Zmysluplnosť je veľmi dôležitá

dňa

Dnes sa v rubrike Koučing sú otázky zhovára Ivan Košalko  s Rudolfom Lukačkom, ktorého čitatelia už poznajú aspoň z jeho rubriky Líderstvo, ktorú písal pre Manažér v roku  2014.

Rudo, máš za sebou bohatú podnikateľskú a manažérsku činnosť. Kedy si sa prvýkrát stretol s koučingom? 

S koučingom som sa stretol až po ukončení podnikania. Po predaji firmy ELAS som si najprv  potreboval oddýchnuť a užiť si život bez neustálej zodpovednosti za to, čo treba urobiť a kto to urobí. Po dvoch rokoch som sa pozrel na svoj  vek, potom priemerný vek a povedal som si, že predsa nebudem chodiť iba na dovolenky a zaháľať. Najprv som skúsil poradenstvo, ale v roku 2007 som sa zúčastnil na konferencii, kde jedným z rečníkov bol aj John Whitmore, jeden zo zakladateľov moderného koučingu. Neskôr som mal možnosť aj osobne sa s ním stretnúť a poďakovať mu za to, že ma nakopol smerom ku koučingu. Vtedy to u nás bola ešte viac menej novinka, tak som sa poobzeral po najlepšom možnom tréningu v našom regióne. Absolvoval som tréning u kanadskej koučky Marilyn Atkinson, prezidentky spoločnosti Erickson Coaching International. Na tréningu som zistil, že koučing je úžasná vec, a to nielen pre koučovanie ľudí. V prvom rade to bolo úžasné pre mňa, zmenilo mi to život. Zistil som, že namiesto toho, aby som sa snažil zmeniť iných, oveľa efektívnejšie je zamýšľať sa nad tým, čo ja môžem urobiť preto, aby sa veci zmenili. A neskôr som zistil, že mojou zmenou spôsobím zmenu aj druhej strany. Každý sa ku mne správa tak, ako sa ja správam k nemu. Pochopil som, že keď sa ku mne niekto správa inak ako k niekomu inému, potom aj ten iný človek sa k tomuto človeku správa inak ako ja.

Už na tréningu som si vytiahol nevyriešené problémy z trinástej komnaty, pretože po rozvode som nebol spokojný, ako fungovali vzťahy v rodine. Pripravil som si riešenia a hneď po návrate som ich začal uplatňovať. A začali sa diať veci, o ktorých som sníval. Keď som zistil, ako funguje takáto zmena na mne, inšpirovalo ma to  k tomu, aby som bol nápomocný aj iným, ktorí sú ochotní urobiť sebareflexiu.

Čo by si s dnešným rozumom robil ako manažér inak?

Asi by som sa viac zamýšľal nad tým, ako ovplyvniť to, aby budúcnosť bola lepšia. Našťastie, veľa hrubých chýb som ako manažér neurobil. Keby som ich robil, ľudia by ma asi doteraz obchádzali. Pre mňa je veľkou lichôtkou, keď ma ľudia aj po rokoch pozvú  na oslavu svojho životného jubilea. Aj keď už nie sú na mne závislí, občas zavolajú, stretávame sa a spolu spomíname na príjemné časy, ktoré sme spolu strávili. Ale predsa, ak by som chcel dať radu terajším a budúcim manažérom, odporučil by som nájsť si čas pre seba, predovšetkým na učenie. K tomu patrí aj sebareflexia, obzretie sa dozadu a pýtať sa na to, čo sa mi podarilo, čo nie. A ak sa niečo nepodarilo, prečo, spravil som chybu ja alebo sa veci vyvinuli inak, ako som očakával?

Viem, že sa ešte stále venuješ podnikaniu, aj keď nie na plný úväzok, napriek tomu sa ešte bavíš koučingom. Čo Ti to dáva?

S rokmi človek príde na to, že zmysluplnosť je veľmi dôležitá. Človek potrebuje aj v pokročilom veku mať prečo žiť. Koučing mi dáva túto zmysluplnosť, aby som sa nemusel venovať iba starostlivosti o svoje zdravie. Priznám sa, že mi veľmi lichotí, keď mi niekto aj po čase zavolá a povie, ako som mu pomohol. Aj nedávno sa stalo, že mi zavolal manažér jednej globálnej firmy a povedal mi, ako už dokáže brať s nadhľadom firemnú politiku, napr. lokálpatriotizmus.

Čítaš mi myšlienky, začal si už odpovedať na ďalšiu otázku. Chcel som sa spýtať, čo to dáva Tvojim klientom? Na svojom webe píšeš, že im pomáhaš byť nad vecou. Môžeš o tom čitateľom povedať trochu viac? 

Byť nad vecou znamená schopnosť cieľavedome ovládať svoje emócie. Treba zdôrazniť, že emócie sú normálne. Keď ide o niečo, na čom nám záleží, tam sa emócie nedajú vypnúť. Sú tam a je to dobre. Srdiečku treba dopriať, aby sa potešilo i poplakalo.  Dôležité je však, aby sme dostali do rovnováhy emócie, fakty a racionalitu. Schopnosť  dosiahnuť túto rovnováhu nám umožní byť nad vecou. K tomu patrí aj schopnosť pozrieť sa aj na seba z nadhľadu ako na „cudzieho“. Môžem si dokonca aj vybrať, že sa na seba budem pozerať ako rodič, priateľ alebo nejaký múdry človek, ktorého názor si vážim a spýtam sa, čo by na mňa povedal, keby sa na mňa díval. Ak som schopný toto urobiť, som nad vecou. A keď k tomu pridáme schopnosť otočiť sa o 360 stupňov, čo znamená vnímať všetky aspekty, ktoré daná situácia ovplyvňuje a objavia sa možnosti riešenia, o ktorých sme ani netušili. Pritom je dôležité mať jasné kritériá, na základe ktorých sa rozhodujeme. Iba za týchto podmienok vieme pripraviť plán, ktorý nebude ovplyvnený výlučne emočným zaťažením. Na záver sa potom možno vrátiť k tomu srdiečku, a spýtať sa, či sa stotožňuje s daným plánom, aby sme stále mali pocit autentickosti. To je predpokladom toho, že realizáciou plánu dosiahneme očakávané zlepšenie, vyhneme sa stresu a neproduktívnemu plytvaniu energiou pri riešení zbytočných konfliktov. Samozrejme, pokiaľ ide o hodnotové konflikty, treba zvážiť, či sa nachádzame vo vhodnom prostredí.

Na svojom webe píšeš aj to, že ponúkaš služby top manažérom, ktorí majú záujem o svoj osobný rozvoj. Podľa Tvojho názoru, aké percento top manažérov má vedomosť o potenciáli, ktorý poskytuje koučing? 

Situácia je dnes úplne iná ako vtedy, keď som s koučingom začínal. SAKO a slovenská pobočka Medzinárodnej federácie koučov (ICF) urobili medzitým veľa užitočnej práce pre popularizáciu koučingu. Myslím si, že kompetentní manažéri dnes o prínosoch koučingu vedia, ba čo viac, mnohí už používajú koučing ako jeden zo štýlov riadenia a osobného rozvoja. Chcem však upozorniť, že koučing nie je recept na všetko.

Svojho času som počul prednášku s názvom “Každý potrebuje kouča”. Súhlasíš?

Znie to tak marketingovo, takže ja s tým nesúhlasím. A ešte keby tam bolo, že na každú situáciu je koučing dobrý, tak sa zasmejem. Nie je to pravda. Koučingu musí klient veriť. Každý musí chcieť nájsť cestu k skvalitneniu svojho života. V koučingu je kľúčová dôvera medzi koučom a koučovaným. Nemyslím si, že každý je osobnostne vhodný na to, aby bol preňho koučing užitočný. A niektorí ľudia sa dokonca dokážu koučovať sami, dnes to robím väčšinou aj ja, aj keď niekedy siahnem po službách mojich kolegov. Ak sme aj u nás v marketingu urobili niečo zle, tak to bolo presadzovanie názoru, že koučing je základný nástroj a všetci manažéri od určitej úrovne by mali absolvovať koučing. A keď sa ešte ľuďom prikáže, s ktorým koučom musia spolupracovať, tak to nepovažujem za správnu cesta.

Dnes cítim, že pre koučing najviac môžu urobiť kouči. Mám taký pocit, že niektoré veci sa prehnali. Marketing sa prehnal, čo spôsobilo to, že koučing sa vníma viac ako biznis a nie ako poslanie. Keď sa k tomu ešte pridá nekorektný výber koučov, resp. žiadny výber sa ani nerobí, výsledkom je medvedia služba koučingu.

Dnes sa vo svete čoraz viac akcentuje nutnosť koučovania tímov. Aké sú Tvoje skúsenosti v tejto oblasti? 

Mal som to šťastie, že som mohol koučovať aj tímy a považujem to za úžasnú vec s veľkým potenciálom. Z praxe viem, že vytvoriť tvorivú atmosféru založenú na dôvere nie je v organizáciách, najmä tých hierarchických, jednoduché. Sú určite manažéri, ktorí to dokážu. Najčastejšie je to v inovatívnych firmách, kde je kritickým faktorom hlava. Ak by chcel šéf koučovať svoj tím, narazí na kopu úskalí. Aj pre profesionálneho kouča považujem za výzvu byť pritom, keď sa definujú ciele alebo hľadajú možné riešenia pre danú situáciu. Pre mňa je veľmi atraktívne, keď sa hľadajú realizačné kroky k implementácii navrhovaného riešenia. Dosiahnutie synergie tímu je pre obe strany, členov tímu i kouča, veľmi obohacujúce. Niekedy je to až prekvapujúce, čo môže tím dosiahnuť.

Viem, že Tvojou špecializáciou je koučovanie ega. Ako by si popísal rozdiel medzi uvedomením si samého seba, zdravým sebavedomím a nezdravým sebavedomím?

V prvom rade by som chcel povedať, že ego považujem za motor konania každého človeka. Ego je našou prirodzenou súčasťou. Ako ho presadzujeme a ako ho dávame najavo, to je už druhá vec. Uvedomiť si sám seba si vyžaduje poznať svoje túžby a ambície, pozrieť sa na seba z hľadiska silných a slabých stránok a priorít v danom čase. Takisto je potrebné vedieť, čo potrebujeme pre svoj život svoju pohodu, teda schopnosť definovať si správne ciele. Potrebujeme tiež vedieť, či sa zvykneme skôr podceňovať alebo preceňovať. Tam vidím hranicu medzi zdravým a nezdravým sebavedomím. Zdravé sebavedomie je u mňa veriť si, že som schopný veci ovplyvňovať a že mám schopnosť reálne vyhodnotiť, na čo mám a na čo nemám. Patrí sem aj to, aby sme si vážili sami seba. Ak si nevážim sám seba, ako môžem chcieť, aby si niekto vážil mňa? Za nezdravé sebavedomie považujem to, ak si niekto myslí, že vie najlepšie všetko, že všetko si musí spraviť sám a že nepotrebuje iných, ak je niekto arogantný a nepočúva názory iných. Podceňovanie sa a preceňovanie sa považujem skôr za extrémy, ktoré sa nevyskytujú až tak často. Príliš silné egá dostanú po nose väčšinou dostatočne zavčasu, aby sa mohli poučiť. Ak sa tak však predsa len nestane, dobrým signálom je pre takýchto ľudí skutočnosť, že sa im druhí ľudia začnú vyhýbať. To by malo byť dostatočne jasným varovaním, že chyba asi nebude v tých druhých, ale v nich.

Ako som spomínal, dôvera medzi koučom a koučovaným je základom úspešnej spolupráce. Keďže koučujem manažérov, zistil som, že dôvera sa mi nadväzovala ľahšie, keď klienti vedeli, že mám manažérske skúsenosti, ktoré mi umožňovali nahliadnuť do niektorých problémov aj hlbšie, ako to dokázali moji klienti. To má značný vplyv na to, aké otázky ako kouč kladiem. A nemusíme si pripomínať, že kladenie otázok je v koučingu kľúčová vec. Preto by som odporúčal čerstvým absolventom psychológie, akokoľvek šikovným, aby sa hneď nepustili do koučovania manažérov. Treba dať pozor na svoje ego.

Ako si povedal, ego máme každý. Ktoré jeho aspekty hrozia najväčšími problémami a ako im odporúčaš preventívne predchádzať?

Ako som už povedal, ego je naším motorom. Ale ani šliapať neustále na plyn nie je rozumné, tak ako motor, aj ego treba vedieť ovládať. Ak nám v nejakej situácii ide o seba, vždy nám hrozia problémy. Ak sa na situáciu pozeráme vecne, vieme odfiltrovať emócie a držíme sa faktov, vieme ego držať pod kontrolou. Mnohokrát riešime veci, ktoré by sme riešiť nemuseli. To sú napríklad prípady, keď si myslíme, že niečo najlepšie urobíme my a učiť to niekoho je strata času. Keď sa to naakumuluje a robíme veci za mnohých iných, potom začíname nestíhať. Keď nestíhame, začíname veci flákať a výsledok je horší, ako keby to robil niekto priemerný. Treba sa preto vyrovnať s tým, že nie všetko bude podľa našich predstáv a priznať si, že nemôžem byť odborník na všetko. Toto je jeden z kľúčových predpokladov rastu. Nechať priestor iným, vedieť pracovať s prioritami a neriešiť všetko je dosť dôležitý medzník v živote každého manažéra.

Rozumiem tomu dobre tak, že tajomstvo tkvie v správnom delegovaní?

Áno, k tomu treba pridať riadenie cieľmi a vytváranie podmienok preto, aby ľudia mali všetko, čo k naplneniu týchto cieľov potrebujú. A trochu to súvisí a s tým umením byť nad vecou.

Stretol si sa s pokorným egom pri prevzatí zodpovednosti za zlé rozhodnutia typu “extrémneho vlastníctva”, ako to popisuje v svojej knihe Jocko Willink? 

Začnem od seba. Keď som ja urobil rozhodnutie, ktoré sa ukázalo ako zlé, bez akejkoľvek diskusie som vždy za to prebral zodpovednosť a bolo vybavené. Vlastne nie, tým to nekončilo, vždy som sa snažil analyzovať, prečo sa to rozhodnutie ukázalo ako zlé. Najviac zlých rozhodnutí bolo spôsobených podcenením situácie, časovým stresom a čo sa často stáva je to, že si ľudia neuvedomia dopady svojho rozhodnutia. Ak zlé rozhodnutie urobil niekto iný v rámci svojich kompetencií, snažil som sa byť pokiaľ možno veľkorysý, ale schopnosť prevziať zodpovednosť som vždy považoval za jednu zo základov výbavy manažérov.

Obaja sme čítali knihu Ego Is The Enemy. Čo Ťa v tejto knihe zaujalo najviac?

Podobnosť príbehov v tejto knihe s našou politikou za posledných 30 rokov asi nebude náhodná. Vzostup a pád mnohých politikov bol veľmi často výsledkom nezvládnutého ega. Čo ma v knihe zaujalo naviac, bola zvýraznená dôležitosť potreby neustále sa učiť. Učiť sa možno rôznym spôsobom. Môžeme sa učiť od ľudí, ktorých stretneme, dobrých aj zlých. Z úspešných a j neúspešných príbehov. Zo svojich úspechov aj pádov. Inšpirovať ma môže všetko a všetci. Keď som predal firmu, mal som také obdobie, v ktorom som sa zamýšľal nad tým, kto a ako ovplyvnil môj úspech. Spísal som si zoznam všetkých týchto ľudí a so všetkými som sa stretol, aby som im za to poďakoval, že mi dali šancu. Väčšinou to bolo preto, lebo mi verili. Okrem iného som veľmi vďačný baťovcom, v baťovskom prostredí som prežil 9 rokov. Aj 25 rokov po roku 1948 si títo ľudia zachovali princípy, ktoré im vštepil pán Baťa. Tu som našiel nejedného guru, ktorý sa mi nezištne venoval. Keď sa obzrieme dozadu, za našimi úspechmi vždy nájdeme množstvo iných ľudí, nielen seba. Iný guru, Peter Drucker, povedal, že nestačí iba chcieť sa učiť. Učenie by malo byť uvedomelým procesom. Naše potreby sa menia v čase a aj podľa situácie. Dnes ako dedkovia máme napríklad potrebu učiť sa, ako porozumieť ľuďom o dve generácie mladším. Uvedomelým učením si zvyšujeme šance mať zaujímavý a zmysluplný život

Keďže toto odporúčanie je od človeka, ktorý zaujímavý a zmysluplný život má, som presvedčený, že si ho čitatelia zoberú k srdcu. Tento časopis totiž čítajú ľudia, ktorí sa radi učia. Rudo, ďakujem pekne za príjemný a obohacujúci rozhovor a teším sa na ďalšie stretnutia.

Ivan Košalko

Ivan Košalko inšpiruje ľudí, rozvíja ich profesionálny potenciál a spolu s nimi nachádza ten najlepší spôsob, ako pracovať a žiť.

 378 total views,  6 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.