V živote lídrov a vrcholových manažérov je jedna vec problematická – orientácia na vysokú výkonnosť. Na jednej strane im umožňuje dosahovať úžasné veci a vytrvať tam, kde to iní už dávno vzdali, ale na druhej strane ich práve posadnutosť vysokým výkonom často vyšťavuje až do neúnosnosti a nezriedka končí vyhorením.

Ako dosiahnuť, aby sme dosahovali výnimočné výsledky – a napriek tomu zostali vnútorne zdraví a vyvážení? Odpoveď znie: zabudnite na “pracovné ciele” a “súkromné ciele” a “kariérne ciele”, urobte si “osobné ciele” a ich konkrétne prejavy – tak v práci, ako aj v súkromí a osobnom raste a orientácii.

Rovnováha medzi prácou a súkromím?

Pred časom sa veľmi skloňovalo vyvažovanie pracovného a súkromného života. V posledných rokoch, ako ekonomické podmienky pritvrdzujú, sa o ňom hovorí čoraz menej… Potrebujete maximálne nasadiť v práci, aby ste mohli mať uspokojivý súkromný život. Ale to, čo sa podpisuje na skutočnej rovnováhe medzi prácou a súkromím, nie je množstvo času a aktivít, ktoré každému z nich venujete. Nie je to “mať pracovné nasadenie” a “mať súkromné záujmy”. Pri skúmaní špičkových lídrov sa ukazuje, že nesledujú pomer času medzi nasadením a oddychom. Sledujú niečo celkom iné – sledujú svoju celkovú spokojnosť so životom.

Predstavte si, že váš podnik sa zajtra zloží a vy prídete o prácu. Vytrhne vám to pôdu spod nôh  – nielen finančne, ale hlavne identitou. Prečo? Lebo ste sa identifikovali s tým, čo robíte – a v tejto oblasti odrazu nastáva vákuum. To, čo ste boli, z jedného dňa na druhý odrazu neexistuje. Tak kto vlastne ste?

Niečo vysoko podobné sa stáva manažérom pri odchode do dôchodku. Boli tak silno identifikovaní s rolou, ktorú dlhé roky predstavovali,  že ich skutočná identita pomaly vybledla a keď rola skončí, zostáva len pocit prázdnoty a neuspokojenia.

Alebo ste roky strávili na projekte, o ktorom odrazu koncern rozhodne, že v ňom nebude pokračovať. A vy máte hlavu ešte stále plnú nápadov, čo by ste mohli urobiť a ako by sa to dalo… lenže už to nikoho nezaujíma. Nikoho – okrem vás. To ste azda už celkom “mimo”?

Za nespokojnosťou stojí pocit rozporu

Spomínaná nespokojnosť sa nemusí prejaviť len pri veľkých životných krízach ako strata zamestnania, odchod do dôchodku alebo zrušenie vašich milovaných projektov. Môžete byť zdanlivo plne v nasadení a úspešní, ale na pozadí vám rezonuje čosi ako nervozita. Možno vás práca začína unavovať. Možno vám  kolegovia začínajú ísť na nervy. Možno vás rozčuľujú rozhodnutia zahraničnej matky. Možno vás obmedzujú možnosti trhu a pravidlá systému.

Táto mierna nervozita je prejav stresu, ktorý vzniká z toho, že robíte veci, ktoré presne nenapĺňajú to, čo by ste si pre seba predstavovali. Prípadne robíte veci, ale chýba vám širší rámec a vyšší dôvod, ktorý by im dodal zmysel. Do práce chodíte, aby ste si zarobili, nie aby ste vybudovali niečo, čo vytvorí priaznivé podmienky pre iných ľudí, takže keď sa na dôchodku obzriete, uvidíte zástup vďačných a spokojných tvárí.

Steven Kotler, autor knihy Bold, sa sústreďuje na výskum stavu, ktorému sa hovorí “flow”, teda “tok”. Je to stav, kedy sa s takým záujmom a nasadením vnoríme do nejakej veci, že naše každodenné obmedzenia idú bokom, získavame extrémnu schopnosť nápaditosti a kreativity, strácame pocit času a získavame pocit absolútneho naplnenia. A podľa Stevena Kotlera tento stav začína čímsi, čo on nazýva Massively Transformative Purpose (“výrazne transformatívny zmysel”) alebo MTP: to, čo robíme, napĺňa nejakým spôsobom hodnotu, ktorá dáva nášmu životu vyšší zmysel. Práca, ktorú robíme, zvyšuje vnímanú kvalitu našej existencie.

Ako je to možné? Hovorí sa tomu “spojiť cieľ jedinca s cieľom práce, ktorú robí”, a vedie to k úžasnému nárastu motivácie a výraznému fokusu na to, čo je skutočne účinné. Takíto jedinci nepotrebujú dodatočnú motiváciu zvonka; sú motivovaní vnútorne – hrdosťou, nadšením a zmyslom. Motivuje ich samotná práca, ktorá  že im zabezpečuje pomerne príjemné živobytie a navyše im pomáha dorásť do toho, čo si sami pre seba predstavujú – čiže ich napĺňa priebežnou spokojnosťou. A priebežná spokojnosť, ako vieme, výrazne znižuje stres a jeho neželateľné fyziologické, mentálne a emocionálne dopady. Inými slovami: ak manažér vníma, ako každým svojím rozhodnutím si napĺňa niektorú zo svojich osobných hodnôt, robí tie rozhodnutia rýchlo a bez obáv, že budú mať pre neho nepríjemné dopady. Nespochybňuje ani správnosť rozhodnutia, ani svoju integritu. A ak daná záležitosť nevyjde alebo daný projekt bol zastavený, manažér má ešte stále pocit, že za seba sa dostal bližšie k svojmu cieľu – čiže na osobnej rovine nikdy nedochádza k strate motivácie.

Manažéri, ktorým sa podarí spojiť svoju prácu s osobnou víziou, sú oveľa odolnejší voči príkoriam a problémom a majú prirodzenú tendenciu hľadať východiská a riešenia aj v situáciách, kde by to iní už dávno vzdali.

Premeniť záujem na zmysel

Východiskom je tu “osobná vízia”. Potrebujete mať nejakú osobnú víziu mimo roly  v podniku, ktorú práve obsadzujete. Svoju osobnú víziu si vytvárame na základe našich záujmov, do ktorých sme ochotní investovať emócie. Niektoré veci sú pre nás len “zaujímavé”, kým iné sú “dôležité”. Za nimi ideme s plným nasadením. Ale osobné nasadenie býva obvykle dosť sebecká záležitosť – všetko je to o nás a našom záujme. Ak však chceme, aby po nás zostala vyoraná viditeľná brázda, potrebujeme svoj individuálny záujem spojiť s nejakým poslaním, z ktorého budú mať úžitok aj ostatní.

Napríklad Richard Branson, nech už vyštartuje hocijakú iniciatívnu, dáva pozor, aby faktor zábavy (“fun”) neprišiel skrátka. Tým zabezpečuje, že jeho vlastný život bude “fun”, ale súčasne aj to, že jeho zamestnanci pôjdu za vecou dôslednejšie, pretože v nej vidia “fun”. A keď niečo nevyjde, môžu si povedať, že aspoň pri tom mali “fun”. To robí ľudí obrovsky odolnými voči neúspechom – dodáva to pocit kontinuity v tom, čo robia, a aj keď daná činnosť nepokračuje, niečo z nej sa prenáša do budúcnosti. To v nás prebúdza pozitívny prístup: zlé nie je “katastrofa”, ale len “problém”. A problémy sa dajú riešiť – jedným alebo druhým spôsobom.

Zmysel ako taký je mechanizmus fokusovania pozornosti a pokiaľ sa nám podarí prekročiť rámec sebeckosti a urobiť z nášho zmyslu zmysel a prospech aj pre iných, tak k nám automaticky priťahuje tých správnych ľudí, ktorých náš zmysel oslovuje. Potom je aj vysoká pravdepodobnosť, že budú reagovať podobne na podnety a nebudete musieť prekonávať odpor zakaždým, keď príde nejaké menej populárne opatrenie. Peniaze ako také pre motiváciu vášho tímu nebudú postačovať – tie hradia len základné potreby. Ale potreba spolupatričnosti, vynikania (expertízy) a sebarealizácie sa deje na úrovni zmyslu, nie platu.

Ak si teraz nie ste istí, ako by mohol vyzerať váš zmysel, skúste si na papier hodiť najprv zo 10 vecí, ktoré vo vás vzbudzujú záujem, o ktorých sa chcete dozvedieť viac. Potom si napíšte druhý zoznam s výraznými problémami v prostredí, ktoré vás trápia a ktoré by ste chceli vyriešiť. Nezameriavajte sa len na bezprostredné prostredie, pretože to vás donúti myslieť v malom a ak sa niečo v prostredí zmení, môže váš zmysel stratiť svoju motivačnú silu.

Keď máte oba zoznamy hotové, pohľadajte si prienik – a čím viac záujmu môžete vložiť do nejakého svojho pálčivého problému, tým nosnejší zmysel  pre seba vytvárate.

Vezmime si napríklad,  že ste vedúci konštruktérov a trápi vás, že vaši ľudia nedisponujú schopnosťami, ktorými by mohli celosvetovo konkurovať. Kým je pre vás “celosvetová konkurencia” motív, urobte si z nej zmysel a začnite budovať pre svoj tím prístupy k najnovším poznatkom a prostredie, kde možno skúšať nové veci. Takéto prostredie k vám pritiahne ľudí, ktorí sa tiež mienia porovnávať v celosvetovom meradle a budú kreatívnejší v svojich nápadoch. Ich výsledky môžete ponúknuť napríklad korporátu a získať pre seba i pre nich novú úroveň samostatnosti a viditeľnosti. A keby sa čokoľvek zmenilo – odišli by ste z podniku alebo by ste išli do dôchodku – ponesiete si so sebou renomé  niekoho, kto dokáže vychovávať svetovú špičku, a miesto okopávania zemiakov na záhradke môžete aj naďalej robiť podcasty, písať knihy a pôsobiť ako motivačný spíker, čiže otvorí sa vám celkom nová oblasť pôsobenia, ktorá nie je východiskom z núdze, ale vyššou úrovňou toho, čo ste robili doteraz.

Od transformatívneho zmyslu ku konkrétnym cieľom

Keď ste si našli nejaké 2-3 výrazne transformatívne zmysly (MTP), potrebujete ich premeniť na konkrétne ciele. Zmysel je totiž len “prečo”, ktoré sa skrýva za tým, čo robíme. Napríklad Elon Musk si ako svoj MTP stanovil,  že chce z ľudstva urobiť interplanetárny živočíšny druh. Google má ako MTP “organizovať celosvetové informácie”. Salim  Ismail, niekdajší riaditeľ inovácií v Yahoo, tomu hovorí, že “MTP je to, kvôli čomu ráno vstávate s postele – ba kvôli čomu ráno vstávajú z postele aj vaši ľudia”.

Takže predpokladajme, že máte nejaké svoje MTP. Nemusia byť také ambiciózne ako tie, ktoré si stanovil Elon Musk alebo Google, ale ešte stále vás potrebujú hlboko oslovovať. Stane sa z nich niečo ako vaša osobná vízia, ktorá zjednotí vašu prácu a súkromie, pretože v jednom i druhom budú viesť vaše rozhodovanie.

Keď už máte MTP, nastal čas rozdrobiť ich na ciele. Potrebujú to byť náročné ciele, tzv, BHAGy (=big, hairy, audacious goals). Ak  si ciele nastavíte príliš benevolentne, nebudú vás nútiť rozvíjať sa. Ak si ich nastavíte príliš ambiciózne, môžete dostať problém s motiváciou – nebudete si vedieť predstaviť, že by sa dali dosiahnuť. Tu nám pomôže malý trik: spýtajte sa sami seba, aké vlastnosti a zručnosti potrebuje mať niekto, kto má také MTP ako vy. Inými slovami: kým sa potrebujete stať, aby ste ich vedeli naplniť? Z toho získate zoznam zručností a hodnôt, ktoré u seba potrebujete budovať.

Denné ciele

A tým sa dostávame už na celkom konkrétnu úroveň. Veľké ciele si rozdrobíte na čiastkové a poviete si, aký stav chcete do svojho života (pracovne i súkromne) dostať z pohľadu svojich MTP do pol roka, o rok, o dva roky… To všetci dobre poznáme z procesu stanovovania cieľov: veľký cieľ rozdrobiť na menšie.

Ale teraz  vezmite svoje  zručnosti a hodnoty, ktoré u seba potrebujete vybudovať, ak chcete dosiahnuť svoje MTP, a použite ich ako každodennú orientáciu. Napríklad zistíte, že potrebujete posilniť svoju priebojnosť, inovatívnosť a ochotu podstupovať riziko. Každý deň pozrite na svoje pracovné úlohy i súkromné plány a naplánujte si tri až päť drobných aktivít, ktoré budú niečo z toho u vás rozvíjať. Potrebujete posilniť priebojnosť? Naplánujte si presvedčiť manželku, že na dovolenku sa pôjde niekam inam! Alebo presvedčte odbojného pracovníka, že sa má pustiť do veci, do ktorej sa mi nechce. Alebo si povedzte, že medzi deviatou a desiatou chcete byť nerušení – a potom to zariaďte.

Rozvíjajte svoju výdrž

Výhoda týchto drobných každodenných cieľov spočíva v tom, že každodenne sa fokusujete na to, čo je pre vás dôležité z hľadiska budúcnosti, a každý deň sa k tomu dostávate o krok bližšie. Ak to použijete pri pracovných cieľoch, nesmierne tým zvýšite svoju účinnosť. Ak to použijete pri súkromných cieľoch, budete mať pocit sústavného napredovania – a teda aj spokojnosti. Navyše vám to ako rýchla orientácia pomáha rozhodnúť, ktoré úlohy si chcete ponechať pre seba (aby ste trénovali svoje “napredovacie svalstvo”) a ktoré je lepšie delegovať podriadeným.

Samozrejme, v práci budú aj úlohy, ktoré na prvý pohľad nijako neprispievajú k tomu, čo ste si stanovili ako svoje MTP. Ale máte predsa aj zoznam hodnôt a potrebných zručností! Keď teda potrebujete urobiť niečo, čo vám nijako neprispieva k vašej vízii, pozrite sa na to cez zoznam svojich hodnôt alebo zručností: ktoré z nich môžete na tejto úlohe trénovať? Rozvíjať? Budovať? Získavať skúsenosti? Zasa platí jedno: každý deň jedna maličkosť na konci roka dá sumu 365 “maličkostí” – a celkom novú úroveň výkonnosti.

Každodenné rutiny

Ešte jedna rada na záver: Ak môžete, vyrobte si z nového správania rutiny. Rutiny majú tú vlastnosť, že ich stačí 3-4 týždne dodržiavať silou vôle a potom sa zautomatizujú a prejdú vám do krvi. Ja som pred dvoma rokmi od Robina Sharmu prevzala nápad vstávať o hodinu skôr a čas, ktorým tým získam, rozdeliť na 20 minút cvičenia, 20 minút vnútornej práce a 20 minút čítania vecí, ktoré patria k mojim MTP.  Za tie dva roky som prečítala a naučila sa viac vecí než za 20 rokov predtým!

Pre napredovanie za každých okolností majú Robin Sharma i Steven Kotler rovnakú radu: “druhý dych”. Robin Sharma ho trénuje ako druhú várku cvičenia pred spaním. Steven Kotler odporúča raz do týždňa sa totálne vyšťaviť a keď už nevládzete, urobiť ešte jednu vec (podľa možnosti takú, ktorá vás odpudzuje alebo desí). Ohromne to pomáha naprogramovať podvedomie na to, že naše “maximum” je plávajúce a keď nás niekedy prikvačia nepredvídané okolnosti, máme v sebe už rutinu, ako to urobiť, aby sme vydržali ešte jednu vec navyše bez zbytočného stresu.

A rada pre zle nastavené situácie

Niekedy nám motiváciu dokážu pokaziť situácie, ktoré sú a priori nastavené tak zle, že ich ani s našimi MTP, našimi dennými cieľmi a tréningom výdrže nedokážeme premeniť na víťazstvo. Vtedy je vhodné položiť si jednu otázku: “Keby sa  táto situácia nemala zmeniť a mala zostať takáto večne, ako by som sa na ňu mal pozrieť, aby ma prestala rozčuľovať? Čo by som si mal hovoriť? Na čo by som sa mal sústrediť? Čo by som mal vnímať silnejšie – a čo, naopak, oslabiť?” Je dobré pripomenúť si pritom, čo sú naše hodnoty a aké spôsobilosti chceme svetu predviesť – a pokúsiť sa ich uplatniť na danú situáciu. Možno máme situáciu, ktorú nedokážeme uhrať – ale ešte vždy na nej dokážeme podrásť a zachovať si svoj pocit kontroly.

Helena Reháková

Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.

http://www.ibispartner.sk

 1,283 total views,  1 views today

0

0