Povedzte, boli ste celí vystresovaní, keď ste niekomu zatelefonovali, poslali SMS alebo e-mail – a on sa neozval okamžite späť?
Mali ste pocit, že niekto sa v sociálnych médiách naparuje, robí dôležitým či nevidí nič okrem seba?
Vymazali ste už nejakú správu, ktorú ste sa chystali uverejniť, len preto, že ste sa obávali, ako na ňu ľudia zareagujú?
Už ste sa posmievali z niečoho, na čo ste naďabili online (a v prípade, že ste to skopírovali ako obrazovku a rozposlali známym, zapíšte si dvojnásobok bodov 🙂 )?
Toto všetko sú dôsledky toho, že digitálna komunikácia robí z ľudí hyeny.
Nedávno som sa dostala k článku Jessy Hochmanovej Drowning in Social Drama? The Four Agreements of the Digital Age. Miguel Ruiz a jeho Štyri dohody sa stávajú na verejnosti čoraz populárnejšie. Má to svoje výhody, pretože v nich nájdeme skutočne výborný návod na to, ako sa zbaviť pocitu prehnanej dôležitosti a napraviť naše výchovou pokrivené vzťahy k sebe i svetu naokolo. Na druhej strane, ak nepoznáte zvyšnú, „temnejšiu časť“, ktorej sa hovorí toltécke učenie a ktorú spopularizoval svojho času Carlos Castaneda, tak robíte povinné cviky bez predstavy, na čo sú dobré. Článok Jessy Hochmanovej mi to pripomenul.
V dobe silného využitia sociálnych médií dochádza k jednému – ľudia sa dostávajú k informáciám, ku ktorým by sa neboli predtým dopracovali. Majú ich takmer okamžite, majú možnosť takmer okamžite sa ku všetkému vyjadriť, a tak ju masívne využívajú – bez toho, aby poznali celé pozadie príbehu a aby osobne poznali toho, komu hádžu na hlavu svoje úsudky. Podporuje to aj vývoj v médiách – sú zahltené správami o „celebritách“, ktoré nie sú ani rešeršované, ani overené, ale reprezentujú len náhly nápad autora. Etika medzi sociálnymi novinármi je nízka – nie len ich chybou, pretože najlepšie sa predávajú zjavnosti a senzácie. A tak sme sa naučili sústreďovať sa na povrch a na to, čím môžeme ohúriť iných. Sústreďujeme sa skôr na našu „výkladnú skriňu“ a na to, ako iní na ňu reagujú.
V sociálnych médiách k tomu prispieva ešte jedno – anonymita. Vytvoríte si na Facebooku nick Orol Podtatranský a z tieňa anonymity máte pocit, že si môžete dovoliť hocičo, hocijako a k hocikomu. Nič vás nenúti skúmať svojich „vnútorných démonov“ – jednoducho ich pustíte z reťaze a rovno na druhých. Ste dôležitejší ako iní, pretože sa môžete vyjadrovať k nim a ak sa vyjadria späť, aj tak nevedia, kto to pod tými Tatrami orluje 🙂 .
Ako keby to, že niekto iný je dobrý, robilo nás horšími.
Keď sa komunikácia odosobní, nastáva v našej psychike obvykle posun k prehnanej analytičnosti, posudzovačnosti a súťaživému mysleniu. Ako keby to, že niekto iný je dobrý, robilo nás horšími. Tým, že nepoznáme ľudský príbeh za slovami, narábame len so slovami a tým, čo si sami do tých slov premietneme. Kedysi robili prieskum úspešnosti absolventov MBA štúdia a zistili, že sú síce metodicky vybavenejší, ale ľudsky studenší. Podpísali sa pod to hlavne prípadové štúdie, ktoré tvorili dosť podstatnú časť výuky. Študenti sa naučili na firmy a ľudí v nich nazerať len ako na čísla a mená. Podľa toho potom vyzerali aj ich zásahy a manažérske rozhodnutia – neľútostne.
Nemýľte sa; presne v tom toltéckom učení, z ktorého vychádzajú aj Ruizove Štyri dohody (ono je ich už medzičasom päť), je neľútostnosť jedným z nosných pilierov. Človek, aby prekonal nechuť venovať sa aj svojim nedostatkom, musí byť hodne neľútostný voči sebe a vlastnej zóne komfortu. Táto neľútostnosť však nie pestovanie si ega na úkor iných, vyvyšovanie sa, porovnávanie sa a vynášanie najkompetentnejších súdov o tom, akí tí druhí sú a prečo sú až také ksichty. Ak ste dôsledne neľútostní voči sebe, môžete byť voči iným neľútostní už len v jednom: ľudia a ich názory na vás a svet prestávajú byť pre vás dôležité. Nemáte potrebu sa vyjadrovať k nikomu a ničomu, pretože chápete, že každý bojuje svoju vlastnú bitku, o ktorej vy nič netušíte. Pokiaľ cítite nutkanie vyjadrovať sa, ako napríklad ja k Jesse Hochmanovej a všetkým tým moderným interpretátorom Ruizových dohôd J, je to vaša rozvojová potreba…
Poďme sa pozrieť na to, ako môžeme neľútostnosť k našej zóne komfortu využiť v svete sociálnych médií – či už ako jednotlivci, alebo keď propagujeme náš podnik alebo produkt.
Nie je to o nás („Neber veci osobne“)
Nikdy nič, čo nám v sociálnych médiách niekto napíše, nie je o nás – je to o ňom a jeho vnímaní. Nedávno som videla na sociálnych médiách J jeden pekný citát, ktorý nám pomôže dávať veci do správnej perspektívy: „To, čo iný hovorí o tebe, je výpoveď o ňom. To, čo ty hovoríš o inom, je výpoveď o tebe.“
To, čo iný hovorí o tebe, je výpoveď o ňom. To, čo ty hovoríš o inom, je výpoveď o tebe.
My, ľudia. nie sme schopní reagovať na realitu priamo. Potrebujeme si ju najprv premietnuť do nejakého nášho vnútorného obrazu (mentálneho modelu), aby nám dávala zmysel. Keď stretnete na stepi leva a nemáte mentálny model „hladné levy žerú ľudí“, nemáte prečo starostiť sa o svoju bezpečnosť. Bezprostredná realita je „lev na stepi“. Naša interpretácie je, čo to pre nás znamená. Ale ak nemáte mentálny model „televízia nie je realita“, tak len čo uvidíte hladného leva na stepi v televízii, ujdete s krikom z miestnosti. Zasa len vaša interpretácia.
Interpretácie tých druhých sa nám môžu zdať zvláštne, ale nemá význam ich komentovať. Vznikli následkom životných skúseností, rodičovskej a školskej výchovy, prostredia, v ktorom človek vyrastal (a v tom aj lokálnej spoločenskej kultúry). Keď niečo napíšeme alebo povieme a dostaneme od neho nepatrične emotívnu reakciu, ozývajú sa práve jeho „vnútorní démoni“ – predsudky, predpojatosti, interpretácie. Miguel Ruiz používa na to krásny obraz: každý z nás žije vo vlastnom príbehu. Tento príbeh je ako film, v ktorom my sme hlavný hrdina a všetci ostatní sú len štatisti. Ale tí ostatní, ktorých v našom filme máme, nie sú skutoční ľudia, ale len naše životné skúsenosti, ktoré sme si spojili s nejakým človekom. Každého, kto nám v našom filme vystupuje, sme kedysi stretli, pozreli sme si ho, usúdili sme niečo o jeho povahe a motívoch a potom sme tento náš úsudok dosadili do nášho filmu ako herca s jeho menom. Vždy, keď hovoríme o ňom, vyjadrujeme sa k tomu hercovi (ja ich pre lepšie pochopenie nazývam „avatar“), nie k osobe, ktorá jeho vznik inšpirovala.
Keď si toto začneme uvedomovať, zmení sa naša reakcia na iných a ich reakciu na nás. Ak reagujeme, vieme, že sme sa práve potkli o nejakú našu rozvojovú potrebu – naša emocionálna reakcia na fakt nám ukazuje, kde náš vlastný interpretačný systém môže mať zabudovanú chybu. Realita sama o sebe nie je emotívna. Realita je fakt. Je účelová. Emócie, ktoré s ňou spájame, sú už naša interpretácia. Ak je náš vnem emotívny, nepredstavuje vnímanie reality, ale informáciu nášho interpretačného filtra. Inými slovami – emócia nám ukazuje, že práve sme sa z reality presunuli do nášho filmu a máme kontakt s nejakým avatarom.
Overujme si predpoklady
Ale prečo by sme sa mali škriepiť s nejakým avatarom? Ak náš interpretačný filter skreslil vnímanie, máme predsa jeden výborný nástroj – pýtajme sa („Nerob predpoklady“). Keď dostatočne dôkladne overujeme naše vnímania a pocity, často zistíme, že ten druhý vnímal situáciu celkom inak alebo že reagoval v nej na niečo iné/niekoho iného – všetko veci, o ktorých nemáme ako vedieť, kým sa nespýtame.
Pýtanie sa je však dôležité aj smerom k nám a našim emotívnym reakciám na podnety. Tiež si klaďme otázky: Prečo reagujem? Čo na tej situácii sa ma dotklo? Čo na tej situácii by muselo byť iné, aby som nereagoval(a)? Keď reagujem – prečo reagujem? Kedysi som kdesi čítala, že na tých druhých nás rozčuľujú práve veci, ktoré sami sebe zakazujeme a upierame, pretože nepatria do toho, ako by sme chceli vyzerať pred inými i pred sebou.
Čo presne to znamená? Ak nás rozčuľuje podriadený, ktorý večne prešvihne termín, je to možno preto, že naši rodičia do nás vovychovávali presvedčenie, že prísľuby treba dodržiavať. A tak všetko, čo prisľúbim, dodržím. To dáva zmysel vtedy, keď prisľúbim len niekedy. Ale v práci, kde musím „prisľubovať“ jedno cez druhé, ako sa to na mňa zhora sype, sa dostanem čoskoro do slepej uličky – keďže všetko prisľúbené treba dodržať, neprioritizujem. Vkladám do práce stále viac a viac námahy, až si to odnesie moje zdravie, moje vzťahy alebo samotná robota. Dodržiavanie prísľubov sa stalo mojím samonastoleným obmedzením – nutkavým konaním, nad ktorým nemám kontrolu.
Nemýľte sa – dodržiavanie termínov je dobrá vec. Nemala by sa však z neho stať jediná možná reakcia, pretože potom nevyužívame to, čo máme vyvinuté oproti iným živočíšnym druhom dokonalejšie – diskriminatívne myslenie.
Diskriminatívne myslenie nám pomáha zistiť, či je situácia alebo naša reakcia na situáciu skutočne potrebná. Značí to, že napr. nerobíme prísľuby automaticky; vyberáme si, do čoho sa pustíme, ale keď sme si to už raz vybrali (nie keď nám to vnútili), potom sa tomu venujme naplno, ako keby od toho závisel náš život („Dávaj svojich 100%“). Aj tak nevieme, nakoľko dôležitá situácia bola – to sa dozvedáme vždy len zo spätného pohľadu. Aby sme sa vyhli tomu, že sa raz pri spätnom pohľade budeme biť po čele, ošetrujeme situáciu vždy najlepšie, ako práve dokážeme. To „najlepšie“ sa bude vždy, situáciu od situácie, líšiť, pretože sme ľudské bytosti a skúsenosťami sa učíme a vyvíjame. Ak si zvykneme ošetrovať situácie s plnou vážnosťou, nemusíme sa k nim neskôr vracať a rozoberať, ako sme čo mali urobiť inak. Ušetríme si nervy i motiváciu.
S tým súvisí aj to, že ak nás Orol Podtatranský začne strhávať v sociálnych médiách, nepovieme si „to je taký vták, ktorý sa skrýva za vymyslené meno“ a nebudeme uštipační. Pre manažéra je toto zásada číslo jedna a je to vlastne aj prvá Ruizova dohoda: „Buď bezchybný so svojím slovom“. Hovorme len to, za čím si stojíme a čo nebudeme zajtra ľutovať. Neštylizujme sa, nepoužívajme slová na to, aby sme si robili imidž. Hovorme len to, čo skutočne chceme povedať, a hovorme to spôsobom, aký by nenazúril alebo neurazil ani veľmi citlivého človeka. Veci ako irónia, satira alebo cynizmus sú tabu. Niekde som čítala, že tieto prejavy sú súčasťou pasívnej agresivity – irónia a satira predstavujú pasívnu agresiu voči inému, cynizmus predstavuje pasívnu agresiu voči sebe samému. Netrúfate si byť otvorene agresívni, tak radšej zosmiešnite alebo znegujete. Vyjadrujete tým svoj vzťah k tomu druhému a tomu, čo hovorí, ale to vám je nanič – vy potrebujete ošetriť situáciu, nie verbálne si „udrieť“! Neskôr by sa totiž mohlo ukázať, že ten Orol Podtatranský je náš priamy nadriadený a že si na nás takto zgustol (čo nehovorí v prospech jeho charakteru, ale my sme v závislej pozícii a tak rozjímať o charaktere nadriadeného nie je veľmi produktívne). Alebo to môže byť náš kľúčový klient, ktorého sme práve dobre pourážali, za čo sa nám pri najbližšej objednávke revanšuje.
Súčasťou bezchybnosti slovom je aj to, že o druhých nevynášame úsudky – neposudzujeme ich. Nezabudnime: sú len avatari. To, čo z nich vnímame my, hovorí o nás, nie o nich… Zasa niečo, čo pochádza, tuším, z taoizmu: „Nesúď nepriateľa, ak si neprešiel aspoň míľu v jeho topánkach.“
A ako vyzerajú štyri dohody v praxi?
Tak, že ak nás niekto vyhodil zo svojho zoznamu priateľov alebo prestal lajkovať naše články, nezačneme sa nad tým trápiť – nie je to o nás. Niektorí ľudia sú natoľko nevyspelí, že využívajú sociálne médiá na to, aby ventilovali svoju pasívnu agresivitu. Ak nás to trápi, nebudeme robiť predpoklady, ale sa dotyčného priamo spýtame. So všetkou slušnosťou a bezchybnosťou slova, akej sme schopní. Budeme si vyjasňovať tak dlho, až budeme schopní urobiť rozhodnutie a dokážeme sa v danej situácii zachovať dokonale z pohľadu daného okamihu. Uzavrieme ju a nebudeme sa k nej ďalej vracať. Nevraživosť daného okamihu neprenesieme do budúceho konania.
Alebo nás niekto obšťastní zdrvujúcou kritikou našej firmy, jej spôsobu fungovania alebo produktov. (V dobe anonymnej komunikácie je to tak bežné, že ak sa vám to ešte nestalo, tak pravdepodobne niekde robíte chybu. 🙂 ) Keď nás niekto strhá, miesto toho, aby sme sa začali obhajovať (vzali to osobne) a začali robiť dohady o možných motívoch a povahových chybách kritizujúceho (robili predpoklady), začneme zisťovať presné dáta. Kedy nastal problém? Ako presne vyzeral? Čo sa dialo? Koľko z toho, čo dnes prichádza ako kritika, mohlo byť spôsobené nevhodnou komunikáciu z našej strany (nebezchybným slovom)? Či už je kritika oprávnená alebo nie, zachováme sa bezchybne a pokiaľ treba nápravu, verejne ju prisľúbime a dodržíme. Ak je kritika o ničom, veľmi racionálne a dôkladne skorigujeme pozorovanie kritika.
Prípadne zistíte, že váš podriadený vám posiela maily upozorňujúce na ťažkosti v jeho práci a nevyhovujúce podmienky a dáva do kópie zakaždým vášho nadriadeného. Vnútorný alarm okamžite začína signalizovať mobovanie z jeho strany. Ale je to mobovanie? Prv, než podriadeného zadupete pod čiernu zem (urobíte predpoklad a budete konať z predpokladu), zachováte sa bezchybne a overíte si, čo ho k tomu vedie (=zistíte, ako vyzerá film, v ktorom on hrá hlavnú rolu). Keď ho budete počúvať, odosobníte sa a budete si pripomínať, že jeho výčitky nie sú zamerané na vás, ale na jeho očakávania, ktoré si s vami spájal. Ak tie očakávania boli rozumné, nebudete brať jeho rozposielanie mailov osobne, ale zjednáte preňho lepšie pracovné podmienky. Zachováte sa dokonale ako etalón nestranného nadriadeného, ako keby išlo o toho najlepšieho pracovníka vo vašom tíme, o ktorého nechcete prísť. Len čo urobíte nejakú dohodu, sadnete si, napíšete mu ju mailom a do kópie dáte svojho nadriadeného (vysielate tým signál, že beriete výhrady svojich ľudí vážne a ošetrujete ich; navyše to pracovníkovi znemožní posielať ďalšie kritické maily, ak voči vám cíti nevraživosť).
A sociálne médiá?
Pre našu prezenciu v sociálnych médiách to značí jedno: nikdy netvrď o sebe, svojej firme alebo jej produktoch nič, čo nie je podložiteľné faktami. Ak potrebujeme zmierniť nejakú črtu, ktorá nie je ideálna, spojme ju s inou črtou a popisujme ich spoločne. Nevytvárajme pre iných príležitosti, aby vypustili svojich „vnútorných démonov“ z reťaze a začali testovať, nakoľko dokážeme 1. nebrať veci osobne, 2. byť bezchybní s naším slovom, 3. nerobiť predpoklady a 4. dávať našich 100% v situácii, keď nám ide poriadne na nervy.
Ak nás niekto kritizuje, nespadnime do obhajovania. Buď vieme jeho názor vyvrátiť faktmi (a vecnou rečou), alebo zaň poďakujeme (bez irónie) a už ho nerozoberáme.
Ak niekto vyštartuje podujatie alebo skupinu a nepridá nás tam, zistime, prečo tak urobil. Zabudol? Môže to napraviť. Nechcel? Prečo? Naučíme sa niečo o jeho hodnotení situácie. Nestál o nás? Pozrieme sa, či neexistuje podobná udalosť niekde inde, a pridáme sa tam, ak je pre nás dôležité zúčastniť sa jej. Alebo založíme svoju vlastnú (ale len vtedy, ak skutočne máme veľmi silný záujem.)
Otázka vždy je: čo mi to dá, keď sa tak zachovám? Ak sa len odventilujem alebo získam pocit, ako som s tým druhým vybabral, nerobme to. Nikdy nevieme, kedy sa situácia zvrtne a budeme odkázaní presne na toho človeka, s ktorým sme dnes „vybabrali“.
Helena Reháková
Helena Reháková je šéfredaktorka časopisu Manažér, poradkyňa pre osobný a organizačný rozvoj, asesorka pri výberoch a hodnoteniach pracovníkov/kandidátov a autorka viacerých kníh. Vedie projekt sebarozvoja Rok pre seba a v oblasti dosahovania cieľov projekty Krok vpred a Ako si zhmotniť sen.
1,234 total views, 2 views today
