
Aj pohlavie nás ovplyvňuje: muži majú skôr tendenciu k ponocovaniu, kým ženy bývajú skôr ranné vtáčatá, ale okolo päťdesiatky sa tieto rozdiely medzi pohlaviami začínajú stierať.
Náš chronotyp hovorí aj o tom, kedy pristupujeme k situáciám kauzálne a kedy stereotypne. Ranné vtáčatá spadajú do stereotypov popoludní, kým nočné sovy skôr dopoludnia.
Podnikový život je nastavený tak, aby vyhovoval tým 75-80% ranných vtáčat alebo tretích vtákov.
Problém je, že podnikový život, ale aj školstvo sú nastavené tak, aby vyhovovali tým 75-80% ranných vtáčat alebo tretích vtákov. V tomto svete sú nočné sovy ako ľaváci v svete stvorenom pre pravákov. Ak sa vedia prispôsobiť, majú zelenú, inak sú vytesnení na okraj a nemôžu naplno rozvinúť svoj potenciál.
Ak ste teda nadriadený, potrebujete poznať, že ľudia majú rôzne chronotypy, a umožnite im fungovať tak, aby využívali pre prácu svoje vrcholy výkonnosti. Napríklad spomínaný Till Roenneberg v nemeckej automobilke a oceliarni experimentoval s harmonogramami tak, aby ľudia boli priraďovaní na tú smenu, ktorá sa kryla s vrcholom ich výkonnosti. Výsledkom bola nielen vyššia produktivita, ale aj zvýšená spokojnosť v práci.
Zladenie rozhoduje
Čo v konečnom dôsledku rozhoduje o našej výkonnosti, je správne vyladenie chronotypu, úlohy a času. Napríklad aj keď šoférovanie v noci sa považuje všeobecne za nebezpečnejšie, nočné sovy šoférujú horšie v dopoludňajších hodinách, pretože tieto nie sú v súlade s ich osobným časom bdelosti a ostražitosti. Tomuto sa hovorí “efekt synchronizácie”.
Synchrónnosť ovplyvňuje aj naše etické správanie. Napríklad sa zistilo, že ľudia menej klamú o úlohách dopoludnia ako neskôr popoludní. Neskoršie výskumy to obmedzili na ranné vtáčatá a skorý tretí typ, ale nočné sovy sa správajú etickejšie neskoro večer.
“Stručne povedané: všetci prežívame deň v troch štádiách: vrchol, prepad a nový nábeh. A asi 2/3 ľudí, ranné a tretie vtáčatá, ho zažívajú v tomto poradí. Ale približne jeden zo štyroch ľudí, ktorého gény alebo vek z neho robia nočnú sovu, prežíva deň v opačnom garde: nový nábeh, prepad, vrchol.
Zladenie môže byť doslova vec života a smrti: ak vás operujú, popoludní je väčšia šanca, že urobia nejakú chybu. Ale malé prestávky môžu pomôcť; keď sa chirurgické tímy pred novým zákrokom na chvíľku regenerujú, pacient má z toho iba prospech. Takisto študenti dosahujú v testoch lepšie výsledky krátko po chvíľke oddychu. Po malom snacku dokonca aj sudcovia bývajú akísi benevolentnejší a naparia vám menej rokov po prestávke než pred ňou. A najlepšia pauza býva tá, ktorá je aktívna, sociálna, vonku a celkom odtrhnutá od bežnej práce. Teda zabudnite na pojedanie obedného sendviča pri počítači… To je, ako keby ste nijakú prestávku ani neurobili. A ešte lepšie ako prestávka sú malé, osviežujúce “šlofíky” – maximálne dvadsaťminútový spánok, najlepšie hneď po poobednej kávičke. Kofeín potrebuje totiž nejakých 15 minút na to, aby sa dostal do krvi. Takže podriemkate a zobudíte sa celkom nabudení. Pink tomu hovorí “nappucino” (z “nap”, čo je zdriemnutie, a “cappucino”, čo je kapučíno). 🙂 A ako zabezpečíte, aby šlofík netrval pridlho? Vezmite si do ruky pero alebo kľúče a len čo prsty poľavia, predmet dopadne na zem a prebudí vás, viete, že ste podriemali dostatočne dlho.
A čo treba ešte vedieť o správnom zladení?
|
Kríza stredného veku je tiež len taký “prepad energie”
Presne tak, ako máme vrchol, prepad a reštart v dennom režime, máme taký vrchol, prepad a reštart aj v živote. Hovoríme mu “kríza stredného veku” a nie sme v tom sami – dokonca aj opice ho majú. Tiež demonštrujú postupný úpadok a znovuobjavenie šťastia v strednom veku, takže predpokladá sa, že ide o biologický mechanizmus. V každom prípade delíme náš život delíme na začiatky, stredy a konce. Stredy nemusia mať vždy podobu “krízy”; niekedy majú schopnosť aj motivovať. Fungujú ako akýsi “budíček”, teda buď našu energiu znížia, alebo ju aktivujú. Štúdia skúmajúca 46.000 basketbalových zápasov NCAA v rozpätí 10 rokov napríklad ukázala, že tímy, ktoré v bode stredu zaostávali o jeden bod, oveľa častejšie vyhrali zápas. Pinkova rada: “V strede si predstavte, že trošičku – ale naozaj len trošičku – zaostávate. To vybudí vašu motiváciu a pomôže vám dosiahnuť cieľ.”
Ale aj konce majú svoju symboliku. Napríklad je pravdepodobnejšie, že niekto spácha samovraždu vo veku končiacom na 9. Ale poznáme aj opačnú stranu mince, motivačnú silu koncov – len čo sa blíži termín odovzdania, ľudia neskutočne pridajú. A veľmi často nás prepadajú pochybnosti tesne pred koncom nejakej aktivity. Konce napríklad nielen podnietia naše nasadenie, ale aj “kódujú” (v zmysle, že posledný dojem je najtrvácnejší), “upravujú” (napríklad svoju sociálnu sieť zbavujeme balastu obvykle pri ukončení školy či v období okolo smrti) a “vzpužujú” (keď si vychutnáme aktivitu viac vtedy, keď už sa blíži ku koncu).
Aj keď Pink nejde v knihe absolútne do hĺbky, veľkú výhodu má “Príručka hackera času” (niečo ako rýchle tipy a triky) na konci každej kapitoly. Táto pasáž je možno najužitočnejšia, pretože obsahuje praktické a jednoduché, rýchle návody na okamžité použitie (napr. ako zistíme svoj chronotyp a podobne).
Najplatnejšie odporúčanie prichádza nakoniec, kedy Pink radí, aby sme nežili len v prítomnosti, ako to dnes odporúčajú spirituálni guruovia, ale aby sme integrovali minulosť, prítomnosť a budúcnosť do jedného, pretože rôzne štúdie dokladajú, že nostalgia dodáva životu zmysel a keď sa identifikujeme so svojím budúcim ja, tak zas robíme lepšie a rozumnejšie plány.
1,727 total views, 1 views today
