Zapojte naplno skrytú silu vášho mozgu!

Často sa v práci dostávame do situácií, kedy sme buď preťažení alebo celkom nepripravení na to, čo máme ošetriť – ale ak sme v riadiacej pozícii, nemáme na výber a musíme sa vecami zapodievať. Vtedy nám pomôže jedno špecifikum ľudského mozgu – to, čo si predstaví, je pripravený dosiahnuť.

Náš mozog nerozlišuje medzi predstavou a realitou. Ak si vie niečo predstaviť, vie to premeniť aj na realitu. A niekedy na to, aby ste to na realitu premenili, nepotrebujete ani polovicu toho snaženia ako obvykle… Štúdie mozgových máp u vzpieračov ukazujú, že aktivácia mozgu pri vzpieraní skutočných závaží je vysoko podobná s mapou aktivity mozgu v situáciách, kedy si to vzpieranie len predstavujeme. Pamätám si na pokusy, ktoré doložili, že predstavovanie si môže byť takmer tak účinné ako skutočné robenie… Sledovali sa v nich po isté obdobie dve skupiny ľudí. Jedna chodila pravidelne to fitnes-centra cvičiť, kým druhá si to isté cvičenie pravidelne vizualizovala zo svojho televízneho kresla. Po istom čase sa porovnali ich výsledky. Kým ľudia v skupine aktívne cvičiacich získali za sledované obdobie nárast svalovej hmoty o nejakých 30%, aj druhá, „fotelová“ skupina získala nárast svalovej hmoty! Nebol taký výrazný, bolo to len okolo 14%, ale svalová hmota narástla už len tým, ako si cvičenie predstavovali v hlave.

Asi najznámejšia forma mentálnych praktík je vizualizácia. Spopularizovali ju Sovieti, keď ju v 70. rokoch minulého storočia využili pri príprave športovcov na súťaže. Dnes už bežne športovci používajú živé, veľmi detailné obrazy priebehu zápasu a dosiahnutia cieľa, pričom v nich zapájajú všetky svoje zmysly, a kombinujú fyzický tréning s mentálnym.

Mentálny tréning aktivuje presne tie isté oblasti v mozgu, ktoré aktivuje aj skutočný tréning – motoriku, vnímanie, odhad, plánovanie, pamäť. Takže počas vizualizácie sa mozog pripravuje na skutočný výkon. Navyše vizualizácia zlepšuje aj našu motiváciu (zbavuje nás strachu z neznámeho alebo nečakaného), zvyšuje našu ochotu konať, posilňuje naše sebavedomie (pretože sa vidíme dosahovať to, z čoho máme v reáli strach – a to hneď viackrát po sebe) a robí ešte jednu zaujímavú vec – zbavuje nás kŕčovitosti. Keď cieľ vnímame ako veľký a ťažko dosiahnuteľný, tak sa naň kŕčovito upíname a snažíme sa usmerňovať každú situáciu tak, aby nás k nemu posúvala. Svoju energiu mrháme na riadenie situácií, ktoré možno uriaditeľné nie sú, pretože sa bojíme, že ak ich neuriadime, nedosiahneme cieľ. Keď sme si však v hlave mnohokrát „prehrali“ cestu k cieľu, nepotrebujeme sa tak kŕčovito držať cieľa, ale sa môžeme venovať jednotlivým krokom na ceste k nemu – a postupujeme ľahšie, prirodzenejšie a navyše z absolvovania jednotlivých etáp berieme dodatočnú energiu.

Dnes sa technika cielenej vizualizácie používa napríklad u pacientov po mozgovej porážke, aby sa znova rozhýbali. Ako funguje?

Tých spôsobov je viac. Jeden z nich je statická vizualizácia, pri ktorej si predstavujete veľmi presný cieľ a seba v okamihu, kedy ste ho práve dosiahli. Vyvolávate a udržiavate v sebe vnútorný obraz tohto okamihu. Zapojte do toho čo najviac svojich zmyslov (takto to bude pre telo vysoko „reálny“ zážitok): S kým ste? Čo práve teraz cítite? Čo máte oblečené? Cítite nejakú vôňu? Počujete niečo? Ako vyzerá okolie? Dávajte si pozor, aby ste pri vizualizácii mali rovný, nezhrbený chrbát. Zhrbenie aktivuje totiž naše vnútorné pochybnosti a stavia nás skôr do pozície obete, takže by sme nedosiahli to, čo chceme. Ja uprednostňujem robiť tieto vizualizácie poležiačky, pred spaním, kedy sa navyše ruší bariéra, ktorú mozog vytvára medzi tým, čo považuje za „možné“, a tým, čo považuje už za „nemožné“.

Niekedy sa táto vizualizácia kombinuje s afirmáciami typu „viem dokázať všetko, na čo sa zameriam“, „mám potrebné schopnosti“ a podobne. Samotné afirmácie vedú k cieľu len v zriedkavých prípadoch, pretože často chceme veci, o ktorých je naše podvedomie presvedčené, že na ne nemáme – a našim afirmáciám jednoducho neuverí, alebo sa ešte zatne a pokúsi sa dokázať nám, že ho manipulovať nebudeme. Ale aj tento odpor vieme prekonať – ako, to si ukážeme.

Druhý spôsob vizualizácie je dynamický (tzv. mentálne kino). Najprv si zapíšete svoje ciele a potom sa snažíte vymyslieť rôzne spôsoby, akými ich možno dosiahnuť. Nakoniec zatvoríte oči a predstavujete (vizualizujete) si sami seba, ako jednotlivé cesty k cieľu absolvujete. Predstava konania aktivuje tú časť mozgu, ktorá za konanie zodpovedá, čím „zahrieva“ váš mozog a pripravuje ho na konanie. Táto technika pomáha predovšetkým vtedy, keď ste sa zacyklili alebo sa nedokážete rozkývať.

Znie to jednoducho, nie? Napriek tomu technika môže byť spojená s ťažkosťami:

  1. Nevieme vizualizovať. Z mojej praxe s vedenými meditáciami a autohypnózou viem, že nie všetci ľudia sú „vizuálny“ typ – nie všetci ľudia veci vidia. Je to dané tým, že máme primárnych päť vstupných kanálov: zrak, sluch, hmat, čuch a chuť. Niektorí ľudia veci „počujú“, iní „cítia“ (celkove tri posledné kanály sa často zhŕňajú do jedného – do kanálu pocitu/pohybu). Podľa toho potom ľudí delíme na vizuálne typy, ktoré pri vizualizácii „vidia“, potom na auditívne typy, ktoré si pri vizualizácii najlepšie vedia predstaviť zvuky, a na kinestetické typy, ktoré idú buď cez pohyb, cez pocit z danej veci – alebo jednoducho „vedia“, že to tak je, hoci nič nevidia ani nepočujú. Ja sama pracujem veľa s vôľou a tak patrím k tým, čo „vedia“. Trvalo dlho, než som si dokázala vytvoriť postup pre vizualizačné cvičenia, ktorý by zodpovedal môjmu typu.
    Ak neviete, aký typ ste, cielene pri vizualizovaní nasadzujte viacero vnemov – to, čo vidíte, aké zvuky to sprevádzajú, aký pocit máte, keď na to siahnete, akú vôňu pri tom cítite, či máte nejakú (pa)chuť v ústach alebo jednoducho ako sa vnútorne cítite. Postupom času zistíte, na aký typ vnemu reagujete najsilnejšie a cez ten si potom dokážete navodiť hocijakú predstavu, akú potrebujete.
  2. Vizualizácia používa rôzne typy obrazov. Jeden typ obrazov sú statické – už sme o tom hovorili vyššie. Mimoriadne výhodný je však iný typ, M-GM, motivačno-všeobecné obrazy. Spočíva v tom, že oči upierate na svoj cieľ, pričom si predstavujete, že prichádzate spoza neho a dosahujete ho. Ten pohyb a to dosiahnutie cieľa vo vás vyvolá väčšiu sebadôveru. Takže ak máte projekt alebo úlohu, jasne si definujte jednotlivé míľniky a potom si vizualizujte, ako ich presne vtedy dosahujete a napĺňate alebo dokonca prekračujete. Tie míľniky si zapíšte na papier a použite ich ako pomôcku, keď budete vizualizovať.
  3. Nie vždy si vieme predstaviť cestu k cieľu. Keď človek povie, že „nemá predstavu“, značí to len jedno – že nemá vedomú predstavu, tvrdí Srini Pillay. Ak však vizualizujete svoj cieľ, nielenže tým aktivujete tie centrá v mozgu, ktoré zodpovedajú za jeho naplnenie, ale navyše aktivujete aj centrá, ktoré vám pomôžu vymyslieť cestu k cieľu. Ja veľmi často používam metódu snovej inkubácie. Pri zaspávaní intenzívne myslím na to, čo si potrebujem ozrejmiť. Už počas zaspávania sa vo mne rozbieha vnútorný monológ, ktorý začne vec skúmať z rôznych uhlov pohľadu. Počas spánku sa mi často snívajú rôzne verzie naplnenia cieľa. Dôležité je zapísať si svoje sny, keď sa zobudíme. Nečudujte sa, ak ich bude viac a o rôznych spôsoboch. Mozog pochopil, že keď s problémom zaspávate, asi vás trápi, a tak ho skúma a hľadá počas spánku riešenia.
    Takže je v podstate jedno, že si cestu k cieľu nevieme predstaviť. Mozog si ju nájde, len čo mu na to dáme priestor. Niektorí ľudia používajú prechádzky po prírode. V každom prípade je vhodné problém neriešiť „od stola“, ale začať sa pohybovať. Pohyb stimuluje ochotu mozgu striedať rôzne uhly pohľadu.
  4. Bojíme sa rozkývať. Strach je len produkt nedostatku informácií o danej veci. Nevieme si predstaviť, čo by sa mohlo stať a ako by sme na to reagovali. Keď si však všetko vopred vizualizujeme, dostávame istú predstavu o vývoji situácie a tým sa náš strach z neznámeho znižuje.
  5. Neveríme si. Ak máte problém udržať si motiváciu, skúste si vyrobiť motivačnú tabuľu. Pozháňajte si obrázky, ktoré pre vás predstavujú emóriu dosiahnutia vášho cieľa. Nalepte si ich na kartón alebo prišpendlite na nástenku a dajte si motivačnú tabuľu tak, aby po väčšinu času bola vo vašom zornom poli – radšej niekde na periférii. Ideme totiž okabátiť nášho vnútorného inkvizítora. Ten spočíva z presvedčení, čo všetko sa dá alebo nedá, čoho schopní sme alebo nie sme… Ak na pozadí stále beží program „toto nikdy nedokážeš“, nemáme veľkú šancu uspieť. Ale keď si dáme motivačnú tabuľu na perifériu nášho vnímania a potom náš mozog sústredíme na niečo iné, čo práve robíme, inkvizítor začne spochybňovať to, čo práve robíme, a informáciám z periférie sa už nevenuje. Tie potom pomaličky „infiltrujú“ náš mozog, až ich je toľko, že sa inkvizítor začne čudovať, prečo si myslel, že by sme to nemali zvládnuť…

S použitím podkladov Srini Pillaya To Reach Your Goals, Make a Mental Movie pre HBR, Angie LeVan Seeing is Believing: The Power of Visualization pre Psychology Today a toltéckych techník.

Paralyzovaný pacient s úplne nefunkčnými rukami i nohami, Matthew Nagle, si nechal do mozgu implantovať silikónový čip. Po len štyroch dňoch mentálnych praktík dokázal silou vôle pohybovať kurzorom po obrazovke, otvoriť e-mail, hrať počítačovú hru a kontrolovať robotické rameno. To je najlepší dôkaz účinnosti mentálnych praktík.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

 1,287 total views,  3 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.