Dnes je život na väčšine pracovísk výrazne poznačený stresom. Zákazníci chcú stále viac a viac, očakávania sú vyššie, kritériá prísnejšie, na všetko máme menej času a menej ľudí, ako by sme potrebovali. Bývame prepracovaní a preťažení a miesto racionálneho prístupu začíname na čoraz viac situácií reagovať emocionálne.
Nemýľte sa – stres môže byť zdravý. Napríklad ráno by sme nevstali z postele, keby ste necítili stres z toho, že nám treba nutne ísť na záchod. Nepremýšľali by sme o veciach, keby sme nemali stres z toho, že sa správajú inak, ako sme predpokladali. Keď sa také situácie vyskytnú, vyplaví sa do organizmu adrenalín, zaktivuje všetky naše rezervy, zbystrí naše zmysly (ale nie nutne racionálny mozog) a stará sa, aby sme situáciu ustáli najlepším možným spôsobom. Pri zdravej miere stresu sa niekedy až čudujeme, čoho všetkého sme schopní, na čo by sme si obvykle netrúfli.
Problém nastáva, keď sa stres začína hromadiť. Organizmus po jednom strese potrebuje vyplaviť zvyšné hormóny z tela. Ak to nestihne a dostaví sa nový a nový stres, dochádza k postupnému otráveniu organizmu látkami, ktoré v ňom nemajú čo hľadať. Výsledkom je emocionálna predráždenosť, ústup racionálneho nastavenia, „tunelový“ pohľad, ktorý sa sústreďuje len na určité veci a zvyšok zo svojho vnímania vyfiltrováva. Končí to tým, že reagujeme skratovo a začíname mať prejavy „pokriveného vnímania“. Pre nás je ešte stále naše vnímanie absolútne racionálne a pochopiteľné, pre nestranného pozorovateľa však už nie až tak.
Ak manažér v tomto rozpoložení začne robiť rozhodnutia (a musí, pretože ho stresujú, aby čo najviac a čo najrýchlejšie rozhodoval), začne vyrábať problémy a chyby. A to nie je želateľný stav ani pre podnik, ani pre človeka.
Poďme sa pozrieť na to, aké formy pokriveného myslenia sa môžu u nás vyskytnúť, a poctivo si priznajme, ktoré z nich na sebe už sledujeme. Ak si nie sme istí, viac dní po sebe si prechádzajme zoznam a sledujme, kedy sa čo v našom správaní objavilo. Bude to mať jednu dodatočnú výhodu – vypestujeme si citlivosť pre pokrivené myslenie a v budúcnosti sa dokážeme zastaviť skôr, než doňho vhupneme.
Ešte než začneme: všimnite si, ako jednotlivé pokrivenia vedú jedno k druhému a vzájomne na sebe stavajú. Nie je to náhoda, ale spoločná príčina – vnímanie, ktoré sa zahltilo negativitou.
1. Prekontrastňujeme
Keď sa naše vnímanie začína skresľovať týmto spôsobom, máme tendenciu vnímať svet len v jeho polaritách, bez spektra možností medzi nimi. Niečo sa nám alebo našim podriadeným nepodarí – a už máme po ruke označenie „babrák“. Toto škatuľkovanie nám nijako nepomôže (o tom neskôr), pretože nabudúce budeme k sebe alebo podriadenému už pristupovať ako k „babrákovi“. A naše vnímanie funguje ako samonapĺňajúce sa proroctvo – čo predpokladáme, že uvidíme, to uvidíme. Ten zvyšok si buď nevšimneme, alebo ho prekrútime (aj o tom neskôr).
Typický príklad je, keď máte veľmi plný program, do toho prídu nečakané situácie a na konci dňa vo vás zostane pocit: „Pretože som mal priveľa vyrušení, nič som dnes vlastne neurobil.“
Ak sa prichytíte pri podobných myšlienkach, neurolingvistické programovanie (NLP) má na to veľmi dobrú pomôcku. Spýtajte sa: „Naozaj som dnes nič neurobil? Ani jednu jedinú malú vec?“ To vám pomôže presmerovať pozornosť z vyzdvihovania negatívneho na vyzdvihnutie pozitívneho. Pochváľte sa za to, čo všetko ste urobili napriek vyrušeniam (a možno aj vo veci vyrušení).
Toltécke učenie má ešte jednu vhodnú techniku – nebrať zlyhanie osobne. Zlyhanie nie je výpoveď o nás, ale je to výpoveď o kombinácii situácie a všetkých, čo do nej vstúpili – v tom aj nás. Nie „som babrák“, ale „v tejto situácii som nemal potrebné zručnosti/rozhľad/výdrž na to, aby som to ustál“. To už celú vec relativizuje, nie? Už sme nezlyhali ako ľudia, len si potrebujeme dobudovať zručnosti pre tento typ situácie…
2. Zovšeobecňujeme nad mieru rozumného
Keď sme vystresovaní a začíname mať pokrivené vnímanie, ak sa niečo pokazí, máme tendenciu očakávať, že všetko ostatné sa pokazí tiež. Alebo ak sa prihodí niečo nepríjemné, že najbližšia vec bude taktiež nepríjemná.
Napríklad sa stane, že stretneme nadriadeného, pozdravíme a on len tak odvrkne, alebo si nás vôbec nevšimne. Vezmeme to osobne a začneme uvažovať, čo sme urobili zle, že je na nás nahnevaný… Pritom možno nás naozaj vôbec nevidel, alebo má nejaké súkromné problémy a preto je nepríjemný. Kým nepoznáme príčinu, nemali by sme zovšeobecňovať – ale robíme to.
Alebo si niekam založíme dôležité poznámky, ponáhľame sa a v panike (kedy obvykle rozum vypína) si nevieme spomenúť, kam sme ich založili. A už vybuchneme: „Ja vždy všetko postrácam!“
Frázy typu „vždy všetko“ alebo „každý“ či „nikto“ patria možno k prvej lekcii NLP. Aby sme naše vnímanie zrelativizovali, spýtajme sa: „Skutočne vždy všetko stratím? Nestalo sa mi aspoň raz v živote, že som niečo nestratil?“ Alebo mne pomáha ku každému vyhláseniu dodať „alebo aj nie“. Potom by sme na seba vypenili: „Ja vždy všetko postrácam – alebo aj nie…“ 🙂
Pekné cvičenie má na toto aj učiteľ zenu Thich Nhat Hanh. Navrhuje, aby sme sa skôr, než urobíme záver, sami seba spýtali: „Som si tým istý?“ „Som si istý tým, že je šéf na mňa nahnevaný?“ Nie; nemôžem si byť istý, kým sa ho nespýtam. A ďalšia toltécka technika „nerobenia predpokladov“ hovorí: choď a spýtaj sa. Každý obraz, ktorý si urobíš sám v hlave, je len tvoj obraz v hlave, ale nie nutne realita.
3. Mentálne filtrujeme, čo vnímame
Keď sa naše vnímanie nastaví na negativitu, funguje ako mocný filter. Vezme situácie, cez ktoré prechádzame, a ich pozitívne prvky neprepustí do nášho vedomia. Zastrelí sa na negativitu a sklamanie a celkom skreslí naše vnímanie reality. Veci ešte stále budú mať príjemné aj nepríjemné aspekty, ale my už tie príjemné prestaneme vnímať. Svet okolo nás sa stáva čoraz nepriateľskejší, čoraz horší, a vyžaduje si od nás čoraz väčšie sebazaprenie a nasadenie, aby sme dosiahli to, čo iným ide ľahko… Cítite z toho ten stres?
Napríklad máte dohodnutý míting, ale po ceste naň vám zavolá zákazník s reklamáciou a zdrží vás dobrú polhodinu. Dobehnete na míting s pocitom previnenia, že meškáte, hoci ste medzitým zachránili jednu zákazku, a v tomto duchu pokračujete – zbierate „čierne body“. Hovoríte si, akí neschopní ste, pretože meškáte, miesto toho, aby ste si povedali, akí dobrí ste, že ste medzi dverami odvrátili jednu pohromu!
Keď začíname padať do tohto módu, pomôže jedine vedomé sústredenie sa na to dobré v situáciách. Spočiatku to pôjde ťažšie, ale stačí, ak si ku každému negatívnemu sebahodnoteniu prihodíte to „alebo aj nie“.
4. Pozitívne premaľujeme na negatívne
Toto je vyššie štádium mentálneho filtrovania. Pri mentálnom filtrovaní si to pozitívne v situáciách len nevšímame; pri premaľovávaní ho začíname prehlasovať za negatívne! Napríklad deň predtým bol míting, kde ste reportovali o pokroku vášho projektu, a všetci ( 🙂 naozaj „všetci“?) začali kritizovať a vyrývať a dosť nepríjemne vás strhali. Dnes vás na chodbe stretne niekto, kto tam včera tiež bol a tiež kritizoval. Dnes vás bodro pozdraví: „Tak ako?“ A vo vašej hlave sa okamžite rozbehne vnútorný monológ: „To sa mi posmieva alebo čo?! Chce mi ukázať, ako nevyhovujem?!“ A pritom daný človek má dnes možno len lepšiu náladu a celkove vás má celkom rád a chcel byť kamarátsky… Lenže vy v svojom strese z jeho kamarátskeho pozdravu práve vyrábate tretiu svetovú vojnu.
Niekedy túto tendenciu máme, ak následkom zovšeobecnenia ( J ) minulej zlej skúsenosti nemáme o sebe príliš dobrú mienku. Vtedy každý ústretový krok interpretujeme ako príkorie. Napríklad podriadený nám donesie domácu klobásku, lebo sme ho v piatok pustili domov, keď mu volala žena, že puklo vodovodné potrubie, ale pre nás je to nezvyk a okamžite za tým vidíme snahu votrieť sa do našej priazne, aby aj nabudúce mohol odísť skôr.
Táto podozrievavosť výrazne poškodzuje naše vzťahy s kolegami i podriadenými. Napríklad kolegyni dobromyseľne pochválite sexi šaty a ona to považuje za nadbiehanie. Smutné je, keď s tým začne nadriadený, pretože jeho tím túto podozrievavosť od neho začne kopírovať a rozšíri sa aj na ľudí, ktorí inak až takí vystresovaní nie sú.
Len čo sa pristihneme, že robíme nejaké neoverené predpoklady (najčastejšie ako náš vnútorný monológ), zastavme sa a spýtajme sa: „Skutočne? Ako vieš?“ A než by sme negatívny vnútorný monológ rozvíjali ďalej, choďme sa daného človeka radšej spýtať, ako vlastne myslel to, čo povedal, a či to myslel presne tak, ako sme to pochopili my.
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
2,538 total views, 2 views today
